Kresťanský život nezačína od nás, z našej sily či snahy, ale u Boha

Kresťanský život nezačína od nás, z našej sily či snahy, ale u Boha

Pán Ježiš hovorí: Treba sa vám znovu narodiť.“ ... „Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uzrieť kráľovstvo Božie. (Ján 3, 7b.3) Výraz „znova“ sa dá (z gréčtiny) preložiť aj „zhora“Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť kráľovstvo Božie. Znovuzrodenie je teda otázka života a smrti, otázka spásy. Zároveň téma, ktorá dáva osoby a konanie na patričné miesto.

Keď medzi kresťanmi padne otázka, či niekto je znovuzrodený, mieni sa ňou: Je to opravdivý, Biblii verný kresťan? Nie je vlažný vo viere, ako mnohí, ktorí sa síce hlásia k cirkvi, ale podľa Božieho slova nežijú?

Keď sa povie zrodiť, rodiť, porodiť, v mysli sa nám vybaví mamička s bábätkom. Pre telesný aspekt narodenia však Biblia používa iné slovo, ako keď hovorí o znovuzrodení v duchovnom zmysle. Pri duchovnom znovuzrodení Božie slovo smeruje náš pohľad skôr na otca, ako  na matku: „Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás zo svojho veľkého milosrdenstva vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej“ (1. Petra 1, 3). Otec nebeský – Otec Ježiša Krista  nás znovuzrodil; možný preklad z gréčtiny je aj: „splodil nás pre živú nádej.“ Dôraz nie je položený natoľko na narodenie, ale na otcovstvo, na Toho, kto je pôvodcom, tvorcom, života – kto je príčinou, že došlo k zrodeniu. Byť  zrodený či splodený v biblickom zmysle značí, že človek uzrel svetlo sveta ako potomok určitého otca, zároveň sa stal členom konkrétnej rodiny a dedičom v nej.

Pán Boh je darcom života všetkých ľudí. – Je naším nebeským Otcom. V dôsledku hriechu sme sa však od Boha vzdialili, odišli od Neho, opustili sme Jeho rodinu. Nebeský Otec nás napriek tomu neprestal milovať a nás – stratených  synov a dcéry – opäť priviedol do svojej rodiny. Stalo sa tak dielom, ktoré pre našu spásy vykonal Pán Ježiš, keď  prijal trest za to, v čom sme sa previnili, aj za to, čo sme v láske zanedbali vykonať (Jakub 4, 17).

Nebeský Otec nám umožňuje nový začiatok – znovu nás plodí, sme znovuzrodení. V Kristovi sme novým stvorením (2. Korintským 5, 17). Môžeme jasať: Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás zo svojho veľkého milosrdenstva vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej“ (1. Petra 1, 3). Dôraz je na Božej iniciatíve, na Bohom spôsobenom novom začiatku. „Veď  ste živým a večným slovom Božím znovuzrodení nie z porušiteľného, ale z neporušiteľného semena (1. Petra 1, 23). Tento dôraz podčiarkuje aj Ján (1, 12 – 13): Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa deťmi Božími, tým, čo veria v Jeho meno, ktorí boli splodení nie z krvi, ani z telesnej žiadosti, ani z vôle muža, ale z Boha.“ Podobne Jakub (1, 18): Zo svojej vôle splodil nás slovom pravdy, aby sme boli akousi prvotinou Jeho stvorení.“ 

Sumarizujúc: Znovuzrodenie je duchovné stvoriteľské konanie nebeského Otca, ku ktorému človek – nikto z nás – nemôže ničím zo seba prispieť. Je zrodený, lebo Boh to spôsobil.

Pán Boh pôsobí znovuzrodenie svojím slovom (1. Petra 1, 23 . 3). Znovuzrodením sa stávame členmi Božej rodiny, deťmi a dedičmi Božieho kráľovstva, ktoré sme predtým pre svoje hriechy stratili. To všetko sa deje pre Kristovo dielo záchrany, ktoré Boh mocne potvrdil vzkriesením Ježiša z mŕtvych. A za to Mu cirkev vzdáva chválu: Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás zo svojho veľkého milosrdenstva vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej“ (1. Petra 1, 3).

Znovuzrodenie sa deje Božím slovom, cez ktoré do nášho života vstupuje dobrá správa – evanjelium Pána Ježiša Krista. Môže sa to stať napr. v kostole počas kázne, na inom podujatí pri biblickom vyučovaní, pri čítaní Písma svätého, alebo keď nám niekto svedčí o Kristovi. Ak dobrá zvesť padne do úrodnej pôdy srdca, pôsobí vieru. Jednou z foriem Božieho slova je krst. O krste mnohí neuvažujú ako o Božom slove, iba ako o obrade. A predsa, krst je jedným zo spôsobov Božej komunikácie s nami. Je viditeľným Božím slovom. Boh sa nám cez krst prihovára. Vraví nám, že Mu na nás záleží, že nás miluje a prijíma, že Mu smieme patriť, že nás obmýva od hriechov, odpúšťa nám ich, daruje nám nový život na strane Božej, na strane Víťaza nad smrťou Pána Ježiša Krista. Biblia krst nazýva kúpeľom znovuzrodeniaktorým nás Boh spasil (Títovi 3, 5).

Pán Ježiš prízvukuje: „Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho“ (Ján 3, 5).

Ježiš chcel, aby krst stál na počiatku kresťanského života. Dal veriacim v Neho poverenie, aby Mu činili učeníkmi všetky národy tak, že  ich budú krstiť v meno Otca i Syna i Ducha Svätého a učiť ich zachovávať všetko, čokoľvek Pán Ježiš prikázal (Matúš 28, 19 – 20a). V Skutkoch apoštolov sú mnohé príklady ľudí, ktorí keď boli dotknutí Božím slovom, dali sa pokrstiť a pokrstení boli aj ich domáci, a je veľmi možné, že to boli aj deti (por. Skutky 16, 15 a 33; 1. Korintským 1, 16) lebo túžili, aby v tej domácnosti boli všetci znovuzrodení Božím slovom.  

Všeobecne môžeme povedať: Znovuzrodenie má svoj začiatok v krste. Preto si krst ako Božie oslovenie (viditeľné Božie slovo) veľmi vážime. Krst chápeme ako Boží znak vyvolenia. Bolo by nepochopením vidieť v krste iba číry obrad – oddeľovať vykonanie  krstu  od Pána Ježiša. Veď práve Ježiš prikázal krstiť, On dal krstu zasľúbenie spásy: Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený (Marek 16, 16a). Ježiš je Ten je rozhodujúci činiteľ, nie my. Kto krst chápe len ako obrad, ceremóniu, ktorá nemôže ublížiť a k ničomu nezaväzuje, má počuť, že človek neprijíma krst tým, že po sebe nechá tiecť vodu, ale „tí, čo boli pokrstení v Krista, Krista si obliekli“  (Galatským 3, 27). Krst bez viery v Ježiša Krista nepomôže. 

Znovuzrodenie má svoj začiatok v krste, ale krst potrebuje vieru v Krista. Ak sa niekto spoľahne na to, že bol pokrstený – a tým je všetko vybavené „zazichrované“,  nech si všimne, že Ježiš nesľúbil: Spasený bude, kto sa dá pokrstiť, ale sľúbil: „Kto je pokrstený a verí bude spasený“ (Marek 16, 16).

Načo je potom potrebný krst? – Nato, aby sme vedeli, že kresťanský život nezačína od nás, z našej sily či snahy; začína u Boha. Nezačína naším rozhodnutím sa pre Boha, ale tým, že Pán si nás vyvolil. Nie vy ste si mňa vyvolili, ale ja som si vyvolil vás (Ján 15, 16). On nás zo svojho veľkého milosrdenstva vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej. – Na to sa môžeme sa na to spoľahnúť! No ide o život s Bohom, o vzťah – o žitie s Ním. Preto krst potrebuje vieru. Viera nie je čosi statické, čo možno zamknúť do trezoru. Viera v nás vzniká pôsobím Božieho slova. Vierou odpovedáme na Božiu lásku. Láska, aj tá Božia, darovaná nám v krste, čaká odozvu. Bolestné v cirkvi je, že tá odozva mnohokrát nepríde. Dr. Burghard Krause to v knihe Cesta do krajiny viery https://www.ecav.sk/aktuality/oznamy/z-medii/novo-vydana-publikacia-cesta-do-krajiny-viery priblížil na príklade: V krste nám Pán Boh daroval lístok do Božieho kráľovstva a s týmto voľným cestovným lístkom zarezervoval aj miestenku. Mnohí pokrstení stoja na nástupišti, s lístkom i miestenkou v taške, ale do vlaku nikdy nenastúpia. Ak nenastúpia do vlaku, nedostanú sa do cieľa – do Božieho kráľovstva.

Znovuzrodenie má svoj začiatok u Boha, v Jeho slove – v krste, ktorý je  spôsobom, ako sa nám Pán prihovára, ako nás oslovuje. Neznamená to, že znovuzrodenie je krstom v okamihu uzavreté, vybavené. Vybavené nie je ani iným okamihom či situáciou. Možno poznáme dátum, ba aj hodinu, kedy sme si uvedomili, že Pán nám daroval nový život, že s nami niečo spôsobil. Ak to vieme, je to v poriadku. Poznať dátum však nie je podmienkou spásy. Pri znovuzrodení nie je hlavným to, že si ho uvedomujme, že vieme povedať dátum či obdobie, ale že nám je darované, že smieme žiť s Kristom. Je možné zapísať si do kalendára krásnu, pamätnú chvíľu, keď som prešiel z kategórie neplavcov medzi plavcov, keď ma po prvýkrát niesla voda. To hlavné však je, že môžem plávať,  že mi to bolo umožnené, že som to mohol dostať ako niečo vzácne, čo ma už mnohokrát podržalo a pri čom človek zažije pozoruhodné veci.

Keďže Boh pôsobí znovuzrodenie slovom evanjelia, tak platí, že znovuzrodenie pokračuje, kým žijeme pod vplyvom Božieho slova. Ako tí, ktorí boli krstom „zapísaní do Božej školy“ žijeme a učíme sa z Božieho slova – učíme sa počúvať ho a konať podľa neho – po celý náš život. Nikdy nepríde moment, keď môžem povedať: „Už všetko viem, už nemusím byť ďalej Božím slovom vyučovaný a formovaný...“ Znovuzrodenie je celoživotný proces. Ostatne i telesné narodenie človeka nie je chvíľková vec. Je to dlhodobejší proces: od splodenia, cez rast bábätka v tele mamičky, po samotný pôrod.

To, že znovuzrodenie je dlhodobý proces, je zrejmé aj z  1. Petra 1, 3 – 5, kde Peter predstavuje znovuzrodenie ako živú nádej na  spasenie, ktoré sa v plnosti zjaví až v poslednom čase. Píše: „Boh ... nás ... vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej: k neporušiteľnému, nepoškvrnenému a nevädnúcemu dedičstvu, odloženému v nebesiach vám, ktorých moc Božia zachováva vierou na spasenie pripravené zjaviť sa v poslednom čase.“ A dodáva: „Radujete sa nevýslovnou radosťou plnou slávy, dosahujúc cieľ svojej viery, spasenie duší“ (1. Petra 1, 8 – 9).

Pán Ježiš používa slovo „znovuzrodenie“ keď hovorí o vzkriesení a Božom súde: „Pri obnovení sveta (v gréčtine  pri „znovuzrodení“ sveta), keď Syn človeka zasadne na trón svojej slávy, aj vy, ktorí ste ma nasledovali, zasadnete na dvanásť trónov a budete súdiť dvanásť kmeňov izraelských“ (Matúš 19, 28).“ Proces znovuzrodenia, ktorý sa začal v krste dôjde do cieľa v deň posledného súdu.

To, že znovuzrodenie je proces, výstižne vyjadril Martin Luther, keď napísal: „Kresťanský život neznamená byť zbožný, ale stávať sa zbožným, nie byť zdravým, ale uzdravovať sa, nie byť, ale stávať sa, nie pokoj, ale cvičenie. Ešte tým nie sme, ale raz tým budeme. Ešte to nie je vykonané a dokončené, ale je to v chode a behu. Nie je to koniec, ale cesta. Zatiaľ ešte všetko nežiari a neleskne sa, ale všetko sa zlepšuje.“     

Naše Symbolické (vierovyznavačské) knihy vo Formule svornosti, čl. I, 14 učia: „Pokazenú ľudskú prirodzenosť má a môže uzdraviť len znovuzrodenie a obnovenie Duchom Svätým, ktoré sa však v tomto živote len začína a dokoná sa až v onom živote.“ Toto vedieť, prináša nesmiernu útechu. Keď sa totiž pristihneme pri hriechu (kto z nás by to nepoznal, že je smutný sám zo seba – veď nie sme bez chýb, iba sa stávame sa zbožnými), keď zistíme svoj pád, svoje pochybenie, to  neznamená, že je koniec, že sme premrhali svoje znovuzrodenie, svoju spásu. Nie, máme činiť pokánie – oľutovať a vyznať Pánu Bohu svoje hriechy, prosiť o ich odpustenie a vrátiť sa k milosti, ktorú nám už v krste Pán Boh daroval. Áno, stáva sa, že padneme, ale milosť darovaná nám v krste, platí. O túto milosť, nie o našu zbožnosť sa máme a smieme oprieť. Kristus, Jeho milosť, nie naša krehká viera, nás drží. Keď nás zovrú pochybnosti alebo nás ťaží ťažké trápenie – utrpenie, môžeme vedieť: Pán Boh na nás, na mňa, nezabudol. Viem, že som na ceste, že Pán Boh pracuje na mne so svojím veľkým dielom znovuzrodenia a k tomu patria aj súženia, v ktorých sa viera upevňuje.

V tomto zmysle potešuje píše aj Peter: „Veseľte sa z toho, hoci sa teraz ešte, keď treba, na krátky čas aj rmútite pre rozličné pokúšania, aby vaša skúšaná viera, omnoho drahšia ako hynúce, ale ohňom preskúšané zlato, bola vám na chválu, slávu a česť pri zjavení Ježiša Krista.“ (1. Petra 1, 6 – 7).

Zlato, ak má byť čo najčistejšie, je zbavované od cudzích častíc v roztavenom stave. Od cudzích prvkov je najlepšie zbavené, keď je roztavené. Božie slovo (v 1. Petra 1, 7 i na iných miestach) vraví, že Boh čistí vieru v „ohni skúšok“. V rozličnej miere sú skúšky súčasťou kresťanovho života.

Keď ako veriaci v Krista dostaneš otázku: „Si znovuzrodený?“, môžeš odpovedať: „Pán Boh na tom práve pracuje.“ A „som presvedčený, že Ten, ktorý počal vo mne dobré dielo, aj ho dokoná až do dňa Krista Ježiša“ (Filipským 1, 6). Áno, Boh nás formuje, cibrí našu vieru, chce aby sme s Ním boli vo večnosti. Jeho slova, evanjelia, lásky a milosti sa smieme a túžime držať.