Deň matiek: kázeň P. Mihoča, biskupa VD,10. mája 2020

Deň matiek: kázeň P. Mihoča, biskupa VD,10. mája 2020

Kázňový text: 2. Mojžišova 1,6 - 2,10

Milí bratia a milé sestry, mamy, staré mamy, milí televízni diváci,

dnešná 4. nedeľa po Veľkej noci je výnimočná vo viacerých ohľadoch. Po niekoľkých týždňoch výnimočných a smutných správ, po čase izolácie, bezpečnostných opatrení a neistoty, sme sa stali svedkami nádeje. Nádeje, ktorá sa zrodila z pozitívnych čísel a postupného uvoľňovania opatrení. Nádej, ktorá je zhmotnenou túžbou po stretnutí sa s blízkymi – starých rodičov s vnúčatami, bratov a sestier v spoločenstve cirkvi, ktorých spája neviditeľná moc lásky, Kristov kríž aj nádej prázdneho hrobu. Mám nádej, že po dlhých týždňoch  izolácie sme iní, že daný čas, ktorým spoločne prechádzame, nám poslúžil k precitnutiu, k novému zoradeniu rebríčka hodnôt a najmä, že nám poslúžil na získanie nového pohľadu na Boha aj na našich najbližších. 4. nedeľa po Veľkej noci nám otvorila možnosť opätovného stretávania sa v chrámoch, za čo sme Bohu nesmierne vďační. No chce byť pre nás výnimočná aj vďačnosťou za bytosti, ktoré najviac ovplyvnili  naše životy – za naše mamy a staré mamy. Uplynulé týždne nám dokonalejšie odhalili ich svet preplnený obetavosťou, láskou, každodennou službou, ktorá nie vždy je viditeľná. Noci naplnené bdením, pery spevom, srdce nehou – sú hlbokým svedectvom nepodmienenej lásky. Nedeľa Cantate, ktorá nás pozýva k oslavnému spevu – za víťazstvo lásky nad nenávisťou, života nad smrťou, nádeje nad beznádejou – je dnes spojená s vďačnosťou za bytosti, ktoré nám tieto hodnoty sprítomňovali, alebo denne sprítomňujú.

Byť matkou je veľké poslanie, nezastupiteľné v rodine, spoločnosti aj v cirkvi. Mama patrí medzi najväčších influencerov každej doby. Teda je to človek, ktorý má vplyv – ang. influence nielen na atmosféru v rodine, na jej smerovanie, výchovu, ale aj vývoj a budúcnosť dieťaťa. Bez toho, aby vnútorne prijala svoje poslanie, by sme na tomto svete neboli. Dnes sme svedkami veľkej krízy. Žijeme v dobe, kde byť mamou nie je vždy „in“. Hodnotové nastavenie spoločnosti je často v protiváhe k tomuto poslaniu. Mnoho žien má strach prijať poslanie byť matkou, nakoľko by ich to obmedzilo v životných plánoch, kariére, možnosti cestovať, v životnom pohodlí. Klesajúca pôrodnosť v celej západnej Európe je ovocím aj tejto neochoty prijať poslanie matky. Strach, že s príchodom dieťaťa sa mnohé zmení; strach, že už nebudem sám rozhodovať o tom, čo budem robiť, kam pôjdem a ako budem tráviť čas, paralyzuje životné plány mnohých žien. Priviesť novú generáciu na svet sa pre niektorých stalo viac bremenom ako požehnaním.

Myslím, že práve dnes je potrebné otvorene hovoriť o výnimočnom poslaní matky. Prvým krokom je prejaviť mamám vďačnosť, ale druhým krokom je uvedomiť si veľkosť úlohy a poslania, ktoré prijali od Boha.

V čom sú mamy výnimočné? 

Na biblickom príbehu o narodení a následnej záchrane  Mojžiša – ktorá bola Božím dielom, ale pri ktorom stálo niekoľko žien – si môžeme uvedomiť hĺbku a dôležitosť ich poslania. 

Mamy sú požehnaním, ak sú presiaknuté bázňou pred Hospodinom

Biblický text o záchrane Mojžiša nás uvádza do prostredia starovekého Egypta, ktorý bol vo vtedajšej dobe  ekonomickou aj spoločenskou špičkou národov. Do Egypta, ktorý bol v čase veľkého sucha zachránený Božou rukou cez jedného muža – Jozefa. Jeho prorocké sny a ekonomické zdatnosti, jeho bázeň pred Bohom a láska k blížnym, boli piliere záchrany v čase smrti a nedostatku. V texte čítame, že po mnohých rokoch prišiel na trón faraón, ktorý Jozefa nepoznal. V dôsledku tohto zabudnutia Izraeliti v Egypte stratili dar slobody a stali sa z nich otroci, najatí na ťažké práce. No nielen oni boli otroci – aj faraón sa stal otrokom vlastného strachu, že by pod vplyvom rastúceho počtu Hebrejov stratil moc, vplyv, životné plány aj pohodlie. A tak útočí na najzraniteľnejších. Pracujúcej generácii pritvrdí podmienky a novú generáciu sa snaží zničiť. Synovia totiž boli zachovávateľmi rodu – fyzicky aj duchovne.  Práve im boli odovzdávane duchovné pravdy. Faraón sa vlastne bál ich vnútornej slobody a ochoty slúžiť Bohu. Preto začína genocídu na izraelskom národe, keď prikazuje zabiť všetko prvorodené. Na toto poslanie si najíma pôrodné baby, ktoré majú smrťou novorodených faraónovi zabezpečiť pocit neohrozenia.

A tu sa dostávame k prvým ženám, ktoré sú jedinečným príkladom poslania všetkých mám. V texte čítame: No pôrodné baby sa báli Boha; nerobili, ako im prikázal egyptský kráľ, a nechávali chlapcov nažive.“ Ak smrtiaci plán vstúpil do deja cez faraónov strach, tak Boh ako ochranca života vstúpil do deja cez bázeň pôrodných báb. Bázeň pred Hospodinom im nedovolila podieľať sa na smrti. Vďaka tejto bázni pred Hospodinom, ako čítame v texte, ľud zosilnel a rozmnožil sa. Kde nechýba ani dnes bázeň pred Bohom v našich rodinách, tam cirkev rastie a silnie. Kde bázeň umiera a zabúdame na Toho, ktorý nás v čase duchovného sucha zachránil svojou milosťou, tam dostáva priestor strach a  smrť v rôznych podobách. Jedným  z dôvodov, prečo dochádza k tak mnohým prerušeniam tehotenstva i dnes, je strach, že dieťa obmedzuje životný štandard – kariéru, prácu, koníčky. Ak nezabudneme, že dieťa je Božím darom, ak ho v bázni pred Bohom prijeme a začneme niesť zodpovednosť, napĺňame poslanie dané od Stvoriteľa. Buďme dnes vďační za všetky mamy a staré mamy, cez ktoré vstúpil Boh ako ochranca aj do nášho života. Za mamy a staré mamy, ktoré nám pokorou a rešpektom pred Bohom dláždili cestu viery. Buďme vďační, že v našich životoch nespáchali duchovnú interrupciu a už v začiatkoch neprestrihli duchovnú výživu. Že neurobili rýchle rozhodnutie, ktorým nás – podľa vôle doby, či svojej vlastnej bez bázne pred Bohom - neodsúdili na rýchlu duchovnú aj osobnostnú smrť. Pôrodné baby nepodľahli tlaku faraóna, teda tlaku vôle doby, ale báli sa Hospodina a Boh ich odmenil požehnaním: daroval im budúcnosť cez potomstvo. Matky s bázňou v srdci sú požehnaním, lebo rodia a chránia život. Babice z biblického textu sa volali Šifrá a Púá, čo v preklade znamená „krásna, nádherná a voňavá“. Ich mená sa nemajú zabudnúť, aj keď meno faraóna sa v texte nespomína. Mená tých, ktorí s bázňou pred Hospodinom privádzajú a chránia život,  majú ostať v pamäti po tisícročia. Buďme vďační za všetky mamy, ktoré nás s bázňou pred Bohom priviedli na svet. Za všetky, ktoré v nás svojím spevom a životom plodili bázeň pre Božím majestátom. Preto sme dnes vďační aj za Kristínu Royovú, ktorá svojím životný dielom bázeň pred Bohom pretavila do mnohých piesní, ktoré sa stali semienkami viery a posily pre nové generácie.

Mamy sú požehnaním, ak vkladajú svoje deti do košíka záchrany 

Tam, kde sa zdá byť mnohé stratené a beznádejné, Boh robí dejinný zásah. Z kňazského rodu Lévi prichádza na svet dieťa, ktoré sa Božou mocou stane nástrojom vyslobodenia z otroctva. Božie srdce neostáva ľahostajné pri pohľade na všetku biedu a otroctvo vyvoleného národa. Je zaujímavé si všimnúť, že text nehovorí o menách Mojžišových rodičov, ale spomína, z akého rodu pochádzali. Kmeň Lévi bol ako jediný spomedzi 12-tich kmeňov vyňatý a bola mu zverená kňazská služba. Kňazi boli tí, ktorí mali bdieť nad duchovným životom vyvoleného národa. Teda cez túto jednoduchú rodinu Boh robí záchranný zásah. Mojžiš je predzvesťou o Ježišovi Kristovi, ktorý je poslaný do Egypta tohto sveta, aby tu v dokonalosti vyjavil Božiu vôľu a priniesol dokonalú obeť za hriechy ľudstva. Mojžiš a Ježiš – dvaja chlapci, ktorých na začiatku životnej cesty čakala trpká skúsenosť s nenávisťou a bojom o moc; Herodes dal taktiež povraždiť všetkých chlapcov v Betleheme kvôli strachu, že ho vystrieda iný kráľ.

Položiť dieťa na hladinu Nílu, vzdať sa ho v prospech zloby sveta, pustiť ho z rúk s vedomím, že ho už možno v živote neuvidíte, je určite ťažká a zložitá situácia. Boh položil svojho Syna do nílskych vôd tohto sveta, lebo vedel, že toto je jediný spôsob záchrany. Láska Mojžišovej matky položila (nie hodila) dieťa na vody Nílu, lebo toto bola jediná cesta ako mu zachrániť život. Keď dieťa, ktoré odchádza z rodičovského domu na vysokú školu, keď ho obrazne povedané „púšťame do sveta“, keď nevieme, čo s ním bude, a predovšetkým, či nezahynie semienko viery, či sa neutopí v nílskych lákavých vodách – to všetko sú ťažké životné situácie. Ale predsa, aj keď to vyzeralo ako veľká bezmocnosť, Mojžišova matka pletie košík, ktorý vystelie nepremokavým asfaltom. Hebrejský výraz „košík“ je použitý aj pri potope sveta ako slovo „archa“, alebo neskôr pri zjavení na Sinaji ako „archa zmluvy“. Košík je krásny obraz. Položiť dieťa na vodu života, ale v bezpečnom košíku, v bezpečnej arche, vystlanej nepremokavým asfaltom. V krste svätom sme boli položení na vodu v košíku Kristovho kríža, ktorý je vystlaný večnou láskou a darom nového života vzkriesenia. Ak nás takto Boh cez naše mamy a rodičov položil na vody života, daroval nám záchranu. Len je dôležité z toho košíka nevypadnúť. Nevypadnúť z Božej milosti. Obrazne povedané, aj my sme  povolaní pliesť košíky duchovného domova pre svoje deti. Ak budú dobre upletené a vystlané láskou, modlitbou, Božím slovom, obetavosťou, dôverou, jednotnou výchovou a pocitom bezpečia, potom môžeme mať nádej, že v Božej ochrane sa vo vodách sveta neutopia. To je kňazská úloha všetkých mám, ale i otcov, starých mám a starých otcov v rodinách.

Ako vyzerajú duchovné košíky našich detí? Nie sú deravé a neťahá ich to k duchovnému dnu? V príbehu zohrala kľúčovú úlohu ešte jedna žena – Mojžišova sestra Miriam. Tá prijala poslanie dozrieť na svojho brata, aj keď z diaľky, ale predsa ho nestratila z očí. Bdelosťou a láskavým dohľadom zasiahla v ťažkej situácii, keď Mojžišov život visel na vlásku v rukách faraónovej dcéry. Láskavo dozrieť na svoje deti, nespustiť ich z očí, ani zo srdca, modliť sa za ne, byť im nablízku, ak potrebujú životnú pomoc aj vo vážnych životných situáciách,  to je poslanie, či úloha všetkých mám, ktorým deti plávajú týmto svetom. Buďme vďační za mamine telesné, ale aj duchovné oči. A majme ich otvorené aj my, ak sa v ťažkých situáciách ocitajú i naše mamy, či staré mamy.

Mojžiš bol nakoniec zachránený. Iróniou je, že nakoniec faraónova dcéra ako dedička impéria pod strechu faraóna skryje budúceho vodcu, a  ktorého nakoniec kojí jeho vlastná matka. Mojžiš je napokon vytiahnutý z vody, aby ho Boh použil pre svoje plány. Veľkonočné ráno je dôkazom o skutočnosti, že aj my sme boli  vytiahnutí z vôd smrti –  v krste sme aj my boli vytiahnutí k novému životu so Vzkrieseným Kristom. Ten košík, tá archa jasne hovorí, čí sme a komu patríme, a ak nám to Boh povedal cez naše mamy, spievajme dnes novú pieseň – Cantate Dominum.