Kamene smrtnej nedele

Kamene smrtnej nedele

Vtedy celý zbor začal hlasno nariekať, ľud plakal tej noci. Proti Mojžišovi a Áronovi reptali všetci Izraelci a celý tábor im hovoril: Kiežby sme boli pomreli v Egypte alebo na tejto púšti; kiežby sme boli pomreli! Prečo nás vedie Hospodin do tejto krajiny? Aby sme padli mečom a aby sa naše ženy a deti stali korisťou? Nebolo by pre nás lepšie vrátiť sa do Egypta? A jeden druhému hovorili: Ustanovme si vodcu a vráťme sa do Egypta! Vtedy Áron i Mojžiš padli na tvár pred celým zhromaždením zboru Izraelcov. Avšak Józua, syn Núnov, a Káléb, syn Jefunneho, z vyzvedačov, ktorí preskúmali krajinu, si roztrhli rúcha a vraveli celému zboru Izraelcov: Krajina, ktorú sme prešli, aby sme ju preskúmali, je mimoriadne dobrá krajina! Ak bude mať Hospodin v nás záľubu, dovedie nás do tejto krajiny a dá nám ju - krajinu, ktorá oplýva mliekom a medom. Len sa nebúrte proti Hospodinovi! A nebojte sa ľudu krajiny, lebo bude naším chlebom. Odišla od nich ochrana, ale s nami je Hospodin. Nebojte sa ich! Keď celý zbor hovoril, že ich treba ukameňovať, ukázala sa všetkým Izraelcom sláva Hospodinova vo svätostánku...

... Ale teraz nech sa dokáže veľká sila Pánova, ako si hovoril: Hospodin je dlho zhovievajúci a hojný v milosti, On odpúšťa neprávosť a priestupok, ale nenecháva bez trestu, avšak trestá neprávosť otcov na synoch do tretieho i štvrtého pokolenia. Odpusť, prosím, neprávosť svojho ľudu podľa svojho veľkého milosrdenstva, ako si odpúšťal tomuto ľudu od Egypta až sem. Vtedy riekol Hospodin: Odpustil som podľa tvojich slov! 4 Moj 14,1-10; 17-20

Dnešná Smrtná nedeľa nám prináša posolstvo o výnimočnej otázke života. Už dlhé storočia v rozličných obmenách preniká srdcia aj mysle rôznych generácii. Je to otázka, ktorú si položila židovská veľrada a ktorú vždy nanovo pripomína Kristov pašiový príbeh. Čo urobíme s Ježišom? Čo urobíme s bytosťou, ktorá tak rezolútne zasiahla do chodu náboženského, aj spoločenského života nielen vtedajšieho sveta, ale ktorá po tisícročia vplýva na myslenie, slová aj konanie ľudí. Čo urobíme s človekom, ktorý sa stal stelesnenou pravdou o nás aj Bohu, odpúšťajúcou a prijímajúcou láskou, silou i mocou, ktorá uzdravuje, cestou, na ktorú pozýva nových nasledovníkov. A predovšetkým, čo urobíme s Bohom, ktorý nám v Ňom vyjavil kus reality, ktorá je očiam neviditeľná, ale srdcom ju môžeme vnímať, cítiť a okúsiť realitu zasľúbenej krajiny, realitu Božieho kráľovstva. Mnohí počas stáročí, ktorí sa vydali Kristovou cestou a postavili sa na stranu pravdy, stali sa obeťami. Tí, ktorí milovali a slúžili do krajnosti stali sa zraniteľnými, tí, ktorí prinášali pohľady za horizont smrti, a hľadali to čo je nepominuteľné ostali veľakrát nepochopení.
Dnešná smrtná nedeľa nám kladie bytostnú otázku, čo urobíš s Ježišom. Ostane nepochopený, zranený ako obeť tvojho rozhodnutia, tvoj život pôjde (aj ten náboženský) bez Neho, alebo ??? Vezmeš obrazne povedané kamene do rúk a usúdiš, že je hoden smrti, alebo pochopíš a roztvoríš dlaň a kamene padnú na zem.
Kedy sa uprostred Božieho ľudu berú kamene do rúk?
V dnešnom texte čítame, že Káleb s Jozuom a Mojžiš s Áronom mali byť kameňovaní? Prečo tu niekto vyniesol súd a ortieľ smrti, keď celé spoločenstvo je na ceste za novým životom? Odkiaľ sa vzala tá vrtkavosť, rozpoltenosť, roztrieštenosť, chuť meniť smer cesty z budúcnosti do minulosti – chuť vrátiť sa do Egypta. Čo charakterizovali ruky berúce kameň a schopné iných pripraviť o život.
Tak v prvom rade tie ruky zviditeľnujú obraz srdca. Vyzvedači prinášajú správy o zasľúbenej krajine. Krajina je to síce výnimočná – oplývajúca medom a mliekom, ale žije v nej nepriateľ v očiach ľudí neprekonateľný – Annákovci. Týmto je spochybnený celý cieľ i zmysel cesty, ktorú Izraelci podstúpili spoločne s Hospodinom na púšti. V jednom momente boli znegované všetky skúsenosti viery a života s Bohom a ľud upadá do malovernosti a malomyseľnosti. Dve slová, ktorým ak sa nechá správne podhubie sa rozšíria ako malomocenstvo po celom tele Božieho ľudu a znehybnia ho. Sklamanie z toho, že veci nejdú podľa našich predstáv, že na tejto ceste je veľa prekážok, ktoré sú väčšie ako my. To všetko je pôda, v ktorej neraz klíči semienko našej malovernosti a malomyseľnosti. Nie sme ako Boží ľud takto často naladení? Keď vidíme Annákovcov dneška, zlá pandemická situácia vo svete aj u nás doma, veľká neistota i obavy z budúcich dní, strach o svojich najbližších, o ich životy aj zdravie, ekonomická neistota. Denne prichádzajú síce pravdivé, ale zlé chýry o prítomnosti a tajuplnej budúcnosti. Ak sa v živote namixuju dva odtiene duchovných farieb malovernosti a malomyslenosti, vtedy sa zakráda do našich sŕdc tma, ktorá berie kamene do rúk a chce prehlušiť svetlo. Nešírime aj my niekedy svojou malovernosťou a malomyseľnosťou tmu okolo seba? Malovernosť a malomyseľnosť, to sú kamene, ktorými podpisujeme rozsudok Kristovej smrti.
Kamene sa berú do rúk aj vtedy, keď je naša orientácia len tvárou k zemi a nedokážeme pozdvihnúť hlavu k nebu. Mojžiš a Áron sú padnutí na tvár k zemi. Rezignovali? Stratili chuť niečo robiť? Izraelci, aj keď stáli na prahu zasľúbenej krajiny, stratili horizont naplnených Božích zasľúbení, stratili cieľ putovania. Zatúžili po novom vodcovi, ktorý by zvrátil ich osud a priviedol späť k starému životu. Noví vodcovia, ktorí zabezpečia nový život v pohodlnejšom otroctve. Ľudia sa začali dívať len do zeme a prestali vnímať pohľad vpred. Zabudli pozdvihovať hlavu k nebu a vnímať v živote aj realitu neviditeľného sveta. Hľadá sa nový vodca, ktorý zabezpečí radšej pohodlné otroctvo, ako nepohodlnú slobodu. V tejto prízemnej situácii, kedy ľudia sú „ohnutý“ len k zemi a zahľadený len do svojich potrieb sa z textu vynárajú dve postavy, ktoré preskúmali, či pravda o nepoznanom svete korešponduje s Božími zasľúbeniami. Jozua a Káleb, sa stali mostom, ktorý mal preklenúť malovernosť a malomyselnosť. Pozdvihli hlavy a roztrhli si rúcha, preskúmali a mali skúsenosť viery s tým, že Boh neklame. Čo zasľúbil to skutočne aj naplnil. Dvíhajú svoje hlavy a napomenutím: „nebúrte sa proti Hospodinu“ sa snažia dvíhať srdcia aj ostatných členov Božieho ľudu. Pochopili, že vzbura proti Mojžišovi nie je vzburou proti človeku, ale proti Božiemu plánu záchrany. Je pravdou, že to mohli s týmito ľuďmi „zabaliť“. Znechutenie a apatia by z ľudského hľadiska bola primeranou odpoveďou na reptajúci a malomyselný Boží ľud. A predsa oni hnaní osobnou skúsenosťou zo zasľúbenej krajiny, stoja pevne a povzbudzujú k novej aktivite viery. Kristus to s nami nevzdal, ani pred bránami smrti, kríža, ani pred bránami večného života. Chce, aby sme nezastali na prahu zasľúbenej krajiny. V Ňom nám Hospodin dal, to čo zasľúbil. Niet iného Vodcu, ktorý by poznal detailnejšie zasľúbenú krajinu, ako novozmluvný Jozua. Mať odvahu viery vidieť Božie možnosti aj v ľudských nemožnostiach, to je postoj viery, ktorý nám na ceste do večnosti nemôže chýbať.
A kedy sa púšťajú kamene z rúk?
Kamene sa púšťajú z rúk, keď sa všetkým Izraelcom ukazuje Hospodinova sláva vo svätostánku. Do celej situácie zasahuje Boh. Hospodinova sláva bola v SZ pre Boží ľud symbolom Božej prítomnosti. Tak ako oblak počas dňa a ohnivý stĺp počas noci, tak teraz sa vyjavuje Božia sláva vo svätostánku ako živý dôkaz skutočnosti, že Boží ľud na nič nie je sám, ale že stojí pri nich mocný Boh. Na Golgote sa zjavila Božia sláva, nebola popravená, ale vyjavená. Evanjelista Ján vidí Ježišove ukrižovanie ako Kristovu intronizáciu, ako zostúpenie slávy, kde chrámová opona svätostánku sa trhá a Božia prítomnosť sa stáva súčasťou pominuteľnosti. Kristus zomiera, zranený mnohými kameňmi, ale zároveň jeho vzkriesenie je vstup Božej prítomnosti do reality všetkých pocestných.
Nestratiť vedomie Božej prítomnosti. Keď sa stratí meníme sa na spoločenstvo pochybujúcich, ustarostených, zúfajúcich, negatívne naladených ľudí, ktorí sú nastavení proti sebe s kameňmi v rukách. Ak však nanovo precítime Božiu prítomnosť v živote, vedomie že Boh sa nás nevzdáva, ale že stojí pri nás, vtedy vypadávajú kamene z rúk a naša pozornosť sa sústreďuje na Hospodina. Kde sa nachádzajú takéto miesta? Kde sú naše svätostánky obnovy tohto vedomia? Sláva Hospodinova zostúpila na svätostánok. Na miesto obnovy vzťahu človeka a Boha a na miesto služby jemu. Pre nás kresťanov je tým svätostánkom Kristov kríž a prázdny hrob. Lebo to je miesto na ktoré ak sa vždy nanovo zahľadíme, tak očami viery vidíme naplnené Božie sľuby, Božiu lásku a milosť. Kristus - Jehošuah, prichádzajúci zo „zasľúbenej“ zeme, prináša nám veľké radostné posolstvo – krajina, z ktorej prichádza je mimoriadne dobrá krajina. Sám seba stavia pred ľudí a kladie svoj vlastný život, aby Boh mal v nás zaľúbenie, doviedol nás do nej a skrze neho nám ju daroval. Stalo ho to život, lebo v našich srdciach sú kamene, ktoré neváhame hádzať, ktorými bránime náš starý život. No v tretí deň ho Boh vzkriesil z mŕtvych. Golgota ako svätostánok, ktorý nás spája, aby sme púšťali kamene z rúk a zahľadeli sa lepšie na Bohom darovanú cestu záchrany.
Prvý moment, kedy sa púšťajú kamene z rúk je chvíľa prežitia Božej slávy na svätostánku Golgoty. No Golgota bola aj chvíľou prežitia Božieho súdu, kedy kameň spravodlivého Božieho súdu mal priniesť spravodlivú odplatu každému neveriacemu. Moc a blízkosť tohto súdu prežil aj Mojžiš, keď k nemu prehovoril spravodlivý hlas Hospodinov. Vtedy Mojžiš zložil svoje ruky a začal sa modliť. Kedy padajú kamene z rúk? Keď ruky začneme skladať k modlitbe a takto sa nám vyprázdnia dlane. Je úžasné, že Mojžiš dostáva novú silu a prosí za neverných Izraelitov. Prihovára sa za tých, ktorí hľadali za neho náhradu a ktorí chceli zmeniť smer života. Je úžasné, že tento chlap sa ješitne neurazí a nepovie, to je vaša vec, každý nech si ide svojou cestou, ale padá do prachu a prihovára sa za neverných. Pripomína mi to Golgotu a Jeho slová, Otče, odpusť im, lebo nevedia čo činia. Pripomína mi to aj Abrahámovu modlitbu za Sodomu, Nehemiášovu za navrátilcov, Štefanovu za svojich nepriateľov, atď.
Čo urobíme s Ježišom? bratia a sestry... To je otázka od, ktorej závisí naša budúcnosť. Jej obsah, aj farebné odtiene. Otvorený prázdny hrob je bránou do mimoriadne dobrej krajiny. Do nej sa vstupuje len krokmi viery, skrze Krista, pre ktorého má Boh v nás zaľúbenia. Toto nech nás spája ako cirkvi na spoločnej ceste. A nech posledná slová dnešného slova v nás mocne rezonujú počas celého života – „Odpustil som podľa Tvojich slov“.