Čo by kresťanovi nemalo chýbať?

Čo by kresťanovi nemalo chýbať?

František z Assisi mal žiaka, viere ktorého, čosi zásadné chýbalo. Priviedol ho k slepému žobrákovi a opýtal sa ho: „Miloval by si človeka, ktorý by ti vrátil zrak?“ Slepec odvetil: „Či by som ho miloval? Rád by som sa stal na celý svoj život jeho otrokom!“ „Vidíš“, povedal František svojmu žiakovi: „Tebe dal Boh zdravé všetky zmysly a mnoho iných dobrých darov; čo Mu za to dáš ty?“   

Čo by Mu mal dať? Čo by malo byť to, čo by kresťanovi nemalo chýbať? – Vďačnosť. Na ňu by sme nemali zabúdať. Boh nežiada platiť, ale je Mu za čo vďačiť.

Kresťanovi by sa nemalo stať ani to, aby sa nenaučil modliť,
aby nepochopil základy Božieho slova,
aby vieru zúžil na vzťah k Bohu a zabudol na lásku k blížnym,
aby sa neusiloval iných získať pre Krista.

Sú to aspoň niektoré z konkrétnych prejavov našej vďačnosti Bohu za to, že v radosti i v kríži sme v Jeho rukách. Komu sa nestratí vďačnosť, v toho žití bude niečo veľmi podstatné. 

Platí to aj naopak: Zabúdanie plodí nevďačnosť, nevďačnosť plodí ľahostajnosť, ľahostajnosť plodí nespokojnosť, nespokojnosť pochybnosti, pochybnosti pád a pád plodí prekliatie (podľa E. Koháka). 

Kresťanovi by sa nemalo stať, že zabudne na vďačnosť voči Bohu.

„Žiť vďačne svoj život znamená dotýkať sa neba.“ (J. Gärtner)

Silne som si to uvedomil pri pohrebe istej starenky. Roky bola pripútaná na lôžko. Nás neraz rozladia oveľa menšie problémy, než aké má nevládny pacient. Z úst onej ženy som však pri každom stretnutí počul: „Ďakujem Pánu Bohu za všetko a za všetkých.“ Vonkoncom nešlo o pani s vysokým dôchodkom a životom bez problémov. V detstve osirela, potom ich dom pri požiari vyhorel. Denne chodievala pešo do práce a z práce – spolu 14 km. Jej manželstvo nebolo obdarené deťmi. Napokon dlhý čas života bola ležiacim pacientom. V jej srdci však zatrpknutosť nemala miesto. Na pohrebe tejto ženy som si spomenul na kňažnú z románu Babička od Boženy Němcovej. Tá na adresu hlavnej hrdinky povedala: „Šťastná to žena!“ To isté, mohol s čistým svedomím človek povedať o onej nevládnej starkej: „Šťastná to žena!“

V čom spočívalo šťastie tejto ťažko skúšanej bytosti? V tom, že vo všetkých životných peripetiách dovolila, aby sa Boh nestratil z jej zreteľa. Neprestala dôverovať, že Kristus, ktorý sa za ňu obetoval, zostane s ňou až do konca. Naučila sa byť Mu za to vďačná. Bola šťastnou ženou, lebo sa naučila byť vďačným Božím dieťaťom. 

Vďačnosť nie sú iba slová, ale najmä postoj. Kto žije bez vďačnosti k Bohu – Zdroju lásky, šťastia, pokoja – nech sa nečuduje, že sa bude cítiť nenaplnený, nervózny, nepokojný. Cestou k vnútornej radosti, pokoju, naplneniu je vďačnosť, postoj dobrovoľnej závislosti na Kristovi. Len vďačný človek porozumie životu i Božej dobrote. Veď smrť nakoniec ukáže, že nie sme pánmi svojho života. Je tu iný Pán, na ktorom sme závislí. Ide o to, aby sme túto závislosť na Bohu, vedeli prijať dobrovoľne a s vďakou. Boh má s nami predsa tie najlepšie úmysly. Nezabúdajme teda na vďačnosť a nešetrime ňou. 

„Dobroreč, duša moja, Hospodinovi a nezabúdaj na žiadne Jeho dobrodenia!“ (Žalm 103, 2)

„Chváliť budem Hospodina, dokiaľ žijem, a spievať budem svojmu Bohu, dokiaľ tu budem.“ (Žalm 146, 2)

Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár 

Cookies nám pomáhajú poskytovať Vám naše služby. Využívaním týchto služieb súhlasíte s ich použitím.