Má človek slobodnú vôľu?

Má človek slobodnú vôľu?

Má človek slobodnú vôľu? Môžeme sa nezávisle rozhodovať – ovplyvňovať smerovanie nášho života, formovať  do istej miery  prostredie, v ktorom žijeme?

Biológovia a vedci, ktorí skúmajú činnosť mozgu, v súčasnosti na tieto otázky dávajú odpoveď: Skôr nie. Tvrdia, že všetko je vopred určené v našich génoch a založení; že podnet ku konaniu je tu skôr ako vedomé rozhodnutie. Teda žiadny človek sa nemôže rozhodovať slobodne, konáme skôr impulzívne. 

Bádatelia z oblasti humanitných vied oproti uvedenej mienke prírodovedcov, odpovedajú na otázku: Má človek slobodnú vôľu? Áno. Tvrdia, že každý človek má slobodného ducha, slobodnú vôľu, veď inak by vonkoncom nemohol niesť zodpovednosť. Títo vedci stoja v tradícii učenca Erazma Rotterdamského, ktorý v období, v ktorom žil aj Martin Luther, napísal dielo: „O slobodnej vôli.“

Hoci vedci o tejto otázke veľa diskutovali a diskutujú, dokázať nevedia nič. 

Predstavme si, že ideme lesom a cesta sa rozdvojuje. Môžem si vybrať, či sa vydám naľavo alebo napravo. Rozhodnem sa ísť doprava. Nik na svete teraz nemôže dokázať, či som si mohol vybrať aj ľavú cestičku, alebo nie – lebo ja som si ju nevybral. A ak by som sa po chvíli aj otočil, vrátil sa ku križovatke a následne sa vybral po ľavej cestičke, nebol by to dôkaz pre moju slobodnú vôľu. Išlo by o celkom nové rozhodnutie v neskoršom  čase.

Slobodná vôľa je teda skôr otázkou viery, ako vedeckou otázkou.Nezáleží teda na tom, kto chce, ani na tom, kto beží, ale na Bohu, ktorý sa zmilúva“ (Rímskym 9, 16). Toto slovo sťa by na prvé počutie dávalo za pravdu tvrdeniu: „Niet slobodnej vôle.“ Úsilím vlastnej vôle a svojím konaním nemôžeme dosiahnuť vytúžený cieľ, závisí  to celkom od toho, čo mu Pán Boh pridelí.

Aj Martin Luther sťa by potvrdzoval tento dojem, lebo ako odpoveď na Erazmovu knihu napísal spis: „O neslobodnej vôli“.

Je teda údel každého človeka určený vopred? Sme len bábkami v rukách veľkého bábkoherca? – Nie, to by bola zjednodušujúca odpoveď. Nemožno zovšeobecňovať to, čo si vyžaduje presnejšie skúmanie.   

„Tak tedy nie je to vecou toho, kto chce, ani toho, kto beží, ale vecou Boha, ktorý sa zmilováva“ (Rímskym 9, 16 – Roháčkov preklad). Čo znamená, „to“? Určite nie všetko, o čo sa v žití usilujeme a čo podnikneme. Slovíčkom „to“ sa tu mieni trvalé šťastie – večná blaženosť.

Človek sa síce môže slobodne rozhodovať pre mnohé veci, avšak svoju blaženosť, svoje spasenie nemá vo svojich rukách. V otázke spásy nezáleží na našom chcení, ani na veľkosti nášho úsilia, ale jedine na Bohu, ktorý sa zmilúva.“

Niekoľko príkladov:

Môžeme si slobodne zvoliť, čo budeme študovať, čomu sa vyučíme, pravdaže podľa určitých predpokladov, ktoré zodpovedajú našim sklonom a danostiam. Či však v tomto povolaní budeme aj šťastní a užitoční, to sa nedá vopred určiť.

Môžeme sa slobodne rozhodnúť, s kým vstúpime do manželstva. Či však s týmto partnerom budeme žiť v celoživotnom harmonickom zväzku, to sa nemožno vynútiť.

Môžeme slobodne uzavrieť dôchodkové poistenie v súkromnej poisťovni a dúfať, že vďaka tomu budeme ako penzisti o trochu lepšie finančne zabezpečení. No kúpiť si týmto bezstarostnú starobu, ako sa nám snažia nahovoriť reklamy, zaručiť, že naša staroba bude bezstarostná, to nie je v našich, ale v Božích rukách.

Môžeme slobodne prísť na služby Božie, tam sa modliť, spievať nábožné  piesne, prispieť do ofery, avšak Božie požehnanie a spásu (večnú blaženosť) si tým nemôžeme zaslúžiť, tie záležia „na Bohu, ktorý sa zmilúva.“ 

Je známe príslovie: „Každý je strojcom svojho šťastia.“ Čo sa spásy a večného života týka, je toto príslovie veľkou lžou. Trvalé šťastie, spasenie, večnú blaženosť si totiž nemôžeme zabezpečiť – „ukuť“ silou vôle a horlivosti. „Nezáleží teda na tom, kto chce, ani na tom, kto beží, ale na Bohu, ktorý sa zmilúva.“ 

Čo sa týka slobodnej vôle, múdre je, dať sa poučiť Bibliou. A – ako hovorí  Dietrich Bonhoeffer – učiť sa odlišovať  predposledné veci od posledných vecí.

Predposledné veci sú vonkajšie okolnosti, v ktorých sa nachádzame: ide tu o školu, povolanie, partnerstvo, politickú situáciu, peniaze, majetok, hmotné pomery. Vo všetkom tomto máme slobodnú vôľu. Môžeme, smieme a máme používať rozum, ktorý nám Boh dal ako dobrý dar, tiež našu intuíciu. Spomenuté (predposledné) veci môžeme ovplyvňovať, v nich sa slobodne rozhodovať.   

Posledné veci sú tie, ktoré sa týkajú nášho trvalého šťastia: teda spokojnosti, lásky, dôveryplnej nádeje, nájdenia útočišťa v Bohu, potešenia v súžení, viery a v konečnom dôsledku večného života. Tu platí:  „Nezáleží teda na tom, kto chce, ani na tom, kto beží.“ Tu sa môžeme zveriť len Božej milosti, Pánovmu milosrdenstvu. 

Je to skutočne tak – aj keď dnes nám chcú tisícky  falošných hlasov nahovoriť niečo iné a zviesť nás, aby sme uverili, že naše šťastie, spásu, máme vo svojich rukách.

Dokonca jestvujú zbožné varianty týchto hlasov. Hovoria o viere, ale nie o viere ako Božom dare, nie o viere, ktorá sa narodí z počúvania Božieho slova, ale o viere ako zbožnom výkone, ktorý dosiahneme naším rozhodnutím. O viere, ktorá je výsledkom sily našej vôle. Vraj pre túto vieru budeme spasení.

Nie. Viera, o ktorej hovorí Biblia, je niečo celkom iné. Je to postoj, ktorým sa spoliehame naplno na Pána Boha, lásku Jeho Syna Ježiša Krista. Postoj, ktorým sa vrhneme Božieho náručia, dáme priestor Pánovi, aby On konal v našom živote, veď On nás má vo svojich rukách.

Evanjeliom – dobrou správou je: Pán Boh neudeľuje spásu ako nejaký chladný osud. Ani ako labilná, náladová bytosť. On ju prisľúbil skrze svojho Syna Ježiša Krista. Každému, kto srdcom patrí Ježišovi, On sľubuje trvalé šťastie – spásu. „Nezáleží teda na tom, kto chce, ani na tom, kto beží, ale na Bohu, ktorý sa zmilúva.“ Toto zmilovanie nám Pán Boh potvrdzuje vždy nanovo skrze svoje slovo. 

Prečo to potrebujeme vedieť? Nemôže záležitosť slobodnej vôle zostať otvorenou otázkou, na ktorú jestvuje mnoho názorov, ale žiadna spoľahlivá odpoveď? Aj na to odpovedá Biblia. Ukazuje nám, že je nanajvýš dôležité, aby sme vedeli ako to je so slobodnou vôľou, s jej limitmi, hranicami. Prečo? 

Priblížme si to na fiktívnych postavách Šťastlivca a Smoliara. 

Šťastlivcovi sa podarí všetko, čo si zaumieni, na čo siahne. Má vždy úspech. Keby nevedel, že jeho životné šťastie, jeho spása závisí jedine na Bohu, spyšnel by, nahováral by si, že to, že sa mu darí, je zásluha jeho – Šťastlivca. Pohŕdal by tými, ktorí toľko úspechov nemajú. Bola by to však fatálna chyba. S tými, ktorí takto zmýšľajú, Pán Boh nechce mať nič spoločné. „Boh  sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť“ (1. Petra 5, 5b).

Smoliarovi nevychádza nič z toho, čo si zaumieni, na čo siahne. Všetko zbabre. Síce sa veľmi snaží, ale neúspešne. Keby nevedel, že jeho životné šťastie, jeho spása závisí jedine na Bohu, zúfal by si, stal by sa z neho totálne zlomený človek. Bola by to však fatálna chyba. Stal by sa zajatcom beznádeje.

Z Biblie vieme, že naše trvalé šťastie, spása závisí jedine na Bohu a že On nám ju daruje skrze Ježiša Krista. Preto môžeme byť ľuďmi vďačnými Bohu, ľuďmi nádeje a dôvery v Hospodina. A to bez ohľadu na to, či sa naša momentálna situácia podobá tej, aká je príznačná pre Šťastlivca, alebo tej, ktorá je typická pre Smoliara, či situácii medzi týmito dvomi krajnosťami.

Vo vysvetlení 3. článku Všeobecnej viery kresťanskej Martin Luther píše: „Verím, že ja zo svojho vlastného rozumu a zo svojej sily nemôžem v Ježiša Krista, môjho Pána, veriť ani k Nemu prísť, ale že ma Duch Svätý evanjeliom povolal, svojimi darmi osvietil, v pravej viere posvätil a zachoval; tak ako i celú cirkev kresťanskú tu na zemi povoláva, zhromažďuje, osvecuje, posväcuje a pri Ježišovi Kristovi v jedinej pravej viere zachováva.“

„Viera je z počúvania a počúvanie skrze slovo Kristovo“ (Rímskym 10, 17). Spása nie je naším rozhodnutím, je Božím darom. My máme pravidelne počúvať, prijímať Božie slovo a verne ho zachovávať. Veď z neho sa rodí viera, ktorou prijímame spásu v Kristovi. Viera, ktorá nie je spoliehaním sa na seba, ale na Pána Boha, na lásku Jeho Syna Ježiša Krista. 

Použitím myšlienok M. Kriesera:  Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár