Pred dvetisíc rokmi na Veľký piatok vyšiel zástup ľudí za brány Jeruzalema na vrch nazývaný Golgota. Máme odvahu ísť dnes opäť na Golgotu? Na tomto kopci sa nežartuje. Nevedú sa tu žiadne lacné diskusie a nehovoria sa prázdne slová. Normálne sa jej ľudia skôr vyhýbajú, ešte sa možno pristavia ako diváci, ale mať bytostnú účasť na jej dianí je pre mnohých neprijateľné.
Na tomto kopci sa totiž zomieralo – trpko zomieralo. Golgota, miesto vytesnené miesto na okraj mesta Jeruzalem, miesto kde sa trpí, kde sa zápasí o život, kde smrť dýcha do chrbta. Kde je Golgota dneška? Kde sa trpí, zápasí, kde smrť dýcha do chrbta? Mnohí sa aj dnes na takéto miesta len dívame ako na veľké divadlo. Mediálne správy z celého sveta prinášajú posolstvo z miest, kde sa zápasí na život a smrť. Po celom svete je rozmiestnených mnoho krížov, ktoré nás chcú zastaviť. A pripomenúť, že nákazu, ktorá sa svetom šíri je nutné vziať vážne. Z mnohých miest sveta počuť hlas, Eli, Eli lama sabachtani. Na Golgote stálo a aj dnes stojí niekoľko krížov a nevidieť medzi nimi žiaden rozdiel. A predsa ten kríž uprostred je výnimočný, ako aj dnešná doba. Je jedinečný, lebo tam stretáme jediného Božieho syna. Je miestom záchrany, lebo v Ňom je vakcína prinášajúca budúcnosť. Ten kríž je prostriedkom Božieho diela záchrany tohto sveta. Evanjelista Marek hovorí o tejto udalosti nasledovne: Potom Ho vyviedli, aby Ho ukrižovali.(Mk 15,20) Čo nám ponúka pohľad na Ukrižovaného?
Vidíme tam jeho ruky.
Ježišove ruky prebili klinmi. Prečo vlastne? Čo zlého rukami urobil, že museli byť prebité? Veď to boli ruky, ktoré uzdravovali. Boli to ruky pomoci, ktoré vytiahli z moci strachu a utíšili búrku, dávali vidieť svet v nových farbách, ruky, ktoré brali do náručia tých najzraniteľnejším, ktoré požehnávali, ruky, ktorými umýval svojim učeníkom nohy, ruky, ktoré v modlitbe dvíhal oči k svojmu Otcovi, ruky, ktoré nikdy nevzali do ruky meč ani kameň, aby oplatili v duchu hesla oko za oko, zub za zub.
Tá bieda, ktorú na Golgote vidíme je biedou celého sveta, ktorú živý Boh uvalil na svojho Syna. Jeho rozprestreté ruky, prebité klinmi – to sú ruky celého sveta. Živý Boh vzal špinavé ruky sveta a ich zlobu zložil na ruky svojho Syna.
Vari ste ešte nikdy nedržali v rukách veci, od ktorých by ste sa najradšej umyli? Viete predsa, čo všetko sa robí rukami. Rukami sa nabíjajú pušky, mieri sa a stláča spúšť. Rukami sa kradne. Rukami dávame pocítiť, kto tu má moc. Ruky každého človeka nesú svoje tajomstvá. Vaše i moje.
A teraz sa vás opýtam:“ Čo s tými našimi špinavými rukami, ak by tu nebol niekto, kto by nám tie ruky umyl?“ Na Golgote živý Boh uvalil zlobu ľudských rúk na svojho Syna. Potom mu ruky prebili klinmi. Ale vašim a mojim rukám sa nestalo nič. To nám chce povedať kríž. Ježišove ruky museli byť prebité, aby sa tie naše uzdravili, aby začali pomáhať, liečiť a uzdravovať iných. Brať na kolená svoje deti, vidieť v nich dar z neba, podať ruku nepriateľom, skladať ruky k modlitbe, podať pohár vody smädnému, chlieb hladnému a liek chorému. Kristus povedal, že sme v Jeho dlaniach a žiadna sila na svete nás nemôže z jeho láskavých rúk vytrhnúť.
Pozrime sa na nohy Ukrižovaného. Zaslúžili si, aby boli prebité klincami?. Tri roky peši chodil po celom Izraeli, aby prinášali zvesť o prichádzajúcom Božom kráľovstve. Stáli na cestách mrzákov a chromých, ktorí mu padali k nohám a žiadali ho o pomoc a uzdravenie. Dvíhal tých, ktorí pred ním kľačali z vďačnosti za vyliečenie. Hovoril k tým, ktorí si sadali k Jeho nohám, aby počúvali Jeho učenie.
Hospodin preniesol nepokoj a zlé cesty našich nôh na nohy svojho Syna. Potom mu ich prebili klinmi, ale vašim a mojím nohám sa nič nestalo. Aj to nám chce dnes povedať kríž. Pánove prebité nohy nás učia, aby sme sa postavili na cestu hľadania pravdy, na cestu služby a pokory. Volajú nás k tomu, aby sme ich nešetrili keď je potrebné utekať pred hriechom, ale aj na miesta, kde prahnú po pomoci. Pozývajú nás, aby sa tie naše naučili skláňať k modlitbe, nielen keď niečo potrebujeme, ale aj ako vyjadrenie vďačnosti.
A hlava? Sídlo ľudského rozumu a rozvahy? Možno, ale miesto, kde sa rodia nenávisť, pýcha, závisť, pomstychtivosť. Prv než sa ide do vojny, vymyslia sa bomby. Skôr než nejakého človeka oklameme, odstrčíme, podvedieme, premyslíme si plán. Takto my ľudia uvažujeme.
Čo však spravila Ježišova hlava, že mu pľuvali do tváre, bili ho po hlave palicou, niektorí ho tĺkli priamo po tvári a nakoniec mu na hlavu nasadili tŕňovú korunu. Svet pokoja, lásky, mieru, radosti, zmyslu bytia sme korunovali týmto spôsobom. Svet obetavosti a služby bol takto korunovaný. Boh však vzal všetky naše myšlienky, ktoré sme kedy vymysleli a ešte aj vymyslíme a položil ich na hlavu svojho Syna, aby sme niečo nové, nebeské pochopili. Že cesta záchrany tohto sveta je cesta obete a obetavosti. Vtisli sme mu tŕňovú korunu a tak sme korunovali naše myslenie. Ale vašej a mojej hlave sa nestalo nič. To chce povedať kríž. Pozýva nás k tomu, aby sme sa učili myslieť tak, ako myslel Ježiš, aby sme otvárali Božie slovo a napĺňali svoje vnútro.
Preto je tento kríž jedinečný, výnimočný, je miestom záchrany aj zmeny života našich rúk, nôh, mysle aj srdca.
Skúsme sa nanovo pozrieť na Ukrižovaného cez naše ruky, naše nohy, našu myseľ... Možno zmeníme pohľad na kríž... a Golgota sa stane pre nás výnimočným miestom.