Veľký návrat

Veľký návrat

Vráťme sa ešte na chvíľu do nášho vlaku.

Brzdy škrípu, kolos zastavuje uprostred poľa, ľudia sa udivení pýtajú, čo sa deje. Vystúpiť sa nedá, treba čakať. Dozvedajú sa: Sme na zlej koľaji, musíme prehodiť výhybku. Navyše sa vo vlaku rozšíril vírus, ktorý môže byť smrteľný. Aby sme sa pohli, musíme spraviť opatrenia.
„Nasaďte si rúška!“ Všetci si nasadili.
„Nesmiete sedieť vedľa seba!“ Všetci sa rozsadili.
„Každý bude otestovaný!“ Všetci sa dali.
„Infikovaní budú izolovaní v osobitnom vozni!“ Všetci rešpektovali.
Zdá sa, že opatrenia sú účinné. Nákaza sa zastavuje. Ľudia prestali rabovať jedálny vozeň, vynášať „toaleťák z veciek“, pomáhajú si s rúškami, berú ohľad na starších. Dokonca svitá nádej, že vakcína bude vo veľmi krátkej dobe. Takže by sa už konečne mohli pohnúť.
Skutočne, vozňami šklblo a celý kolos sa pomaly dal do pohybu. Vypuklo však zdesenie. Veď my sa vraciame! Ideme späť! Celé toto sme podstúpili predsa preto, aby sa všetko vrátilo do starých koľají! Sprievodca však opakuje: „Vedeli sme, že sa musíme dostať až k výhybke, ktorá nás presmeruje na novú koľaj. Preto sa musíme vrátiť! Bude nás to stáť čas, peniaze, veľa sebadisciplíny, utrpia tým aj naši najbližší, viacerí stratíte prácu, prídete o podnikanie, veľmi mnoho sa zmení, ale iba tak si môžete zachrániť život. Cesta po starej koľaji vedie do záhuby!
Cestujúci v prvej triede sa búria, chcú odpojiť zvyšok vlaku s tým, že oni pôjdu ďalej, podľa plánu. Cestujúci v druhej triede by sa aj vrátili, ale boja sa tých izolovaných v osobitnom vozni. Žiadajú, aby bol odpojený a odstavený na slepej koľaji. Chorí sa boja, že nedostanú vakcínu včas a neprežijú. Cestujúci upadli do paniky a nevraživosti horšej ako predtým. A vlak sa znova zastavil.

V dôsledku šírenia koronavírusu sa pre mnohých stáva situácia dramatickou. Čo s nami bude?
Je zaujímavé vidieť, čoho všetkého sa chytáme, čo nám dáva pocit istoty v týchto neistých časoch.
Znakom záchrany je rúško. Ak máme rúško, alebo dokonca respirátor, mali by sme byť v poriadku. Potom sú to zásoby – potravín, hygienických potrieb a liekov. Ak doveziem domov plný kufor múky, ryže, cestovín, konzerv, dezinfekčných prostriedkov, medikamentov a toaletného papiera, mali by sme byť, ja a moja rodina zahojení. Potom len dúfať, že to rýchlo prejde a že účinná vakcína bude rýchlo na svete.
Všetci viac-menej očakávame, že sa to vráti do starých koľají. Len to je práve ten problém. Že svet po koronavíruse nebude ten istý, ako pred koronavírusom. Aspoň by nemal byť. Všetci by sme si priali, aby čo najmenej ľudí zomrelo, aby sa vynašla účinná vakcína, aby to bolo čo najskôr za nami. Aby aj ekonomické, hospodárske dopady boli čo najmenej bolestivé, aby ľudia nemuseli strácať prácu, majetok....
Ak si v určitom momente povieme, zvládli sme to, môže to byť len pokračovanie toho, čo nás do takej situácie dostalo – pýcha. Odveká pýcha človeka, ktorá stojí na začiatku každého pádu. Pýcha, ktorá nás ubezpečuje, že my sme páni tvorstva a my to máme všetko v rukách a pod kontrolou. Až príde deň, keď sa to vymkne a.... vidíme, čo sa deje.
Chtiac nechtiac pripúšťame, že sú veci, ktoré nezvládame, ktoré sme pokazili, že si dokážeme ubližovať, byť sebeckí a bezohľadní v oveľa väčšej miere ako byť k sebe láskaví, tolerantní, proste dobrí. Že sa správame koristnícky a bezohľadne aj voči životnému prostrediu, ktoré „vzdychá a bolestí“, ako to hovorí Písmo v liste Rímskym 8, 22.
Takáto vážna skúsenosť, nás učí pokore. A pokora nám hovorí, že treba zaradiť spiatočku. Vrátiť sa k tomu, čo je ozajstné, autentické, pravé, čisté, sväté. Ku vzťahom v znamení úcty, rešpektu, odpustenia, áno, treba povedať, možno to bude znieť pateticky – ku vzťahom v znamení lásky.
Takýto návrat je vždy ťažký, lebo sa veľa pokazilo, ale je šancou ku zmene. Ozajstnej, nie iba chvíľkovej.
Bolo by veľmi dobré, keby sme si uchovali v pamäti všetky prejavy solidárnosti, obetavosti, ohľaduplnosti, obetavosti – ktoré vnímame teraz, keď naozaj ide o život. Ešte to len začína, nevieme kedy skončí, ale vieme, že následky budú veľké. Aby potom, keď bude ťažšie, vedeli sme jednať s pokorou, tou, ktorá hľadí skôr na prospech druhého než na svoj, ktorá sa nebude domáhať svojich záujmov za každú cenu, ktorá bude citlivá voči potrebám druhých, nebude koristnícka voči prírode, hlavne však s tou pokorou, ktorá prijíma a uznáva, že je tu Niekto, kto nás nekonečne presahuje, Kto má ozajstnú moc a Kto stojí za všetkým týmto dianím.
Veľa sa v týchto dňoch učíme o moci štátu. Sme radi, keď koná v záujme záchrany svojich občanov. Zároveň vidíme, aká je táto moc vratká, ako rýchlo môže byť zneužitá, ako sa môže stať bezradnou, alebo dokonca ohrozujúcou.
Tu chcem poukázať na moc kráľovstva, toho Božieho, ktorá sa prejavila dokonalým spôsobom v Pánovi Ježišovi Kristovi. Neprišiel, aby vládol, ale aby slúžil. Hoci mal všetku moc a všetky prostriedky na to, aby sa prejavil ako panovník a vládca, On sa stal služobníkom. V liste Filipským kresťanom sa píše: Ježiš Kristus, hoci rovný s Bohom, vzdal sa hodnosti, stal sa služobníkom, podobný ľuďom, ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži. /F 2, 5-8/
Preto aby nás zachránil, obetoval seba. On sa nechal infikovať naším koronavírusom pýchy, nestal sa pyšným, v pokore niesol túto chorobu a napriek nej pomáhal druhým, spravil všetko pre ich záchranu, až po sebaobetovanie. To dokáže iba ozajstná láska.
Tuná však tento príbeh nekončí. Má svoje veľké pokračovanie: Preto ho /Ježiša Krista/ Boh nadmieru povýšil a dal mu meno nad každé meno, aby sa v Ježišovom mene skláňalo každé koleno tých, čo sú aj na nebi, aj na zemi, aj pod zemou, a každý jazyk aby na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán. /F 2, 9-11/
Koronavírus nás dostáva na kolená. Ale to je dobre. Ak dokážeme skloniť kolená pred tým, ktorý je Pán, potom to zvládneme.
Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť. /Jak 4,6/
Využime tento vzácny čas milosti, ktorý sa nám ponúka na návrat.

P.S.
Návrat bude ťažký, bude zrejme iný, ako si ho všetci predstavujeme. Keď to aj v našej krajine ustojíme čo najlepšie a s čo najmenšími stratami, postihnutý je celý svet, jedná sa o uzdravenie celého sveta. My sme len jeho maličkou súčasťou, zúfalo odkázanou na zdravé fungovanie druhých.
Len pred pár dňami sme za najväčší problém našej spoločnosti považovali nevraživosť, nenávistné reči a prejavy. Dnes máme všetci „náhubok“. Keby nás táto skúsenosť priviedla aspoň k tomu, že keď dáme dole masky, už sa z našich úst nebudú rinúť zlomyseľné a nenávistné reči, ale vyznania, že Ježiš je Pán.

Ján Hroboň, biskup ZD ECAV