Veľké pôstne zastavenie (Ján Hroboň)

Veľké pôstne zastavenie (Ján Hroboň)

Je to ako rýchlik. Rúti sa krajinou. Po presne vymedzenej dráhe, všetko starostlivo rozpočítané, naplánované, návestia, výhybky, svetelná signalizácia, hlásenia... Ľudia vystupujú, nastupujú, každý sa chce dostať čo najskôr do cieľovej stanice. Škrípanie bŕzd, kolos sa ešte zopár stoviek metrov sunie, až úplne zastaví. Uprostred ničoho, všade dookola polia. Keď sa ani po hodnej chvíli nerozbieha, cestujúci sú znepokojení, pýtajú sa, čo sa deje? Najprv dostávajú vyhýbavé odpovede, no po čase sa dozvedajú: Sme na zlej koľaji. Táto nikam nevedie. Treba sa vrátiť ku najbližšej výhybke, ale zatiaľ nevieme ako a kam. Ľudia sú zneistení, začínajú mať strach, ako sa dostaneme domov? Budeme mať čo jesť, piť, keď to potrvá dlho? Vystúpiť sa nedá, pohneme sa vôbec dobrým smerom?

Podobne vnímam situáciu okolo koronavírusu. Vlak ľudstva zatiahol záchrannú brzdu. To čo sa deje, je fenomenálny jav, globálny, týka sa celého sveta, všetkých nás. Mení náš režim fungovania osobného, pracovného, rodinného, spoločenského, spôsob myslenia, návyky, vzťahy, politiku, ekonomiku. A nad všetkým sa ako temná mrákava vznáša strach, obavy a neistota: čo s nami bude?
Pandémie vždy boli a zrejme ešte aj budú, ale nikdy sa informácie o nich nešírili okamžite po celom svete a nikdy predtým sme o nich nevedeli toľko, ako dnes.
Na čo nás tento fenomenálny jav upozorňuje?

1. Zraniteľnosť.
Akí sme zraniteľní. Máme technológie, stále pokročilejšiu medicínu, svetovo rastúce hospodárstvo a životnú úroveň. Máme politické systémy, armádu, políciu. Ak by sme čakali nejaké globálne ohrozenie, tak najskôr v podobe veľkého vojenského konfliktu. A zrazu tu máme neviditeľný vírus a celosvetovú paniku. Ako málo stačí a všetky naše istoty sú preč. A to nie postupne, alebo s nejakým nábehom, ale zrazu a nečakane. A nevieme si rady.
Vo vyspelých krajinách sme si zvykli na plné obchody, fungujúcu dopravu, školstvo, lekársku starostlivosť. Môžeme cestovať kdekoľvek za ceny, o ktorých by sa nám pred pár rokmi ani nesnívalo.
Dnes stačí maličký, neviditeľný vírus a všetko toto je ohrozené. Aby sme sa ako-tak chránili, musíme zostať doma. A nikto z nás nevie, či ten maličký v nás už nepracuje.
Také nič, /že na hlavičku špendlíka sa toho zmestí 50 miliónov / stačí, aby nám obrátilo život naruby.
Možno preto, aby sme si uvedomili, že my ho nemáme vo svojich rukách. Že je tu aj vyššia moc, ako sme my.

2. Odcudzenosť.
Najzraniteľnejšie sú najväčšie a najrozvinutejšie mestá. Proste ventilácia, klimatizácia, hromadná doprava, podujatia, akcie.... a k tomu húfy ľudí. Taký starký na kopaniciach, ktorý si potrebuje akurát raz za týždeň nakúpiť, v podstate nič nepocíti. Teraz by sme sa radi z toho toxického prostredia vymanili. Odišli možno aj na tie kopanice, zásobili sa obilím, zemiakmi, kapustou, nejakými základnými potravinami, ostatné by sme mali v maštali alebo pobehovalo po dvore a prežili by sme. Ako kedysi. Ale dnes už niečo také niečo nemáme. Bývame natlačení v bytovkách s najnutnejším priestorom na prežitie. Najčastejšie vo virtuálnom svete, umelom, plastovom. Vonku sa nám ani veľmi nechce. Dnes, keď takto musíme zostať, ako radi by sme si vyšli na priedomie, sadli len tak, že nikoho neohrozujeme, alebo že nemusíme brať ohľad, že niekoho nakazíme, alebo on nás. Za svetom obrazoviek sa odcudzujeme svetu reálnemu. Už v ňom ani nedokážeme žiť. A ten sa môže zrútiť zo dňa na deň. Odcudzili sme sa normálnemu spôsobu života, prírode, životnému prostrediu. Vymenili sme ho za umelý.
Ešte horšie zistenie je, že sme sa odcudzili navzájom. Koľkí z nás musia zostať doma spolu. Bez možnosti behať do práce, školy, po krúžkoch, obchodoch, baroch, fitkách.... A zrazu vnímame, že to akosi nevieme. Že vyrobíme dusno za sekundu. Zisťujeme, že veľa z týchto vecí je len únikom pred zodpovednými a zdravými vzťahmi.
A snáď ešte horšie zistenie, že nedokážem fungovať ani sám so sebou, zostať len tak, zo svojimi myšlienkami, aspoň na chvíľu v tichu, že nikde nemusím ísť, niečo spraviť, vybaviť zariadiť, nakúpiť zabaviť sa... zostať len tak. Nič nemusím, len čakať, byť doma, dá sa to vôbec? Neunikáme aj sami pred sebou?
A vôbec najhoršie je, že sme sa odcudzili Bohu. Že strácame duchovný rozmer života a teda aj jeho zmysel. Strácame budúcnosť. Bojíme sa.

3. Strach.
Bojíme sa, či nie sme nakazení, či vôbec prežijeme, či to nechytia naši blízki. Bojíme sa, či budeme mať dostatok potravín, liekov, či sa o nás v prípade núdze postarajú, či neskolabuje zdravotníctvo, ekonomika. Berieme útokom obchody s potravinami, drogériou, lekárne. Sme dopovaní správami, koľko prípadov nakazených pribudlo, koľkí už zomreli. Keby sme takto celosvetovo sledovali údaje o bežnej chrípke, už by sme všetci žili v podzemných protiatómových krytoch.
Nebáť sa znamená myslieť skôr na druhých, než na seba. A snáď to, že si nekúpim 20 kíl múky, ale možno jedno kilo, ak vôbec treba. A že pokiaľ viem prejsť do obchodu, patrím medzi tých šťastnejších a mal by som sa zaujímať o tých, ktorí nemôžu.
Nebáť sa znamená byť pripravený pomôcť druhému skôr ako sebe.
Od lekárov, lekárnikov, predavačiek, šoférov, policajtov, vojakov akosi samozrejme očakávame, že budú tam, kde treba. Ale keď sa odo mňa očakáva aspoň dobré slovo, pozornosť, pomoc, tak nemôžem, lebo by som sa nakazil? A čo duchovní, cirkev, farári, čo máme „v popise práce“ byť s tými najnúdznejšími, najodkázanejšími, biednymi, zomierajúcimi? Nemali by sme my ísť - hoci v skafandroch, za nakazenými a chorými, keď títo nemôžu prísť za nami do kostolov?

4. Viera
Veriaci človek by mal byť v tejto situácii rozpoznateľný podľa toho, že sa nebojí. Veríme sebe, alebo veríme Bohu? Ak viem, že som v jeho rukách, aj keby som kráčal údolím smrti, nebojím sa. Lebo On je so mnou.
Po čom túžime zrejme najviac v tejto situácii ohrozenia, okrem toho, aby nás to nechytilo? Zrejme po našich blízkych, aby sme mohli byť s nimi. Keď čokoľvek by sa stalo, aby sme nezostali sami.
Toto sa mnohým stalo a stane. Zostanú sami v karanténe, možno aj odídu sami.
Veriaci človek vie, že nikdy nezostane sám. Lebo Ty si so mnou. Ž 23
Je zaujímavé sledovať, ako na zákaz verejného zhromažďovania reagujú cirkvi.
My protestanti, sme tento zákaz prijali tak...no, poviem radšej zodpovedne, namiesto automaticky. Keď sa nedá, tak sa nedá. Zo strany Rímskokatolíckej cirkvi to vyznelo trochu inak – rešpektujeme, ale s bolesťou. Pravoslávni vzdorovali. Oni bohoslužby nezrušia. Nie že by som chcel vyzdvihovať ich postoj, to by nebolo na mieste, nakoniec to aj sami uznali. Ukazuje však na niečo podstatné. Cirkev je o osobnom stretnutí, s Bohom a vzájomnom. Bez neho nemôže existovať. Spoločenstvo cirkvi nikdy nenahradí cirkev on-line. My protestanti, zakladáme našu zbožnosť na zvestovanom slove. A tak nie je až taký problém byť zbožní aj doma, však Božie slovo si prečítame, povykladáme aj tam. V Rímskokatolíckej a v Pravoslávnej cirkvi – to, čo my nazývame viditeľným slovom – teda eucharistia, hrá významnejšiu úlohu. Aká by to bola bohoslužba bez osobného stretnutia s Kristom v eucharistii?
Avšak buďme voči sebe otvorení. Zatvorené kostoly podľa štatistiky v tradičných cirkvách, chýbajú asi desiatim percentám tých, čo sa k nim hlásia. Je aspoň na tejto skupinke vidieť, že im to veľmi chýba? Že sa neboja a že dokážu myslieť skôr na druhých, než na seba? Že ich poznať podľa obetavosti, statočnosti a odvahy? Že dokážu byť k sebe dobrí, aj v nápore bezohľadnosti? Že sa nemôžu dočkať, kedy sa do kostolov vrátia a že po tejto skúsenosti budú o to horlivejšie pozývať k osobnému vzťahu s Bohom aj druhých?

5. Návrat.
Celá táto hystéria okolo koronavírusu je príležitosťou na návrat. Je to fenomenálne, globálne pôstne zastavenie. Je to čas prehodnocovania toho, čo žijeme, je to čas pre návrat k tomu, čo je ozajstné, pôvodné, autentické. Čo nášmu životu, akokoľvek zraniteľnému a ohrozenému dáva zmysel.
Na tomto mieste musím ako veriaci človek povedať, že toto je veľká, fenomenálna a globálna príležitosť, vrátiť sa k Bohu. K duchovným hodnotám, k zdravším vzájomným vzťahom, k prostej radosti zo života, k spomaleniu vystresovaného životného tempa, honby za úspechom a výkonmi, je to príležitosť k poctivej sebareflexii.
Je to príležitosť „sadnúť si Ježišovi k nohám“.
Známy príbeh z evanjelia podľa Lukáša 10 kapitoly o Márii a Marte hovorí, že Marta plná stresu, starostí, horúčkovito zháňa, ako by sa postarala o Ježiša a zrejme aj jeho učeníkov, pri neohlásenej návšteve. Ako zvládne toľkých hostí? Vyčíta Márii cez Ježiša: Pane, nedbáš, že mi Mária nepomáha?
Možno aj my vystresovaní, upachtení a vystrašení vyčítame Pánovi – Pane Ty nedbáš?!
A On hovorí: Treba málo, vlastne len jedno. To čo spravila Mária. Sadla si Ježišovi k nohám a počúvala jeho slovo.
Aj dnes, treba málo, vlastne len jedno, sadnúť si Ježišovi k nohám, byť chvíľu, nerušene s Ním a počúvať Ho. Jeho slovo. Slovo života, slovo záchrany, slovo dokonalosti. Dáva nám k tomu jedinečnú príležitosť.
Tak málo stačí a máme tu veľké pôstne zatavenie. Nepremárnime ho.

Ján Hroboň, biskup ZD

Cookies nám pomáhajú poskytovať Vám naše služby. Využívaním týchto služieb súhlasíte s ich použitím.