Posvätenie – rast po špirále, nie po priamke

Posvätenie – rast po špirále, nie po priamke

Veriacich ľudí sa pýtali, v čom vidia krízu súčasných manželstiev. Zazneli viaceré zaujímavé odpovede. Najvýstižnejšia z nich videla príčiny krízy manželstiev v zidealizovaných predstavách o manželstve. Prispievajú k nim aj médiá. V televízii vidíme spravidla ľudí blížiacich sa k telesnej dokonalosti – krásnych, skvelo upravených. Dámy, hneď ako ráno otvoria oči, sú perfektne nalíčené. Po byte chodia v značkových kostýmoch a v lodičkách, muži v dobre padnúcich oblekoch. Samozrejme, nič proti tomu, aby sme o seba dbali, no v reálnom manželstve je to o dosť iné ako na televíznej obrazovke či filmovom plátne, kde sú aktéri, skôr ako ich zachytí kamera, v rukách profesionálnych maskérov a kozmetičiek. A skutočný život nie sú len rozhovory pri kávičke. Médiá ako čosi normálne zobrazujú aj nezáväzné vzťahy, spoločný život bez sobáša, striedanie partnerov. To ovplyvňuje názory ľudí.

Z Biblie znie: „To je vôľa Božia: vaše posvätenie“ (1. Tesalonickým 4, 3).

Nielen o manželstve, ale  aj o posvätení však majú ľudia nesprávnu predstavu. Tkvie v tom, že si pod posvätením vybavíme proces neustále pokračujúceho sa zlepšovania seba samého. Graficky by sme to znázornili priamkou, ktorá neustále iba rastie – stúpa vyššie a vyššie. 

Biblia nás však o posvätení učí čosi iné. Podľa nej aj na veriaceho v Krista doliehajú pokušenia. Aj on musí zápasiť o posvätenie. Veď „telo žiada proti duchu a duch proti telu, ony si navzájom odporujú, aby ste nerobili, čo by ste chceli“ (Galatským 5, 17). Keďže ešte nie sme v nebi, náš starý človek (naše zlé, hriešne spôsoby) sa naďalej ozývajú. Sú stále tu a tak to zostane, kým budeme žiť na zemi. Sme ospravedlnení hriešnici. Z Božej milosti ospravedlnení, ale stále hrešiaci, chybujúci ľudia.  

Bengt Pleijel o tom píše: „Cirkev je svätá, pretože Kristus je svätý. A Duch je svätý. V Biblii sa kresťania nazývajú „svätí“. Neznamená to, že sú perfektní alebo bez hriechu. Svätá cirkev je cirkev hriešnikov. Nie je výstavnou skriňou pre dokonalé exponáty. Cirkev je pre tých, ktorí vedia, že potrebujú prijať uzdravujúce sily od Pána Ježiša Krista. Cirkev je DIELŇOU Ducha Svätého. Je opravovňou, kde sa zachraňujú, uzdravujú rozbití ľudia.“

NÁSTROJMI Ducha Svätého sú PROSTRIEDKY MILOSTI. Sú to prostriedky, ktorými Božia milosť a Božia uzdravujúce sily prúdia do mňa. Prostriedkami milosti sú BOŽIE SLOVO a obidve sviatosti – KRST a VEČERA PÁNOVA. Keď Duch Svätý môže vo mne pôsobiť pomocou týchto nástrojov vo svojej dielni, koná DIELO môjho POSVÄTENIA. Ja, rozbitý a unavený a falošný a hriešny, stávam sa celým a zdravým a čistým a správnym.“  

Posvätenie nie je ľudské dielo, naše seba zdokonaľovanie sa. Je to Božie dielo, dielo Ducha  Svätého v nás – to, čo Svätý Duch koná v človeku, cez prostriedky milosti – Božie slovo  a sviatosti – aby ho zachoval vo viere. 

Po umývaní riadu či kúpeli sú naše nechty čisté. Keď naše telo vystavujeme vode, je obmyté od nečistoty. Posvätenie znamená, že v zápase so svojou zlou prirodzenosťou sa vždycky nanovo vystavujeme vplyvu Ducha Svätého a vždy znova dávame zbohom starému človeku – tomu, čo smeruje proti Bohu. Lúčenie sa s tým, čo je v nás nedobré, môže byť veľmi bolestivé, lebo si „križujeme telo s vášňami a žiadosťami“ (Galatským 5, 24). Nezažívame pritom iba víťazstvá, ale aj prehry. Z nerozumnosti, bezmyšlienkovitosti, nedostatočnej pozornosti, pohodlnosti alebo nerozhodnosti sa dopúšťame aj mnohého toho, z čoho sa potom potrebujeme kajať – vyznávať to ako hriech, prosiť o odpustenie.

Senne dbať o hygienu tela je samozrejmé. Vďaka tomu sa stávame čistí. Podobne posvätenie povstáva v dennom oľutovaní hriechov a pokání.  Všetko, čo Svätý Duch koná, keď nás vedie k Bohu, sa opakuje v pokání a ľútosti. Duch nás nanovo povoláva. Nanovo nás prostredníctvom Božieho zákona upozorňuje na naše previnenia a hriešnosť. Predovšetkým nám nanovo pomáha spoznávať Krista a v Ňom hľadať útočisko. 

Posvätenie neznamená, že sami seba obdivujeme v pomyselnom zrkadle. Naopak, uvedomujeme si, akí sme závislí na Pánovom odpustení a prijímame ho s čoraz väčším údivom a vďačnosťou. Posvätenie znamená, že Kristus musí rásť a ja sa umenšovať (Ján 3, 30), že On, Kristus, je našou chválou (2. Korintským 10, 17).

Byť svätý pre kresťana neznačí, že má nad hlavou svätožiaru. Znamená to, že viac nepatrí svetu – svetským spôsobom myslenia a konania, ale patrí Svätému (Bohu). Nie preto, že my sme sa tak rozhodli, ale preto, že Pán Boh sa rozhodol pre nás, že On si nás vyvolil, očistil, že nás ospravedlnil, vykúpil, spasil. 

Môžeme teda povedať o sebe, že sme svätí? Nielenže môžeme, ale v spomenutom zmysle dokonca aj máme o sebe zmýšľať ako o ľuďoch, ktorí sú Božím vlastníctvom. Sme Boží, lebo Pán Boh sa nás ujal a vo svojej láske sa pre nás rozhodol. Nie my sme milovali Boha, ale Boh nás miloval ako prvý (1. Jánov 4, 19; por. aj 1. Jánov 4, 9 – 10 a 16) – to je radostná, dobrá správa – evanjelium. Vyplýva z nej však pre nás aj záväzok (Rímskym 5, 15 – 18 a 22). Ak si nás Pán Boh vybral, mali by sme si to vážiť a konať podľa toho. Keď si mládenec vyberie dievčinu, ona už nebude behať za inými. Ak si ma riaditeľ firmy vyberie za svojho spolupracovníka, nebudem pracovať pre konkurenciu, robiť svojmu šéfovi a firme hanbu. 

Pán Boh nás povoláva k svätosti, k posväteniu. A to nie iba nejaké výnimočné talenty, ale každého kresťana. Naša odvaha nazývať sa svätými neplynie z nášho úsilia, ani mravnej úspešnosti – veď Svätý v zmysle bezhriešny je iba Boh – ale z toho, že patríme Svätému – patríme Bohu. Je to ako vzťah Slnka a planét. Slnko má svoju svätosť. My ju máme iba od neho prepožičanú, podobne ako planéty. Svätosť máme jedine vo vzťahu k Božej svätosti. Preto dbajme, aby sme nebudovali na pocitoch, ale pevne sa držme modlitby, Biblie, služieb Božích, Večere Pánovej – s rozhodnutím poslúchať Boha, plniť Jeho vôľu, dať sa plniť Jeho Duchom, Jemu sa otvárať. Zachovať si jasný kurz!

Bo Giertz napísal: „Pocity a zážitky sa striedajú. V niektorých obdobiach musím veriť bez toho, aby som vôbec niečo videl alebo cítil. Dlhé obdobia musím žiť v jednoduchom plnení svojej povinnosti, zároveň sa držiac pevne zasľúbení Slova a spoliehajúc sa na to, že slnko svieti, aj keď zašlo za mraky.“ 

Keď sa budeme pevne držať Božieho slova, modlitby, služieb Božích, Večere Pánovej, bude sa diať troje:

1. HRIECH BUDE DRŽANÝ NAKRÁTKO. On sa stále nachádza v našom živote, v našej prirodzenosti, útočí na nás, ale keď sa držíme Božieho slova, modlitby, spojenia s Pánom skrze služby Božie, Večeru Pánovu, otvorenie svojho života Jeho vplyvu, tak sa bránime, aby sme hriech úmyselne konali. Ak aj padneme, denne prosíme o odpustenie, o milosť o nové očistenie. To ďalšie, čo sa deje, ak sa držíme Božieho slova, modlitby, služieb Božích, Večere Pánovej je 

2. VÝCHOVA KRESŤANSKÉHO CHARAKTERU. Všetko, s čím sa stretávam, čo robím – moja práca, môj voľný čas, moje názory, vedomosti, schopnosti predkladám pred tvár svojho Spasiteľa, učím ich vidieť Kristovým pohľadom,  sú čoraz viac popreberané – prečistené „sitom“ Božieho slova.  Poznať to najmä podľa troch „P“ (môj život nie privátna vec; prsteň, peňaženka).

I. Môj život nie je privátna vec. Patrím Kristovi, ktorý za mňa zomrel na kríži. A tak si nerobím, čo chcem, nie som sám svoj, ale túžim sa páčiť Pánu Bohu.

II. Prsteň – je symbolom manželstva. V ňom – v partnerských vzťahoch medzi mužom a ženou má panovať  posvätnosť. Božie slovo o tom hovorí: „Lebo to je vôľa Božia: vaše posvätenie. Zdržiavajte sa smilstva, a nech si každý z vás vie získať manželku s posvätnosťou a úctivosťou, nie s vášnivou žiadostivosťou ako pohania, ktorí nepoznajú Boha“  (1. Tesalonickým 4, 3 – 5).

III. Peňaženka – to, v čom sa prejavuje kresťanský charakter je, že človek sa usiluje o čestnosť, nesebeckosť. „Nech sa nikto vo svojom počínaní nedopúšťa prehmatov a neklame brata, pretože pomstiteľom všetkého toho je Pán“ (1. Tesalonickým 4, 6). Aj peňaženka patrí ku kresťanskému životu. Kristus mi má čo povedať svojím slovom do všetkého, s čím sa stretávam a zaoberám.  

3. RAST V MILOSTI. Čím hlbšie môžeme nazrieť do sveta viery, tým viacej žasneme nad nevyčerpateľným bohatstvom, ktoré tento svet prináša, nad tým pokladmi, ktoré sú v Kristovi  (por. Kolosenským 2, 3). Zároveň chápeme, že  Kristus sa pre náš život stáva stále viac a viac nevyhnutnejším. Čím viac smieme žasnúť nad Jeho vernosťou, o to pevnejšími vo viere sa z Božej milosti stávame. 

Posvätenie nie je nejaké neprerušené putovanie  k čoraz väčšej dokonalosti (graficky vyjadrené, že pomyselná priamka len stúpa a stúpa), a predsa keď roky žijeme vo viere, dochádza k jej rastu. Keby sme to graficky znázornili, nejde o rast lineárne – po priamke, ale o rast po špirále. Rastieme  tým, že sa nanovo navraciame ku Kristovi, v pokání k Nemu prichádzame, k Jeho láske, k Jeho milosrdenstvu a odpusteniu. Vyznávame Mu, čo nám Svätý Duch dal rozpoznať ako Bohu protivné a čerpáme novú silu od Pána. Ním očistení a posilnení  môžeme ísť ďalej.  Nerezignovať, nevzdať náš zápas o život, ktorý sa páči Pánu Bohu. Ak sa nás Boh nevzdáva, nevzdávajme sa ani my Jeho. Prosme, aby Pán Boh formoval náš charakter, aby sa pri nás napĺňali Ježišove slová: „Tak svieť vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a velebili nie vás, ale vášho Otca, ktorý je  v nebesiach“ (Matúš 5, 16). 

Biblické texty k téme: 1. Tesalonickým 4, 1 – 8; 3. Mojžišova 11, 44 – 45; 19, 1 – 2;  1. Petra 1, 15 – 21 

Použitím: Bengt Pleijel:  Brána viery otvorená (vyd. Polárka, Vavrišovo 2005); Bo Giertz: Evangelisch glauben (Martin-Luther-Verlag, Erlangen 1981); Bo Giertz: Poriadok milosti (Nådens ordning, 1939); aj s myšlienkami O. Kolárovského a M. Kriesera: Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár  

Cookies nám pomáhajú poskytovať Vám naše služby. Využívaním týchto služieb súhlasíte s ich použitím.