V istej rodine sa pred jedlom vždycky modlili: otec, alebo mama, inokedy boli vyzvané deti. Raz sa malý synček opýtal: „Ocko, a prečo sa pred jedením vždy modlíme?“ Otec odvetil: „No, modlíme sa, lebo, lebo... lebo sme sa vždy modlili, a už sa nevypytuj – jedz, inak ti vychladne polievka!“
Boli časy, keď všetko, o čom sa v cirkvi hovorilo, bolo „sväté“. Nediskutovalo sa o tom. Vždy však jestvovali aj „Tomášovia“, ľudia, ktorí mali „chrobáka“ v hlave – svoje otázky a nik im na ne nepomáhal nájsť odpoveď. Množstvo nedotknutých otázok, nevyriešených problémov a často i necitlivý prístup k týmto ľuďom, sa stali živnou pôdou pre rast extrémov. Nemálo ľudí kvôli tomu zanevrelo na Pána Boha, opustilo cirkev.
Nie, nechceme obhajovať nemožné, snahu ľudským rozumom úplne pochopiť Pána Boha. Príbeh o Tomášovi (Ján 20, 24 – 31) nie je o náboženských špekulantoch, ktorí sa chcú zmocniť Boha vlastným poznaním. Táto stať Biblie patrí ľuďom úprimne hľadajúcim, ktorí sa snažia byť čestní a dokážu priznať: „Toto je pre mňa priťažké, tomu nerozumiem, tamtomu nedokážem veriť.“
Takíto ľudia bývajú neraz považovaní za rúhačov, za prílišných zvedavcov, hlásateľov bludov, tmárov. Tmárstvom však môže byť práve falošné vydávanie sa za jednoduchého a pod týmto rúškom prostoty skrytá pohodlnosť a povrchnosť v hľadaní pravdy. Tí, ktorí nevedia deťom vysvetliť, prečo sa modlíme, tí, ktorí nie sú schopní iným objasniť, prečo chodia do kostola (a pod.), sa nachádzajú vo väčších tmách ako ľudia hľadajúci pravdu s úprimným srdcom.
S Tomášom sa stotožnia tí, ktorí o Bohu nechcú špekulovať, ale túžia Ho úprimne hľadať, ktorí majú nevyriešené otázky, no priame srdce.
Zvykne sa vravieť: „Neveriaci Tomáš“. Apoštol Tomáš však nebol tvrdohlavcom. Bol ochotný zomrieť s Ježišom, keď chceli Jeho Majstra kameňovať (Ján 11, 8 – 16). Teda: láska až po hrob, nie svojhlavosť. Aj priamosť patrila k Tomášovým vlastnostiam. Iba on mal odvahu priznať, že nepozná cestu, po ktorej má Pán Ježiš kráčať. Ostatní sa hanbili prejaviť vlastnú nechápavosť. Pán vtedy povedal Tomášovi známe slová: „Ja som cesta i pravda i život“ (Ján 14, 4 – 6). No teraz je Pán mŕtvy. Ukrižovali Ho. Ťažko Ho zbičovali, klincami pribili na drevo. Mal by Tomáš veriť učeníkom, že Ho videli (Ján 20, 25)? Veď keď im o Zmŕtvychvstalom svedčila Mária Magdaléna, ani učeníci jej neverili (Marek 16, 9 – 11). Prečo by mal veriť on? Nie je to len naivná, netriezva úvaha?
Možno i my máme „tomášovské“ otázky, hoci nemusia súvisieť so vzkriesením. Azda v Písme sv. nerozumieme iným veciam: ako je to s krstom, znovuzrodením, s darmi Ducha Svätého, s koncom sveta, s násilím v Biblii... Možno ťa v živote stretá jeden neúspech za druhým. Podstatné je: Ježiš ťa miluje – aj s tvojimi pochybnosťami, nejasnosťami, neúspechmi. Milšia Mu je viera s pochybnosťami ako pochybná viera zostávajúca na povrchu.
Čomu sa môžeme od Tomáša učiť? – Neodísť vo svojich pochybnostiach preč zo spoločenstva. Neujsť do iného spoločenstva, ktoré práve „letí“, je populárne. Tomáš zostáva v kruhu učeníkov. A to napriek tomu, že ho ich svedectvo nepresvedčilo. Napriek tomu, že oni mali v srdciach radosť a on skepsu. Navzdory tomu, že ich napĺňalo nadšenie zo stretnutia s Pánom Ježišom, kým Tomáš ostal v zajatí svojich pochybností (Ján 20, 20 a 25).
Niekedy sa pokúšame hrať na silných, neochvejne zbožných kresťanov. Vzbudzovať dojem, že všetko je v poriadku. Pritom za našou „fasádou“ skrývame srdce, ktoré nechápe, pochybuje, je zranené. A nie sme ochotní hovoriť o našich problémoch s niekým z bratov či sestier vo viere – len aby nezistili, že sa trápime, že tomu a onomu nerozumieme, len aby nás nepovažovali za slabochov... Nie je neobvyklé, že človek v takomto rozpoložení zo spoločenstva zuteká, alebo žije v pretvárke.
Tomáš je výzvou k čestnosti. Výzvou otvorene si priznať: neviem, nerozumiem, nedokážem veriť. Najmä výzvou zostať – neopúšťať spoločenstvo. Práve tam, do spoločenstva, prichádza za Tomášom Pán Ježiš. Ide za ním tam, kde s Ním Tomáš už nepočítal. Je tu s ním a pre neho osobne, aby s ním hovoril, aby porazil jeho neveru.
K starému predstavenému kláštora prišiel jeho rádový brat a žaloval sa mu: „Nedokážem sa viac modliť, už nemám síl veriť.“ Poprosil predstaveného, aby nemusel viac chodiť na pobožnosti, lebo jeho modlitby by boli iba lžou. Starý mních mu však povedal: „Predsa tam choď a dívaj sa, ako sa modlia tvoji bratia.“ Predstavený ho nenútil do toho, čoho nebol schopný. Ale ani ho neponechal napospas jeho neschopnosti. Nedovolil, aby sa pocity neschopnosti a slabosti stali centrálnou pravdou jeho života.
Tomáš sa nepretvaroval, ale ani neoddelil od ostatných. Zostal v spoločenstve, hoci vnútorne stál mimo neho. Bol čestný. A Pán Ježiš to videl. Nič mu nevyčítal. Nekarhal ho, že si dovolil pochybovať. Práve v spoločenstve majú čestné pochybnosti a úprimné otázky svoje miesto. Aj keď sa to tým druhým – „silným“ vo viere – nemusí tak javiť.
Čo robí Ježiš – Pán, ktorý má všetku moc na nebi i zemi? (Matúš 28, 18) Znižuje sa na Tomášovu úroveň. „Daj sem prst a viď moje ruky, daj sem ruku a vlož ju do môjho boku.“ (Ján 20, 27). Pán zopakoval presne to, čo predtým Tomáš čestne povedal učeníkom. I z toho je zrejmé: Ježiš pozná moje pochybnosti, aj keď Mu o nich priamo nepoviem. Vidí, či som čestný, úprimný. Miluje túto úprimnosť. Zaiste, nemá rád pochybnosti, ale miluje aj pochybujúcich. Vraví: „Nebuď neveriaci, ale veriaci“ (Ján 20, 27). Pán Ježiš nenecháva Tomáša naďalej v pochybnostiach. Ježišove slová tvoria v Tomášovi vieru. Niektorí teológovia tvrdili, že Ježišove vzkriesenie sa neudialo skutočne, ale vzkrieseného Pána zrodila len viera učeníkov. Ak Tomáš uveril navzdory svojim pochybnostiam, je jasné, že nie viera učeníkov vzkriesila Ježiša, ale že Ježiš vzkriesil ich vieru. Svojou prítomnosťou, svojím slovom Pán Ježiš aj v nás tvorí a posilňuje vieru. Pre nás je radostné, že sa tak deje práve v cirkvi. Azda ste to zažili na službách Božích či niektorom stretnutí v cirkvi. Cirkev, spoločenstvo bratov a sestier, má Božie zasľúbenie. Pán bude prítomný tam, kde sa dvaja alebo traja zhromaždia v Jeho mene (Matúš 18, 20). Cirkev je podnes miestom, kde sa s nami stretáva vzkriesený Pán.
Tomášove čestné pochybnosti napokon viedli k hlbokej viere, k vyznaniu: „Pán môj a Boh môj!“ (Ján 20, 28), ktoré smie byť aj mojím, naším krédom. Pán Ježiš zároveň zdôrazňuje, že (Tomášovým a aj) naším cieľom má byť viera, ktorá sa neopiera o predchádzajúce videnie. Aj od nás takúto vieru čaká, na jej blahoslavenstve smieme mať i my svoj podiel.
Povieme si: „Tomášovi bolo hej, keď k nemu prišiel Kristus osobne. Mal výhodu, ale čo ja? Mne sa Boh takto nezjaví. Veď aj ja by som veril, keby som mohol vidieť Ježiša zoči-voči.“ Nehľadajme výhovorky. Neutiekajme sa k „otrepanému“: Keby, keby, keby!... Chopme sa radšej toho, čo tu je. Pán Ježiš nás nemiluje menej ako Tomáša! Aj našu situáciu, naše pochybnosti a nejasnosti berie vážne. Jeho pomoc k nám prichádza v Jeho slovách: „Toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Kristus, Syn Boží, a, veriac, aby ste mali život v Jeho mene“ (Ján 20, 31). Ako povedal cirkevný otec Augustín: „Tomáš pochyboval, aby sme my nemuseli pochybovať.“ Máme Bibliu. Tomáš ju nemal. Evanjelium nám svedčí o živom, vzkriesenom Kristovi. Pre nás kresťanov, žijúcich po Kristovom vzkriesení, je dôležité uveriť skôr, než Ježiša uzrieme aj svojimi očami. Príbeh Tomáša, človeka s čestnými pochybnosťami, nás k tomu povzbudzuje. Povzbudzuje nezúfať, keď naša viera nie je perfektná. Povzbudzuje byť čestnými a v rozčarovaniach a sklamaniach neopúšťať spoločenstvo. Do tohto spoločenstva – do našich cirkevných zborov – Pán Ježiš za nami prichádza. V ňom nás nanovo stretáva a oslovuje. Nech Mu vtedy i v okamihoch, keď sa práve nenachádzame v spoločenstve bratov a sestier, z nášho života znie: „Pán môj a Boh môj!“
Použitím myšlienok autorov: Werner de Boor, Luděk Rejchrt, Johannes Rosemann: Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár