Sme zodpovední za svoju ružu (peniaze v Božom diele)

Sme zodpovední za svoju ružu (peniaze v Božom diele)

Do styku s peniazmi prichádzajú ľudia prakticky denne – ako neveriaci, tak i veriaci. Kto číta Bibliu, na peniaze narazí často. Veršov, ktoré sa týkajú peňazí, majetku a vlastníctva, je totiž v Biblii okolo  2350. Keď sa však v našich európskych končinách – a ešte k tomu v cirkvi – zvrtne téma na peniaze, je to považované za netaktnosť. Vzniká obava, že nás niekto bude manipulovať, tlačiť smerom, ktorým nechceme ísť.

Iným v cirkvi sa javí uvažovanie a hovorenie o peniazoch ako čosi neduchovné, svetské. Majú podozrenie, sťa by peniaze nevyhnutne boli späté s nečestnosťou a automaticky robili ľudí zlými, nepoctivými. Zdá sa, akoby toto podozrenie potvrdzovali aj korupčné aféry a dopingové kauzy ukazujúce, že peniaze dokážu človeka zašpiniť, poškodiť, zničiť jeho meno, dôstojnosť. 

Sú však peniaze nevyhnutne zlé – hodné opovrhnutia?

Koreňom všetkého zla je zaiste milovanie peňazí, po ktorých niektorí zatúžili (niektoré preklady Biblie používajú výraz: pachtili), tak zblúdili od viery a spôsobili si mnoho bolestí.“ (1.Timoteovi 6, 10)  Peniaze samé o sebe nemajú zápornú hodnotu. Nebezpečné je pachtenie po nich, lebo prezrádza, že sme orientovaní nie na večné hodnoty, ale na časné. Tým si pripravujeme mnoho bolestí.  

Nie peniaze sú zlé, ale to, keď k nim priložíme srdce. Keď sa na ne začneme spoliehať, keď si  ich zamilujeme. Kto sa zamiluje do peňazí, už nedokáže  milovať Boha.

I v Biblii čítame o tomto riziku: „Ani chudobu ani bohatstvo mi nedávaj, poskytni mi toľko chleba, koľko potrebujem, aby som sa nepresýtil a nezaprel Ťa, aby som nepovedal: Kto je Hospodin? alebo aby som neschudobnel a nekradol, a tak nepotupil meno svojho Boha.“  (Príslovia 30, 8 – 9)

Nebezpečenstvom je oboje: chudoba aj zameranie sa na bohatstvo. Skazou slabých je ich chudoba.“   (Príslovia 10, 15) Písmo sväté nevníma Peniaze a bohatstvo ako zlé, ba neraz ich vidí ako prejav Božieho požehnania človeku. Spomeňme majetných ľudí ako Abrahám, Jákob (1. Mojžišova 13, 2; 30, 43), Jób (Job 1, 3) či Šalamún (1. Kráľov 10, 23).

V 1. Kráľov 3, 9 – 14 je reč o Šalamúnovi, ktorý si žiadal od Boha poslušné srdce – múdrosť, aby vedel rozoznávať dobré od zlého. Pánu Bohu sa páčilo, že nežiadal o bohatstvo ani o nadvládu nad nepriateľmi. Hospodin nielenže vypočul Šalamúnovu prosbu, ale mu  pridal aj bohatstvo a slávu.

Bohatstvo môže byť „odmenou za pokoru a bázeň pred Hospodinom“ (Príslovia 22, 4). No Písmo sväté nehovorí, že kto je majetný, musí byť nutne spravodlivý a kto je chudobný, toho za hriechy postihol Boží trest. Biblia nás nikde nenabáda, aby sme sa usilovali o bohatstvo, zato opakovane vyzýva usilovať sa o bázeň – posvätnú úctu pred Bohom, a o  poznanie Boha: Počiatok múdrosti je bázeň pred Hospodinom, poznať Najsvätejšieho je rozumnosť.“ (Príslovia 9, 10

Evanjelická cirkev a. v. má v logu (Lutherovu) ružu. Exupéry v Malom princovi píše: „Som zodpovedný za svoju ružu.“  I my sme zodpovední za svoju „ružu“, za ECAV, za „svoj“ cirkevný zbor.

Pre mnohých je vyznanie naša drahá evanjelická cirkev v praxi čímsi lacným. Nestane sa to vtedy, keď sa nebudeme pýtať len: „Čo mám z toho?“,  ale bude nás zamestnávať otázka: „Ako – čím sa môžem podieľať na tom, aby náš zbor, cirkev  napredovali?                   

Pravé kresťanstvo nie je bez zodpovednosti a ak sa o cirkev, jej napredovanie, nebudú starať predovšetkým jej členovia, iní to za nás trvalo robiť nebudú. Učme sa chápať cirkevný zbor ako rodinu, kde  smieme prijímať mnoho dobrého, ale kde nechýbajú ani úlohy, očakávania. Učme tomu i naše deti, vnúčatá.

Je zodpovednosťou nás, členov cirkevného zboru, pričiniť sa o to, aby „náš“ zbor mohol konať svoju službu primerane požiadavkám dnešnej doby. 

Stará zmluva spomína platenie desiatkov. „Prinášajte celé desiatky do pokladnice a v mojom dome bude poživeň; vyskúšajte ma týmto – vraví Hospodin mocností: Či vám neotvorím okná nebies a nevylejem na vás až nadbytok požehnania!“ (Malachiáš 3, 10) Je faktom, že žijeme v Novej zmluve a že dávať  cirkvi  desiatky – 10% z príjmu – nie povinnosťou, a už vonkoncom nie podmienkou spásy. Božie zasľúbenie sa však nezmenilo. Naďakej platí, že Pán Boh aj dnes vylieva hojné požehnanie na tých, ktorí pravidelným percentuálnym  odvodom podporujú cirkev. Nie je to zákon, ani povinnosť, ale sám Pán Boh nám ponúka, že Ho v tom môžeme „vyskúšať“. I z toho je zrejmé, že podpora  cirkevného zboru  nie je len otázkou financií, ale najmä otázkou viery. Takémuto vyskúšaniu sa bránia najmä solventnejší ľudia. Zdá sa im, že by, v porovnaní so sociálne slabšími skupinami členov cirkvi, venovali – videné v absolútnych číslach – pre cirkev príliš mnoho. No desiatky (alebo akýkoľvek percentuálny odvod, na ktorom sa spoločenstvo cirkvi slobodne zhodne), majú logiku. Bohatší i chudobnejší  dávajú rovnaké percento. A logika je aj v absolútnych číslach: Komu Pán Boh požehnal viac, obetuje viac a tí núdznejší menej – no pre každého  je to rovnaké percento, akurát z rôzne vysokého príjmu.

Podčiarkujem: desiatky nie sú povinnosť, ani otázka spásy, ale Hospodin vraví: „Vyskúšajte ma týmto. Či vám neotvorím okná nebies a nevylejem na vás až nadbytok požehnania!“

Keby každý člen cirkevného zboru (s výnimkou nezamestnaných a ľudí bez príjmu) prispieval na potreby zboru pravidelne niekoľkými percentami zo svojho príjmu, množstvo problémov by sa podarilo vyriešiť.

Nečakajme, že sa o náš zbor niekto postará. Sme a buďme zodpovední za svoju ružu. Iste, na Božiu pomoc sa spoliehať môžeme a máme – veď Pán s nami zostáva až do konca sveta. Nezabúdajme však, že Boh svoje dielo koná spravidla cez ľudí. Skutočným bohatstvom cirkvi je evanjelium o Kristovej milosti, ktoré prebúdza  v ľuďoch živú vieru. Poznáme „milosť nášho Pána Ježiša Krista, že hoci bol bohatý, schudobnel pre nás, aby sme my zbohatli Jeho chudobou.“ (2. Korintským 8, 9) Po Kristovom evanjeliu sú najväčším bohatstvom cirkevného zboru, cirkvi nie peniaze, ale ľudia, ich viera, obetavosť,  horlivosť. V ochote prinášať obete je sila cirkvi. 

To, aký drahý je pre nás cirkevný zbor, do ktorého sa s hrdosťou hlásime, sa odzrkadľuje aj vo finančnej obetavosti. Naša podpora cirkvi – hoci nie iba ona – napovie, akú cenu má pre nás – za čo nám stojí  naša viera. Každopádne, čo dávame, vždy dávame len z toho, čo sme z Božieho požehnania prijali.

Ako kresťania, tu nie sme nato, aby sme bedákali,  ale aby sme ukazovali, že keď ťaháme spolu za jeden povraz, tak i s neveľkými finančnými prostriedkami možno bohato žiť, kvalitne učiť a prinášať iným evanjelium o milosti nášho Pána. A s väčším finančným krytím, to ide ešte lepšie, efektívnejšie. 

Sýkorka sa spytuje holubice: „Koľko váži snehová vločka“? – „Menej ako nič“, odvetí holubica. Sýkorka jej vraví: „Odpočívala som na halúzke borovice, keď začalo snežiť. Nebola to snehová  búrka, len obyčajné tiché sneženie. Počítala som vločky. Padlo ich tam 3.751 125.  A potom  ešte jedna, ktorá vážila menej ako nič – a  vetvička sa zlomila“ (Príbeh Bruna Ferrera).   

Prispievanie každého z nás pre zbor, do ktorého patríme, má svoju váhu, svoj význam. I keby sa nám zdalo, že je to z celkového pohľadu menej ako nič. Ako vločka, ktorá vážila menej sťa nič, dokázala zlomiť konár, tak  práve naša podpora – prispievanie dokážu prelomiť viaceré problémy – pomôcť uskutočniť nejednu z náročných úloh, ku ktorým sme v Božom diele povolaní. 

Nech náš milý Otec nebeský chráni, aby sme si zo svojich príspevkov pre cirkev záslužnícky stružlikali rebrík do neba. Nech nás však chráni aj pred tým, aby sme sami seba klamali tým, že keď si vyplatíme ročný členský cirkevný príspevok a v nedeľu vhodíme do pokladničky nejakú mincu, budeme to považovať za dostačujúce potvrdenie, že na cirkev myslíme. 

Pravidelne finančne myslieť na cirkevný zbor znamená, myslieť naň pri zostavovaní nášho mesačného rozpočtu.  Zaradiť medzi jeho položky aj podporu úloh cirkevného zboru.

Pri príspevkoch na cirkev sa používa aj termín  „obetovať“. Obeť, ak je skutočnou obeťou, pocítime. „Zabolí“ nás.  Aj v peňaženke, či na konte. 

Hovoriť o peniazoch, ešte k tomu v cirkvi, sa niektorým javí ako netaktné. Iní to považujú za neduchovné.

Pán Ježiš vidí peniaze ako duchovnú záležitosť, lebo nimi možno podporiť napredovanie Božieho diela.

Z príbehu o obeti chudobnej vdovy (Marek 12, 41 – 44) vieme, že Ježiš sa díval, ako kto dáva dary do chrámovej pokladnice. Podľa Pána Ježiša (Lukáš 16, 10 – 13) vernosť v otázke financií je vernosťou „v mále“. A túto vernosť musíme osvedčiť predtým, ako nám Pán zverí niečo dôležitejšie.

Prosme, aby sme boli verní v najmenšom, i v tom, veľkom, čo nám  Pán zveruje.

Pane, prebuď svoju cirkev – a začni pri mne.

Pane, buduj svoju cirkev – a začni pri mne.

Pane, daj, aby prišiel pokoj a poznanie Teba sa rozmohlo všade na zemi – a začni pri mne.

Pane, prines svoju lásku a pravdu ku všetkým ľuďom – a začni pri mne. 

Pramene: Pierre Debergé: Peníze v Bibli (vyd. Karmelitánké nakladatelství, Kostelní Vydří 2001); Dan Drápal: Budoucnost je za námi (vyd. Návrat domů, Praha 2015; Dan Drápal: Církev a peníze (č. 860  http://dan-drapal.cz/archiv-clanku/); Štěpán Hájek, Michal Plzák,Miloš Rejchrt: O něco svobodnější. Rozhovory (vyd. Kalich, Praha  2002)  Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár