Viera bez rúška- Zamyslenie biskupa ZD Jána Hroboňa k Veľkonočnej nedeli

Viera bez rúška- Zamyslenie biskupa ZD Jána Hroboňa k Veľkonočnej nedeli

J 20, 1-10
1 V prvý deň po sobote, včasráno, keď ešte bola tma, prišla Mária Magdaléna ku hrobu a videla kameň odvalený od hrobu. 2 I bežala a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého Ježiš miloval, a hovorila im: Vzali Pána z hrobu a nevieme, kam Ho položili. 3 Peter a ten druhý učeník pobrali sa teda a šli ku hrobu. 4 Obaja bežali spolu, ale ten druhý učeník predbehol Petra a prišiel prvý ku hrobu. 5 Nahnúc sa, videl tam plachty ležať, ale nevošiel dnu. 6 Tu prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, vstúpil do hrobu a videl tam plachty ležať. 7 Ale šatka, ktorú (Ježiš) mal na hlave, nebola medzi plachtami, lež osobitne zvinutá na inom mieste. 8 Vtedy vošiel aj ten druhý učeník, ktorý prišiel prvý ku hrobu, i videl a uveril; 9 ešte totiž nepoznali Písmo, že mal vstať z mŕtvych. 10 Potom sa učeníci vrátili domov.

Matúš je bombastický, Marek ustráchaný, Lukáš rozpačitý, Ján vecný, v opise príbehu vzkriesenia. Jedno však majú spoločné. Nikto z nich ani len náznakom nespomína, ako samotné zmŕtvychvstanie prebehlo. Ani maličká poznámka o tom, že niekto videl, ako Ježiš vychádza z hrobu. Spomína sa odvalený kameň, ženy, anjeli, vydesení strážcovia, ale všetko už ex post.
Keby bola v Ježišovom hrobe umiestnená kamera, asi by to vyzeralo tak, že sníma telo... a potom zrazu, v jednom okamihu, telo je preč, zostanú len plachty a šatka.
Teda nič na spôsob explózie, akurát svedectvo vyplašených žien – hrob je prázdny.
Jánovo podanie je sympatické. Zmŕtvychvstanie opisuje vecne, bez emócií. Zrejme preto, lebo prebehlo nepozorovane. Dokonca je v Jánovom podaní zakomponovaná konšpiračná teória: Niekto vzal Pána z hrobu a nevieme, kam ho položili.
Nie div, že stretnutia žien a učeníkov so Vzkrieseným vyvolávajú skôr rozpaky ako nadšenie. Až postupne sa im otvárajú oči.
Udalosť vzkriesenia je práve pre svoju „nehistorickosť“ veľmi krehký moment svedectva evanjelií. Ako tomu veriť, keď to nikto nevidel?
Evanjelium sa nikomu nevnucuje. Či narodenie, alebo vzkriesenie, prebehli zrejme veľmi obyčajne. To neobyčajné prišlo až potom, pri postupnom „otváraní očí“ tých, ktorí sa stretli so živým Kristom.

Keď sa na začiatku pôstneho obdobia spustila táto /ani neviem ako to nazvať/ smršť?, okolo vírusu, biblická paradigma nám napovedala: 40 dní dní pôstu, Veľký piatok a potom príde vzkriesenie. Veľkonočná nedeľa je tu a.... nič. Dožadujeme sa otvorenia aspoň malých prevádzok, športovísk, či by sme nemohli začať služby Božie aspoň v malom, veď vo veľa cirkevných zboroch by to vôbec nebol problém....
Pritom stále silnejú hlasy, že celá situácia zašla tak ďaleko, že svet už nebude taký, ako bol predtým. Že vstupujeme do novej epochy.
Vráťme sa na chvíľu k evanjelistom.
Matúš hovorí o stretnutí Vzkrieseného s učeníkmi v Galilei: „ Keď Ho uzreli, poklonili sa mu, niektorí však pochybovali.“ /Mt 28,17/
Marek: „Keď sa ukázal jedenástim, keď sedeli za stolom, karhal ich nedôveru a tvrdosť srdca, že neverili tým, čo Ho videli vzkrieseného.“ /Mk 16, 14/
Lukáš: Mária Magdaléna, Johana a Mária Jakubova i ostatné s nimi rozprávali to apoštolom. Ale ich slová zdali sa im byť bájkou a neverili im. /Lk 24, 10-11/
Ján: Povedali Tomášovi ostatní učeníci: Videli sme Pána! Ale on im odpovedal: Ak neuvidím stopy klincov v Jeho rukách a nevložím si prst na miesto, kde tie klince boli, a ruku Mu nevložím do boku, vôbec neuverím. /J 20,25/
Pochybnosti, nevera, tvrdé srdce, skepsa...
To boli reakcie Ježišových najbližších na vzkriesenie.
Nepochybne príde vzkriesenie aj z tohto problému. Návrat v nejakej podobe však bude ťažký. Možno ešte ťažší, než medicínske zvládnutie problému.
Zaujímavé je, že keď Ježiš vzkriesil Lazara, tento vyšiel z hrobu zviazaný plátnom na rukách aj na nohách /ťažká predstava/, a na tvári mal šatku. /J 11, 44/
Keď Ježiš vyšiel z hrobu, plachty zostali na mieste, dokonca šatka zvinutá na osobitnom mieste. /Kto by sa s ňou asi babral, keby Ho ukradli, že?/.
Lazar sa vrátil do starého života, Ježiš do nového. Už bez „rúška“. To bolo odložené a poskladané na osobitnom mieste.
Vstupuje k ustráchaným učeníkom, zamknutým doma a zdraví ich: Pokoj vám. Prihovára sa k ďalším dvom rezignovaným, ktorí si idú zo „zamoreného“ mesta oddýchnuť na vidiek, a podáva im chlieb vlastnými rukami /bez rukavíc/. Tomášovi dokonca hovorí: Dotkni sa ma! /Určite nebola k dispozícii dezinfekcia/. Stretnutie so živým Kristom ich vrátilo. Vrátilo do života, vrátilo do Jeruzalema, vrátilo k nasadeniu v zvesti o záchrane.
Všetci sa tešíme na obdobie bez rúška. Ale bude to asi ťažké.
Tu sme vlastne pri jadre nášho príbehu.
Vzkrieseného nie je možné vnímať a prijímať inak, ako vierou.
Nasledujúce obdobie bude skúškou našej viery.
Ako obstojí voči skepse, malovernosti, rozpakom, rezignácii, možno až nenávisti, odmietaniu, alebo korupcii. /Aj veľkňazi uplatili strážcov, aby hovorili, že učeníci ukradli Ježišovo telo. Mt 28, 13/.
Zrejme aj do cirkvi príde určité triedenie. Čo je však zdravé, prežije a bude rásť.
To, čo nás môže naozaj zmeniť, dať nový život, možnosť nového začiatku je - stretnutie so živým Kristom, v Jeho slove, v daroch eucharistie, v službe – v ranách tých druhých, ktoré sú ranami ukrižovaného Krista. Toto sa deje bez ohľadu na pandémie, či iné globálne otrasy.
Prežívame však výnimočné obdobie. Máme šancu oveľa zreteľnejšie vidieť, aká je naša viera. Kiež by sme sa aj my vrátili od prázdneho hrobu ako ten druhý učeník z dnešného evanjelia – videl a uveril. /v.8/
Asi musíme prejsť skúsenosťou samoty, smútku, strachu, neistoty, rezignácie, aby sme mohli povedať: Videli sme Vzkrieseného! A vstúpiť do nového obdobia - s vierou.