Život vo svetle vzkriesenia

Život vo svetle vzkriesenia

Život a smrť navzájom súvisia. Pohľadom na smrť je ovplyvňovaný nás pohľad na život. Inak pozerá na život ten, kto vidí v smrti absolútny koniec, inak ten, kto ráta so vzkriesením, súdom, večnosťou. Nejde iba o rozdielne chápanie života, interpretáciu jeho jednotlivých obsahových bodov, zvládnutie situácií, ľahších, i tých ťažkých, ale aj o ich rozdielne stvárňovanie.

Apoštol Pavel si jasne uvedomoval ten ohromný rozdiel. Vykreslil ho vo veľkej stati o vzkriesení – v 15. kapitole Prvého listu Korintským. Všíma si, kam by to viedlo, aké dôsledky by to malo, keby nebolo vzkriesenie. K napísaniu tejto kapitoly vyprovokovali Pavla niektorí ľudia v Korinte, ktorí popierali vzkriesenie (1. Korintským 15, 12). Paradoxne by sme im mali byt' vďační, že v apoštolovi vyvolali prudkú reakciu a že napísal slová nadšenej viery vo vzkriesenie. Kapitola o vzkriesení bola cez tisícročia nesmierne veľkou pastorálnou pomocou. Na Veľkú noc, ale aj inokedy, sa k nej vždy znova vraciame. Potichu sa pýtame, či tých pochybovačov nenastrojil Pán Boh, aby pre dlhý rad generácií bola napísaná nádherná hymna vzkriesenia. Dnes jej posolstvo znie rovnako mocne ako v prvom storočí.

 

Aké dôsledky by to malo, keby nebolo vzkriesenie, keby smrť bola poslednou, neodvolateľnou bodkou za všetkým, čo sa týka človeka? Sledujme najprv Pavlove vývody. Keby nejestvovalo vzkriesenie, znamenalo by to, že ani Kristus nebol vzkriesený. Keby Kristus nebol vzkriesený, bolo by prázdne naše kázanie. Prázdna by bola viera, ktorú prebúdza zvesť o vzkriesenom Kristovi. Kazatelia by boli luhári, falošní svedkovia Boží. Zvesť o odpustení by bola výmyslom a radosť z odpustenia sebaklamom. Útecha z Krista pri zomieraní by bola klamnou nádejou. Nádej v Krista by sme mohli mať len pre tento život – a to by nám v zhone za mamonou veľmi nepomohlo. Nezmyselná by bola námaha apoštolov v ich misijnej práci a všetko utrpenie, čo je s tým spojené. Ak nejestvuje vzkriesenie, ostáva už iba primitívne konzumné heslo: „Jedzme a pime, lebo zajtra umrieme.“

 

K Pavlovým vývodom môžeme pridať ďalšie. Bez vzkriesenia a večnosti by sme nemohli nájsť zmysel života. Je síce mnoho väčších či menších cieľov, ktorých dosiahnutie sa nám zdá zmysluplné. Ale aký je zmysel všetkých týchto zmyslov? Ten bez vzkriesenia a večnosti pre nás nejestvuje. Bez vyvrcholenia zmyslu vo večnosti – všetko zdanlivo zmysluplné upadá do bezzmyselnosti a nezmyselnosti.

 

Aký zmysel by malo šťastie a radosť, či trvá hodinu alebo aj hoci desať rokov, keďže sa musíme chvieť strachom, že ho stratíme? Aký zmysel by malo utrpenie, keď v čase obmedzenom iba na tento svet dokážeme vidieť len jeho deštruktívnu stránku?

 

Ak nejestvuje vzkriesenie, dostavujú sa ďalšie otázky: Aký zmysel by za týchto okolností mali skutky lásky? Prečo by sme mali byť ohľaduplní voči druhým ľuďom? Prečo rešpektovať ich ľudskú dôstojnosť? Prečo by sme nemohli hromadiť bohatstvo a šťastie na úkor ostatných? Prečo by sme sa mali starať o rast vlastnej duchovnej osobnosti? Prečo by sme nemohli sebectvo a egocentrizmus urobiť najvyšším princípom svojho života? Prečo by sme mali cítiť najvyššiu zodpovednosť pred Bohom, ak nejestvuje Boh, vzkriesenie, posledný súd, večnosť? Tieto otázky nie sú neskutočné fantázie. Veď je toľko ľudí, ktorí na predpoklade, že nejestvuje vzkriesenie, vybudovali veľmi vyhranený, a to deštrukčný model života. V podobných otázkach sa dá pokračovať veľmi dlho. Každá z nich pridáva ďalší čierny tón k dezolátnemu obrazu života bez vzkriesenia.

 

Do tejto tmy naraz zaznieva veľké, všetko prehlušujúce ALE ako ranné zore veľkonočného rána, ktoré zaháňajú noc smrti: „Ale Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, prvotina z umretých“ (1. Korintským 15, 20). Kristus vstal z mŕtvych a preto aj my budeme vzkriesení. Toto veľké posolstvo formuluje Pavel absolútnym spôsobom, t. j. bez podmienok a bez obmedzení. Vzkriesenie je, a to nezávisle od viery, pochybností a nevery ľudí. Vzkriesenie je napriek Tomášovým pochybnostiam (Ján 20, 24 – 29), napriek skupine Korinťanov, ktorí vzkriesenie popierali, napriek pochybovačom všetkých ostatných čias. Vzkriesenie je aj proti vôli tých, ktorí sa dopúšťajú zločinov a krutostí a ktorí by boli radi, keby smrť prikryla ich zločiny tak ako sneh pokrýva nečistotu. Vzkriesenie je, a to aj napriek ich zvrátenému a zbabelému želaniu.

 

Vzkriesenie je, a to má nedozerné dôsledky pre život, pre terajší život. Kto začne vážne brať vzkriesenie Kristovo a svoje vzkriesenie, zmení sa na nepoznanie. Keď sa Tomáš presvedčil o vzkriesení Krista, zmenil sa naraz zo skeptického pochybovača na pokorného vyznávača s úžasnými slovami: „Pán môj a Boh môj.“ Keď sa emauzskí učeníci (Lukáš 24, 13 – 35) presvedčili, že Ježiš Kristus žije, zhodili zo seba zbabelosť a strach, a nebezpečnou nocou sa vracajú do nebezpečného Jeruzalema, z ktorého pred pár hodinami utiekli. Peter a Ján smelo vyhlásia pred židovskou radou, že oni veru budú viac poslúchať Boha ako, hoci aj najvyššie, zemské autority (Skutky 5, 29). Pavlovi stačilo jediné stretnutie so Vzkrieseným a z nepriateľa sa stáva apoštol najvyššieho rangu. Rad ľudí, u ktorých vzkriesenie vyvolalo takúto tvorivú transformáciu, je nesmierne dlhý. Aj dnes sa dopĺňa a aj dnes pozýva.

 

To, že Kristus vstal z mŕtvych a že aj my môžeme a musíme rátať so svojím vzkriesením, má aj dnes pre život nedozerné dôsledky. Treba o nich vedieť, treba ich brať vážne. Sprítomnime si aspoň niektoré z nich.

- Vzkriesením Ježiša Krista potvrdil Pán Boh všetko, čo Ježiš robil a učil. Preto celý obsah Jeho učenia a diela treba brať veľmi vážne.

- Každý prejav lásky, myšlienka, slovo, čin, má už teraz trvalú platnosť, lebo láska má podľa svedectva Písma prísľub večného života.

- Má zmysel pracovať na čistení a obohacovaní svojej bytosti, lebo terajší život je príprava na večnosť.

- Kto ráta s večnosťou, ráta s absolútnou zodpovednosťou pred Pánom Bohom za všetko, čo robí, a správa sa podľa toho.

- S vierou vo večnosť je nerozlučne spojená myšlienka pominuteľnosti časných vecí. Kto na to myslí, zaujíma voči nim odstup slobodného Božieho dieťaťa.

- Nemusíme sa báť smrti, lebo z Božej milosti je ona bodom prechodu do večného sveta.

- Aj pri utrpení sme v rukách Pána Boha, ktorý nás aj cez bolesť vedie ku konečnému cieľu.

- Kto ráta s večnosťou, vnáša už do tohto života veci, o ktorých vieme z Písma, že sú obsahom večnosti (1. List Jánov 3, 1 – 3).

Čím viac vecí z hodnôt večnosti uplatňujeme už teraz, tým silnejšie je naše osobné presvedčenie o večnom živote. Každý osobne pre seba by si mal čím podrobnejšie odpovedať na otázku, čo pre neho znamená žiť z istoty Kristovho vzkriesenia a z istoty svojho vzkriesenia. A podľa toho aj žiť. Niet nič krajšieho.

doc. ThDr. Ján Grešo (* 25. jún 1933, Vavrišovo – † 17. február 2013, Bratislava), evanjelický farár a teológ