Bilingválnosť naša každodenná

Bilingválnosť naša každodenná

Ako prvý dvojjazyčník vstúpil do nášho života Maxík. Naše nadšenie je dodnes zvečnené na zárubni jeho ďalším menom – Egbert. Taký je v Anglicku zvyk – dieťatko má druhé meno ešte skôr, ako sa narodí.

Naše jazykové plány nezaostávali – mamička bude hovoriť len po slovensky, otec po anglicky, aby sa Maxík naučil pekne po slovensky. A tak sa našou domácnosťou pravidelne ozývalo veselé : „Babí, Milan, poďte na počítač...“ – takto našu slovenskú časť rodiny pozýval na skype Max.
Pri druhom dieťat- Sašovi, už bola situácia iná. V Maxovi našiel svojho spojenca a cudzí jazyk vôbec nepotreboval. Márne sme ho prehovárali, ak by sme hovorili jazykom anjelov, ani to by nám nepomohlo. Ako hovorí naša známa . „Nie je na kľúčik“ a tak to ozaj bolo.
Ale jednu zásadu dodržiaval a drží sa jej dodnes. Dobre vie, že vyjednávacím jazykom je slovenčina. Ak chcel niečo dosiahnuť u babky a dedka, musel siahnuť po slovenčine. A tak v našej rodine platí zásada, že najkrajším, najúčinnejším jazykom je láska.
Nie jazyk národnostný, ale jazyk, ktorý otvára dvere a srdcia dokorán – láska rodičov, starých rodičov a všetkých, ktorí milujú ako vlastné deti. Kto by odolal, keď sa k vám do náručia valí vodopád lásky : „Babíííí, Milan, Kikaaaa!“ Láska je jazyk, ktorému všetci rozumieme a tá občasná bilingválna hatlanina je pridanou hodnotou. Mať bilingválne deti je totiž každodenná drina.