Svedectvo o Kristovi je neoddeliteľne späté s láskou k tým, ktorým svedčíme

Svedectvo o Kristovi je neoddeliteľne späté s láskou k tým, ktorým svedčíme

Nezriedka to vyzerá tak, že pre kresťanov je cieľom – vrcholovým momentom života – uveriť v Pána Ježiša, prísť k Nemu, odovzdať Mu svoju dôveru, svoje srdce. Nepochybujeme,  že je  to nesmierne dôležité. Veď „bez viery nie je možné páčiť sa Bohu“ (Židom 11, 6). A ak ste Pánovi Ježišovi ešte neodovzdali svoje srdce, neodkladajte to. Neotáľajte s tým (Židom 3, 7b – 8a).

Uveriť v Krista, vierou prijať Jeho lásku, odovzdať Mu svoj život, však nie je cieľ, ale štart. Cieľom je ukázať iným na Ježiša, na Jeho milosrdenstvo preukázané najvýstižnejšie v obeti Ježišovho čistého života na kríži Golgoty. Cieľom je byť svetlom, ktoré našim blížnym zasvieti, nasmeruje ich k Pánovi Ježišovi, k životu na slávu nebeského Otca (Matúš 5, 16).

V duchovnej piesni spievame: „Nielen časné šťastie blížnemu želať máme, lež i na spasenie jeho nech pamätáme“ (Evanjelický spevník 554, 6). Apoštol Pavel to formuloval vo výroku: „Beda by mi bolo, keby som nekázal evanjelium“ (1. Korintským 9, 16).

Mohlo by sa zdať, že táto biblická výzva je určená pre apoštolov, či dnes pre farárov, kazateľov, učiteľov  náboženstva, misijných pracovníkov. No nie je to tak. Zvestovať Krista – príkladom života i slovami – je úlohou, základným poslaním  každého kresťana (Matúš 28, 18 – 20).

Hovoriť iným o Bohu, zvestovať im evanjelium Pána Ježiša samozrejme nemáme preto, aby sme učičíkali svoje svedomie, ktoré nám našepkáva: Beda tomu, kto neevanjelizuje. Takto motivovaná evanjelizácia by nepriniesla požehnanie, ale pôsobila by ako parný valec...

Blížnym máme želať nielen časné šťastie, ale pamätať aj na ich spásu. Prirodzene, hovoriť iným o Kristovi môže len ten, kto sám znova a znova počúva Božie slovo. Aj dvojprikázanie lásky (k Bohu i blížnemu) uvádza Ježiš slovami: „Počuj, Izrael!“ (Marek 12, 29).

Keď iným hovoríme o Bohu, no Boha nepočúvame, alebo žijeme v  príkrom rozpore s tým, čo vravíme, ich reakciou na to býva spravidla  nevera. Ateizmus. 

Ak je reakciou nevera, mnohých kresťanov to vedie k znechuteniu, frustrácii, takže blížnym o Bohu už radšej nehovoria vôbec. Argumentujú:

- lepšie bude za neveriacich sa prihovárať Bohu v modlitbe a blížnym dosvedčovať Božiu vôľu činmi;

- hlavné je nekonať nespravodlivo;

- nenápadná láska k blížnemu je predsa lepšia ako pravda, ktorá môže byť až zdrvujúca.

Nepopieram, že je dôležité odstúpiť od neprávosti – nekonať nespravodlivo.

Tiež modliť sa aj za neveriacich a snažiť sa, aby nielen naše ústa, ale aj naše činy uctievali Boha.

Avšak stavať slovo a skutok do nezmieriteľného protikladu, by bolo nesprávne.

Nemožno predsa konať spravodlivo, keď nerobíme zadosť najzákladnejšej spravodlivosti – ak nie sme vďační Zdroju všetkej spravodlivosti, Bohu. Bez vďačnej pokory pred Bohom človek nemôže byť spravodlivý, lebo by sám seba pasoval za sudcu, ktorý rozhoduje, čo je spravodlivé a čo nie. A to je začiatok spreneverenia sa Bohu. Počiatkom a zdrojom každého dobra: spravodlivosti, aj života všetkých stvorení, je totiž Boh.

Pretože Boh je Stvoriteľ a miluje ľudí, svoje stvorenia, nekonali by sme spravodlivo, ak by sme aj pred ľuďmi nevzdávali Bohu úctu, keby sme im o Bohu nehovorili – zamlčali im Ho, keby sme im neodovzdávali lásku, ktorou Pán miluje ľudí, v ktorej sa skláňa k svojim stvoreniam, svojim deťom.

Prinášať ľuďom evanjelium, hovoriť im o Bohu, o Kristovi predsa neznamená dávať im čosi, čo ich dusí. Evanjelium – jeho účinky môžeme skôr pripodobniť vyvedeniu do slobody – na voľné priestranstvo, alebo rozodnievaniu, príchodu svetla a ustupovaniu temnoty. Kde sa nezvestuje evanjelium, svet nie je ani lepší ani slobodnejší. Pavel zdôrazňuje: „Beda by mi bolo, keby som nekázal evanjelium“ (1. Korintským 9, 16).

Zrejme všetci máme vo svojom okolí ľudí, ktorí žijú bez viery v Pána Ježiša – bez Boha na svete – a premýšľame, ako im o Bohu povedať. Boh však nie je iba jednou z tém, akých je mnoho.  Pri hovorení o Bohu ide o viac, ako len o otázku metódy, ako Ho spropagovať, ako Mu urobiť pútavú reklamu.

Pravdu mal stredoveký mystik Majster Eckhart, keď povedal: „Ľudia by nemali toľko premýšľať o tom, čo majú robiť, ale čím majú byť.“ Zvestovanie evanjelia sa netýka v prvom rade rečníckych metód, komunikačných stratégií, ale žitia v pravde. Hovorenie o Bohu – zvestovanie evanjelia – je neoddeliteľne späté s tým, že máme radi toho, komu o Bohu svedčíme. Lebo veď aj človek, ktorého srdce sa nám javí ako totálne zatvrdené voči Bohu, je Pánovým stvorením, je  stvorený pre Boha. Aj za Neho zomrel Kristus.

Stáva sa, že kresťania upadajú do extrémov. Jedným z nich je ľahostajnosť k blížnym. Niekedy môže byť dôsledkom toho, že sme boli odmietnutí ľuďmi, ktorým sme svedčili o Bohu – že naša dobrá snaha zostala nepochopená. Keďže už nechceme zažívať ďalšie sklamania, o Bohu im už teda radšej nehovoríme.

Iným extrémom je, keď prepadáme až úzkosti, že ak blížnych neevanjelizujeme, títo skončia vo večnom zatratení. Jeden veriaci zvykol pri cestovaní vlakom – aj vtedy, keď trvalo iba len krátko – hovoriť iným o Bohu. Nechcel prepásť príležitosť. Spôsob, akým „evanjelizoval“ však napovedal, že to robí väčšmi pre splnenie si pocitu povinnosti, pre upokojenie si svedomia, ako z úprimnej lásky k človeku – ľuďom, s ktorými cestoval; pri odovzdávaní svedectva o viere mu išlo väčšmi o seba, ako o tých, s ktorými hovoril.

Apoštol Pavel píše: Ak by som nekázal evanjelium – bolo by mi beda. Nie je tu reč o tom, že keď nebudeme zvestovať evanjelium, potom beda ľuďom, ktorým sme ho zamlčali. To, kde kto skončí, nie je našou vecou. To má v právomoci svätý a spravodlivý najvyšší Sudca – Boh. No Pavel vraví, že keby nekázal evanjelium, k zavrhnutiu by mieril on sám – nie tí, ktorým káže. Čiže  cieľom nie je konať evanjelizáciu pre utíšenie si svedomia, ani zo strachu, aby iní neboli zavrhnutí, ale byť hodnoverným kresťanom, úprimne žiť s Kristom. Keď sa tak deje, evanjelizačné oslovenie príde vďaka spôsobu života, nie vďaka nejakej metóde či technike komunikácie.   

Azda ste si niekedy pomysleli, prečo Pán Boh (keď je všemohúci) neurobí v súčasnosti nejaký zázrak, aby to ľuďmi pohlo, aby v Neho uverili. Prečo sa „schováva“?

1) Kresťanstvo neopovrhuje stvorením. Boh chce byť prítomný v nás, svojich stvoreniach. Cez nás konať svoje dielo v tomto svete. Ak sa zdá, že Boh mlčí, tak len preto, aby sme nemlčali my.  

2) Keby zvesť evanjelia zakaždým sprevádzali nejaké nadprirodzené javy, zázraky, ľudia by za Pánom nešli z lásky, ale z donútenia. Preto, lebo by nedokázali vzdorovať omračujúcej moci zázraku. Sklonili by sa síce pred Bohom, ale zo strachu, nie v úprimnom pokání,  s ľútosťou  kajúcich márnotratných synov a dcér.

Z Pavlovho: „Beda by mi bolo, keby som nekázal evanjelium“ vyplýva, že cieľom nášho života nie je aby sme „len“ uverili, ale aby sme prijali povolanie spolupracovať na Božom diele. Pán Boh chce, aby sa naši blížni stretli s Kristom v nás, prostredníctvom nášho života, nášho svedectva, aby sme neboli evanjelikmi – hlásateľmi evanjelia  iba hodinu v nedeľu dopoludnia. 

Dnes mnohí už neveria v budúcnosť. Boja sa priviesť deti do rozháraného sveta, v ktorom žijeme. Pomýlenú vieru v človeka, ktorý sa spasí vlastnými silami, pokrokom techniky, nahradila iná viera – viera v očakávanie všeobecnej katastrofy v zmysle. „po nás potopa“.  V takejto situácii je úlohou nás, kresťanov, dosvedčovať, že jestvuje  záchranný „koráb“ – Kristus a smerovať k Nemu ľudí v našom okolí.

Zvestovanie evanjelia nie je  propaganda ani manipulácia. V Božom slove ide o život sám. Ak máme slúžiť našim blížnym, tak najdôležitejšie je byť – žiť s Kristom. Mať naporúdzi nie presvedčivé slová o Bohu, ale preukazovať im lásku, byť pre druhých Božím oslovením. Veď „nielen časné šťastie blížnemu želať máme, lež i na spasenie jeho nech pamätáme“ (Evanjelický spevník 554, 6). Beda by mi – beda by nám bolo, keby sme, slovom i životom,  nezvestovali evanjelium.  

Použitím: Fabrice Hadjadj: Jak dnes mluvit o Bohu – evangelizační anti-pomůcka (Centrum pro studium demokracie a kultury, Brno 2016)

Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár