Zamyslenie nad slovami Žalmu 13

Zamyslenie nad slovami Žalmu 13

Pripravil brat farár Roman Dovala, zborový farár v CZ ECAV Badín.

Pre hudobný prednes. Žalm Dávidov.

 2 Dokedy chceš, Hospodine, na mňa trvalo zabúdať? Dokedy budeš skrývať predo mnou svoju tvár? 

3 Dokedy mám nosiť starosť v duši? Dokedy sa bude nepriateľ môj vypínať nado mnou? 

4 Pohliadni, vyslyš ma, Hospodine, Bože môj! Osvieť mi oči, aby som na smrť nezaspal;

 5 aby môj nepriateľ nepovedal: Premohol som ho! Nech moji protivníci neplesajú, že sa klátim. 

6 Ale ja dúfam v Tvoju milosť. Nech moje srdce plesá nad Tvojou pomocou! 

Spievať chcem Hospodinovi, lebo mi dobre učinil.


Milé sestry  a bratia!!

1.     Máme pred sebou slová Žalmu 13. Spoločne môžeme nahliadnuť do jeho hĺbky. Je to veľmi silný text. Prvý pocit, ktorý získame po prečítaní týchto slov je pocit o naliehavosti situácie, v ktorej sa nachádza žalmista, v ktorej volá k Bohu s výčitkami a otázkami. Okrem naliehavosti, vnímame aj vyčerpanosť, vyčerpanosť a únavu z čakania na Boží zásah. Je zaujímavé, že nenachádzame u žalmistu ani náznak pochybností, ale skutočne oddanosť Bohu a pevnú dôveru, že Pán Boh predsa príde a dokáže sa a že napokon bude môcť zaznieť pieseň oslavy Božích dobrodení. Len Mu to trošku dlhšie trvá. „ Ja však dúfam v Tvoju milosť...“, toto je úplne zásadné.

 Nie raz zvykneme povedať, že kresťanská viera  je zápas. Je to istý druh zápasu človeka v dvoch rovinách, v tej rovine pozemskej, do ktorej zapadajú naše vzťahy s ľuďmi, kontakty s ľuďmi, pozitívne či negatívne stretnutia s ľuďmi vôkol nás, rôzne starosti, povinnosti a vlastne všetko, čo denne riešime a nebýva to ľahké.  Potom je tu tá druhá rovina alebo ďalší rozmer zápasu viery, ktorý sa už týka nebies, týka sa priamo vzťahu Boh a človek, a človek tu konfrontuje svoj život s Božími plánmi, Božími myšlienkami, Božou vôľou s nami. Tieto dve roviny sa vzájomne križujú. Dalo by sa povedať, že samotný symbol kríža najlepšie vystihuje celú hĺbku tohto diania v človeku i mimo neho. Preto je symbol kríža, resp. kríž samotný jedinečným symbolom, znakom viery a vzťahu Boh a človek. V žalmoch sa veľmi často riešia práve tieto dve roviny života, vzťah a kontakt s ľuďmi, ktorí zvyčajne vystupujú v nepriateľskej rovine a potom je to naliehavé volanie k Bohu, ako garantovi nášho životného poslania, životného úspechu a požehnania, ale aj pomocníka, ktorý nás vedie a pomáha nám víťaziť a hlavne nado všetko dokazuje svoju moc.

2.  Všetky tieto črty ľudského života a zápasov nachádzame aj v žalme 13. Úvodné verše žalmu sú otázky. Vážne otázky. „Dokedy?“ Je to otázka pýtajúca sa na časový rozmer. Otázka „dokedy?“ v tomto kontexte však znie v zmysle výčitky. „Dokedy chceš Hospodine na mňa trvalo zabúdať? Dokedy budeš skrývať svoju tvár predo mnou?“ Je to zvláštne. Takéto slová nehovorí človek, ktorý nemá vzťah s Bohom. Takéto slová hovorí človek, ktorý je v intenzívnom vzťahu s Bohom. To ho jednak oprávňuje k takejto výčitke, výčitkám a jednak práve z pozície veriaceho človeka má takéto pýtanie sa zmysel. V živote sa nedá vždy hovoriť sladko a pekne. Ani náboženské témy sa nedajú vždy zhrnúť a prednášať ako sladké témy o Božej láske a blízkosti. Boh nás miluje, Boh nám je blízko, tomu veríme, aj žalmista tomu veril a predsa nachádzame tu tvrdú otázku, ktorá robí motív viery  a hľadania Božej pomoci viac uveriteľný.

Skúsme si tvrdiť, že sme sa nikdy k Bohu vyčítavo nepozreli, že sme sa nikdy neopýtali, prečo, že sme nikdy nepovedali dokedy a prestaneme byť dôveryhodní. V hĺbke a zápasoch života sa človek približuje viac Bohu ako v pokojných vodách, v eufórii náboženských stretnutí, v uhladenosti bohoslužobného života. Autor žalmu mal s Bohom niečo prežité. Ak bol autor tohto žalmu Dávid, alebo nech to bol ktokoľvek, tento človek, mal s Bohom svoju skúsenosť, nepochyboval o Bohu, nepochyboval o Božej pomoci, len sa pýtal vyčítavo, a tak jednoducho ľudsky, trošku nahnevane, „Bože, dokedy?“ Je to prejav netrpezlivosti, je to prejav skúšky viery, v ktorej človek cíti, že bez Božieho zásahu a rýchleho zásahu sa tá vonkajšia stránka jeho života úplne rozpadne. „Dokedy chceš na mňa zabúdať?“ „ Dokedy budeš predo mnou skrývať svoju tvár?“

Pocit akéhosi zabudnutia Bohom, ktoré je z princípu nemožné, pretože Boh nemôže zabudnúť, predsa ten pocit určite patrí k tým najhorším, aké by človek mohol alebo aké môže zažiť. Pocit skrytej či odvrátenej tváre Božej, je taktiež symbolom prerušenia kontaktu. Pocit úplnej opustenosti Bohom, akú prežil Pán Ježiš na kríži, keď sa modlil žalm 22, nám stále znie úprimne a naliehavo aj v našich ušiach. No a zvlášť pri nás v tejto pôstnej dobe, ktorá ako sme si už všetci všimli nadobudla aktuálnym dianím úplne nový, pre nás doteraz nepoznaný charakter, pretože sme zasiahnutí vírusom, ktorý sa správa bezcharakterne.  Predsa v tom všetkom je táto pôstna doba príležitosťou, v ktorej môžem žiť pôstny zápas viery, hľadanie Božej blízkosti, je to čas dopytovania sa na Boha. Človek sám v sebe v rámci svojho osobného duchovného rastu môže riešiť vzťah s Pánom. Môže si klásť otázky a hľadať odpovede, možno aj dôsledným čítaním žalmov a premýšľaním o nich. Aj posolstvo žalmov približuje nás k Pánovi Ježišovi Kristovi, Synovi Božiemu z rodu Dávidovho, ktorý si prežil ako Boh aj ten ľudský zápas utrpenia, poníženia, odlúčenia od nebeského Otca a napokon predsa aj víťazstvo pri vzkriesení. Kristov život a smrť, jeho vzkriesenie je v zásade najlepšou kázňou  a ja najlepším výkladom žalmov. Kristov život, smrť a vzkriesenie je zároveň jedinou a jedinečnou útechou i východiskom pre naše problémy a témy, ktoré riešime.

3.      Žalmista položil Bohu štyri vyčítavé otázky. Tá prvá sa týkala zabudnutia, dokedy Boh bude zabúdať, tá druhá znela dokedy Boh bude skrývať svoju tvár? Tie zvyšné sú o starosti v duši a každodennom žiali v srdci a na scénu prichádza aj nepriateľ, ktorý sa vypína nad žalmistom. Štyri myšlienkové okruhy otázok, pripomínajú štyri svetové strany. Žalmista akoby sa obracal na všetky strany sveta a pýta sa tieto svoje otázky a hľadá, z ktorej strany mu Boh odpovie, kde sa objaví. Starosť v duši a žiaľ v srdci môže pripomínať samotné trápenie, ktoré žalmista prežíva z nejakých dôvodov, môže nám však pripomenúť aj pocity človeka z nejakých dôvodov odlúčeného, odtrhnutého od Boha, od spoločenstva v chráme, tento motív je v žalmoch známy( napr. 42). Žiaľ v srdci a starosť v duši je preto, že sa nevie dočkať Božej pomoci, že sa nevie dočkať Božej tváre, chvíle, kedy sa Boh na neho rozpomenie.

Každý z nás denne, každý z nás z času na čas prežíva starosti menšieho či väčšieho rozsahu, pre veriaceho človeka však každé trápenie má tie dve spomínané roviny, ľudskú či medziľudskú, a tú vo vzťahu k Bohu. Všetko sa rieši a zápasí v tomto kontexte. Bože, mám trápenie, bolesť, neviem si rady, ubližujú mi a ponižujú ma, kde si, odhaľ svoju tvár!! V tých štyroch otázkach je celý rozsah zápasu viery človeka. Aj v tomto žalme je veľký dôraz na tlak nepriateľov, ktorí prichádzajú z vonku. Náš život s Bohom, život viery, naše radosti a starosti sa nedajú oddeliť od iných ľudí. Sme súčasťou komplexu tohto sveta. Tlak vonkajšieho sveta je veľmi silný. Je silný v pokušeniach, ktoré prináša a teda, že sme zvádzaní žiť tak, ako žijú všetci, že nevieme odolať spôsobu života, ktorý je aktuálny a bežný, že sa nevieme odlišovať od iných, teda, že sa prispôsobujeme. Koronavírusové šialenstvo ľudí oddeľuje a izoluje a zároveň v mnohom zbližuje. Odhaľujú sa naše tváre, hoci sme zahalení. Spoznávame, čo sme skutočne zač a na čom nám reálne záleží. Zisťujeme, že sa dá žiť aj celkom ináč a že mnohí nepriatelia sú nie takí ako sme si mysleli, a že najviac sme si nepriateľom my sami.

4. Žalmista sa modlí: „ Pohliadni, vyslyš ma, Hospodine Bože môj! Osvieť mi oči, aby som na smrť nezaspal, aby môj nepriateľ nepovedal: Premohol som ho! Nech moji protivníci neplesajú, že sa klátim.“ Vyzerá to, ako akýsi osobný komplex z nepriateľov, z ľudí. Žalmista ako jeden z hlavných dôvodov túžby po Božej pomoci udáva: „ aby môj nepriateľ nepovedal - premohol som ho!“ Životné prehry veriaceho človeka sú osobnými prehrami, ale aj prehrami, ktoré svet vníma ako prehry viery, ako Božie prehry. Žalmista nechce takúto prehru zažiť.

        Druhý tlak je práve v poukazovaní na naše slabosti. Zápasil s tým Dávid, Ježiš, Pavol...vždy niekto, z elít duchovna, ale i bežní ľudia. Svet sa kochá v slabostiach kresťanov. Svet sa teší z prehier kresťanov. Málokto vo svete sa teší z toho, že sa cirkvi niečo podarilo. Svet sa teší zo zlého. Na žiadnu inštitúciu sa nestriehne tak, ako na cirkev. Cirkvi sa nič neodpúšťa. Podobne ani kresťanovi. To si uvedomujeme vždy znovu, napríklad aj teraz pri nomináciách na ministrov, vzišla téma, veriaci, praktizujúci kresťan a minister, politik.

Všetko, čo robíme a všetko čím žijeme, robíme pre seba a svoju chválu či slávu ako osoby, ale robíme to aj pre aj Boha, pre oslavu a chválu Božieho mena. Ak konáme niečo zlé, automaticky v očiach sveta haníme aj meno Božie. Naše prehry svet vníma ako prehry Božie. Svet plesá pri neúspechoch kresťanov. To je to hrozné diablovo dielo. Vždy znovu si spomenieme. Evanjelista Lukáš píše: „ Uškľabovali sa aj poprední mužovia....“ . V Matúšovi čítame: „ A tí, čo tade chodili, rúhali sa mu, potriasali hlavami a hovorili: „ Hej Ty, čo zboríš chrám a za tri dni ho vystavíš, zachráň sa, zostúp z kríža.“ Pán Ježiš svojím krížom dobrovoľne vzal na seba aj túto potupu, potupu svojej osobnosti, svojej osoby a v predtým spomínanom význame vzal na seba aj potupu Božieho mena. Zvykneme hovoriť, že Pán Boh sa ponížil, znížil sa až k nám, stal sa človekom. Lenže na kríži sa stalo ešte horšie. Sám Boh sa ponížil k smrti v Ježišovi, ale čo bolo ešte horšie- ľudia ponížili Boha, ponižovali Boha v Kristovi. Rúhanie sa Bohu je ponižovanie Boha. Diabol rád ponižuje Boha. Je to jeho zákerná hra skrze ľudí, ktorí uveria Božej slabosti. Netúžime po osobných prehrách, ale netúžime ani po tom, aby Boh bol ponižovaný skrze našu ľudskú slabosť. Pán Boh však nie je odvislý od ľudských názorov. Pán Boh sa dal ponížiť, aby sa poníženie Kristovo stalo sa Božím i naším víťazstvom.

      Je veľmi zaujímavé pozorovať tu žalmistovu osobnostnú črtu, v ktorej dáva veľký dôraz na mienku ľudí, na to, čo o ňom hovoria, čo si pomyslia. (Podobný motív nachádzame v širokom rozsahu aj v žalme 3.) Myslím, že nás poukazom na túto črtu charakteru žalmistu chce Boh naučiť, že to nie je dobré a že sa nám treba prestať báť ľudí, či všímať si, čo niekto hovorí. Sú veci, ktoré sú len medzi mnou a Bohom. Nikto iný to za mňa nevyrieši. Máme byť svetlom a soľou to je jasné a musíme sa snažiť, ale nesmieme sa báť výsmechu a možno aj musíme byť pripravení na výsmech, ponižovanie, úškľabky, plesanie protivníkov. To všetko patrí k životu kresťana.

       Platí to však len dovtedy, kým nezasiahne Boh a On určite zasiahne. „ Ale ja dúfam v Tvoju milosť. Nech moje srdce plesá nad Tvojou pomocou! Spievať chcem Hospodinu, lebo mi dobre učinil.“ To je správny postoj.

Pozitívny záver žalmu. Dúfam v milosť. Človek sa oslobodí strachu, trápenia, myšlienok na to, čo si  o nás pomyslia iní. „Spievať chcem Hospodinu, lebo mi dobre učinil!!“ Žalmista verí, že sa všetko dobre skončí. Napriek zložitosti situácie, napriek vnútornej netrpezlivosti, dúfa v Božiu milosť. Božia pomoc bude záchrana a víťazstvo. Božia pomoc hriešnemu človeku  a svetu prišla v Kristovi. Vo všetkom, čo vieme o Ježišovi, vo všetkom, čo nám Boh skrze Krista dal: „ Boh nám dobre učinil.“ Odpísať na celej čiare nás nemôžu ľudia, len Boh. A Boh to nechce. On chce pre nás iné, prečo inak by sa dal ponížiť ľuďom?  Ďakujme Bohu za Krista. Dúfajme v Božiu milosť. Buďme trpezliví v svojich životných zápasoch viery.

Boh na nás nezabudol. Božia pomoc v Kristovi je univerzálnou pomocou pre náš život každodenný. Buďme trpezliví v dnešnom dianí, ktoré je vážne, ale Boh na nás nezabudol. Môžeme sa pýtať, dokedy to potrvá, ale nesmieme sa vzdať istoty, že je v tom Pán s nami, a to ani vtedy, ak túto skúšku, ktorá doľahla na svet vnímame, ako niečo, čo Boh dopustil, práve preto, aby sme sa ako Jeho ľud a svet spamätali. Pán nás žehnaj. Amen.

( za korektúru ďakujem O. Kolarovskému z EVS)