Sviatosti – Božie MMS

Sviatosti – Božie MMS

Predstavte si, že ste otcom krásneho malého dieťatka, no na určitý čas vás vyslali pracovať do zahraničia. Čo by ste robili, aby vaše drahé dieťa vedelo, že ste a že ho máte veľmi radi? – Napísali mu list, pohľadnicu, telefonovali, poslali SMS, fotku, MMS, darček...

Pán Boh „pracuje v zahraničí“ – telesne Ho nevidíme.  Aby sme vedeli, že Boh existuje a miluje nás, aby sme na Neho nezabudli, On sám vymyslel spôsob, kde Ho môžeme poznať a prijať. Je ním zvesť evanjelia – posolstva o Božej láske. Toto zvesťou Duch Svätý pôsobí v srdci človeka vznik viery v Spasiteľa a Pána Ježiša Krista. 

Zvesť evanjelia ponúka Pán Boh v dvoch formách, ktoré sa vzájomne dopĺňajú.

Prvou je kázeň (výklad, svedectvo) – obrazne povedané: Boží „list, pohľadnica, telefonát, SMS“. Druhou formou sú sviatosti – obrazne povedané: Božia „fotka, MMS, darček“. 

Zo slova sviatosť zaznieva, že ide o svätú vec, svätý Boží čin, ktorým sa nám Svätý (Boh) dáva poznať a oslovuje nás. Sviatosti sú miestom poznania a prijatia Krista. 

Podľa nášho evanjelického učenia sviatosť je Boží mocný čin. Má tri znaky:

1.  Ustanovil ju Pán Ježiš Kristus.

2. Má viditeľné (hmotné) znamenie, pod spôsobom ktorého nám Pán Boh dáva neviditeľnú milosť.

3. Má Ježišovo zasľúbenie o odpustení hriechov a večnom živote (Matúš 26, 26 – 28; Marek 16, 16).

V tomto zmysle máme dve sviatosti: Večeru Pánovu a Krst svätý.

Pri Večeri Pánovej (VP) sú viditeľnými znakmi víno a chlieb, pri Krste voda.  

Sviatosť je „viditeľné slovo evanjelia“ (jeho viditeľné zvestovanie), ktorým sa veriacim dostáva viditeľné, hmatateľné a osobné zasľúbenie o odpustení hriechov – a to pre zásluhy, umučenie a smrť Ježiša Krista.

Večera Pánova

V Oriente platilo, že človek, s ktorým jem, je môj priateľ. Hoci Pán Ježiš nemá rád hriech,  stoloval aj s hriešnikmi. Priateľom hriešnych ľudí je preto, lebo ich chce zachrániť  od hriechu (Matúš 9, 10 – 13). 

Izraelci slávia na pamiatku vyvedenia z otroctva v Egypte veľkonočnú večeru – paschu. Slovo pascha znamená „prejsť pomimo“.  V Biblii sa píše, že smrť prechádzala pomimo tých domov Izraelcov, ktoré boli potreté krvou baránka. Ľudia, ktorí boli za dverami so znamením krvi nezomreli. Večeru Pánovu Pán Ježiš ustanovil na Zelený štvrtok, keď jedol poslednú večeru so svojimi učeníkmi.

Slová ustanovenia Večere Pánovej: „Pán náš Ježiš Kristus v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, dobrorečil, lámal a dával svojim učeníkom hovoriac: Vezmite  a jedzte – toto je moje telo, ktoré sa za vás vydáva. To čiňte na moju pamiatku! A podobne po večeri vzal kalich, dobrorečil a dal im hovoriac: Pite  z neho všetci – tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás na odpustenie hriechov. To čiňte, kedykoľvek budete piť na moju pamiatku!“ 

Večeru Pánovu máme prijímať podľa svojej vnútornej potreby – veľakrát počas roka. Je to vzácna možnosť, veď k Večeri Pánovej nás pozýva Pán Ježiš Kristus. Večerou Pánovou nám je viditeľne zvestované, čo Pán Ježiš Kristus vykonal pre našu spásu – obetoval za nás svoje telo a vylial pre nás svoju nevinnú krv.

Pri Večeri Pánovej môžeme nielen počuť, ale aj vidieť a uchopiť – teda smieme sa úplne spoľahnúť. 

Keď prijímame Večeru Pánovu, nie je to spomienková slávnosť – iba spomínanie na to, čo sa kedysi dávno udialo na Golgote. Ježiš Kristus vstal mŕtvych, je medzi nami skutočne prítomný. Preto, že Pán Ježiš žije, nie je Večera Pánova spomienkou na veľký mravný vzor zosnulý pred stáročiami. Prichádzame v nej do Božej prítomnosti – sme pred skutočne prítomným živým Pánom, ktorý má moc odpúšťať hriechy.

Keď vidíme pri Večeri Pánovej chlieb a víno, máme vedieť, že za tým je ešte viac. Omnoho „väčší stôl“, ku ktorému nás Boh raz pozve – ktorý pripravil pre všetkých, ktorí Mu dôverujú.

Dôležité je, aby sme Večeru Pánovu neprijímali iba formálne (zo zvyku), ale s oľutovaním svojich hriechov, s vierou že nám ich  Pán Boh odpustí a s rozhodnutím hriechy už neopakovať. 

Večeri Pánovej predchádza spoveď – úprimné  vyznanie hriechov.

Spoveď  je v našej evanjelickej cirkvi spravidla verejná. Tým vyjadrujeme, že hriech nie je len záležitosťou medzi mnou a Bohom, ale škodí celému spoločenstvu. Osobná spoveď je nie je povinnosťou, ale užitočnou možnosťou. 

Pánu Bohu vyznávame svoje hriechy denne v modlitbe.

Vyznávať hriechy mám vždy, keď zistím, že som sa voči Bohu prehrešil.

Keď hreším, sklamem nielen Boha ale aj ľudí v cirkvi. Vyznávať hriechy mám preto aj v kostole – pri spovedi. Veď hriech nie je moja súkromná vec, ale je aj previnením sa voči ľuďom.

Spovedi má predchádzať naša príprava v osobných modlitbách. 

Na verejnú spoveď a prijímanie Večere Pánovej sa pripravujeme tak, že skúmame svoj život – „pozrieme do zrkadla“ Božích prikázaní, ktoré odhaľujú naše hriechy. Vyznáme Pánu Bohu, v čom sme sa previnili (Žalm 32, 5) i čo sme zanedbali vykonať  (Jakub 4, 17). Nápomocným môže byť aj modliť sa kajúce žalmy (napr. 6., 32., 38., 51., 102., 130., 143., kajúce modlitby nájdeš aj v knihe „Brána viery otvorená“ https://www.krestanska-literatura.sk/127/ako-bolo-na-po%C4%8Diatku-pol%C3%A1rka-80.html

v závere kapitol vysvetľujúcich jednotlivé z Desiatich Božích prikázaní). 

Najmä sa však máme zmieriť sa ľuďmi, predovšetkým so svojimi najbližšími (domácimi): odpustiť tým, ktorí mi ublížili a poprosiť o odpustenie mojich vín; ak to je len trochu možné, pravdaže aj napraviť krivdu. To, s kým pôjdeme na večeru do reštaurácie, si vyberáme my. Ľudí, s ktorými sa stretneme pri Večeri Pánovej – Pánovom stole, si však nevyberáme sami. Večera Pánova vylučuje, že si budeme vyberať, kto je naším bratom a sestrou. Vylučuje aj súkromné „kresťanstvo“ – bez cirkvi.

Pri všetkej dôležitosti osobného čítania Biblie a osobných modlitieb  platí, že žiadny človek neuverí sám, ani sa sám neudrží vo viere. Viera nie je iba  subjektívna vec. Niekto nám o nej svedčil, smeroval nás k nej. Predpokladom stálosti vo viere  je spoločenstvo veriacich (cirkev), zhromaždené okolo kázania Božieho slova a  sviatostí. 

Potrebujeme prijímať, ale aj vydávať – slúžiť, pomáhať tými obdarovaniami, ktoré nám Pán Boh dal.

Sviatosti vylučujú kresťanstvo bez cirkvi. Sviatosti nám Pán Boh dal ako viditeľné slovo, ktorým nás chráni voči ničivému individualizmu. Jeho zástancovia tvrdia: Veriť, modliť sa môžem aj bez cirkvi. Zaiste sú neštandardné situácie, keď to tak je. Vraj, keď sa pokazí lietadlo a padá, čím je nižšie, tým viac ľudí sa modlí... Večeru Pánovu si však nemôžem prislúžiť sám, len v cirkvi – v spoločenstve veriacich v Ježiša Krista. (Ani pobozkať na líce sa nemôžeš sám...)  

Kresťanstvo bez cirkvi je myšlienka Biblii celkom cudzia.

Použitím myšlienok Michala Valča, Bengta Pleijela a iných prameňov: Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár