Ach, tie slová

Ach, tie slová

List Efezským 4, 29

Myslím, že každý z nás už na vlastnej koži zažil, akú moc majú slová, či už dobre alebo zle použité. Ako málo stačí, a v hneve, afekte či nenávisti vypustíme z úst slová, ktoré sú horšie ako dýky. Najhoršie je, že keď sú už raz povedané, nevieme ich vziať späť a majú dlhotrvajúce, niekedy až celoživotné následky. Krásne to ilustruje nasledujúci príbeh:

Bol raz jeden malý chlapec, ktorý mal veľmi zlú povahu. Otec mu dal vrecko klincov a povedal mu, že vždy, keď sa nahnevá, nech zatlčie jeden klinec do plota vzadu za domom. Prvý deň chlapec zatĺkol do plota 37 klincov. Za niekoľko týždňov sa naučil kontrolovať svoj hnev a počet zatlčených klincov sa postupne znižoval. Zistil, že je jednoduchšie ovládať zlosť ako zatĺkať klince do plota. Nakoniec prišiel ten deň, keď sa chlapec ani raz nenahneval. Povedal to otcovi a otec mu navrhol, aby teraz chlapec vytiahol vždy jeden klinec, keď sa za celý deň ani raz nenahnevá. Dni sa míňali a chlapec po čase mohol povedať otcovi, že v plote nezostal ani jeden klinec. Vtedy zobral otec chlapca za ruku a zaviedol ho k plotu. Tam mu povedal:

„Urobil si dobre, chlapče, ale pozri sa na diery v plote. Ten plot už nikdy nebude taký, aký bol. Keď povieš niečo v hneve, tak to zanechá práve takéto jazvy. Ako keď zabodneš do človeka nôž a vytiahneš ho. Nezáleží na tom, koľkokrát povieš „ľutujem“, rana stále zostáva. Rana spôsobená slovom bolí rovnako ako fyzický úder.“

Presne o tom hovorí Jakub vo svojom liste, v silnej tretej kapitole o moci jazyka: Ním dobrorečíme Pánovi a Otcovi a ním preklíname ľudí, stvorených na Božiu podobu. Z tých istých úst vychádza dobrorečenie i kliatba. Bratia moji, nemá to tak byť! Vari z jedného prameňa tým istým otvorom vyviera sladká aj horká voda?“ (3,9-11).

Je jednoduché používať naše slová na chválenie Boha a aby sme Mu ďakovali za všetky úžasné veci, ktoré pre nás robí. Ale ako používame naše slová, keď sa rozprávame s ostatnými? Máme rovnaké štandardy, keď sa rozprávame s ľuďmi a keď sa rozprávame s Bohom? Pre mňa je z týchto veršov kľúčové zapamätať si, že ľudia sú vytvorení na obraz Boha. A presne tak si zaslúžia, aby sa k nim ostatní správali. Naše ústa môžu chváliť Boha, ale preklínať ľudí. Ako je to možné? Porozmýšľajme. Povedal by som Bohu tie isté veci, ktoré hovorím ľudom okolo mňa? Ak je odpoveď „nie“, tak je čas zmeniť to, ako rozprávame.

Pavol nás povzbudzuje ale aj napomína: „Nijaké mrzké slovo nech vám nevychádza z úst, ale len dobré, aby budovalo, kde treba, a poslucháčom prinášalo požehnanie.“ No každopádne, „z plnosti srdca hovoria ústa.“ Ak vtedy, keď nás nik nevidí, zlorečíme, rúhame sa, vedieme prázdne a bezduché reči – čím je teda naplnené naše srdce naozaj?  Pretože, tak ako píše Pavol, je to na nás, aké slová budú z našich úst vychádzať, my to musíme ovládať, my sme za to zodpovední.

Pán Ježiš povedal: „Na základe svojich slov budeš ospravedlnený a na základe svojich slov budeš odsúdený“ (Mat 12,37). 

Žehnám nám, aby sme mali túžbu, odvahu a milosť svojimi ústami žehnať, budovať, prinášať nádej, radosť a spásu. 

Pieseň na povzbudenie: https://www.youtube.com/watch?v=ehbc5rKP5X4