Aj mačka, aj rybičky

Aj mačka, aj rybičky

Manželka miluje mačky. Ja som ich v detstve tiež rád choval a trochu mi to zostalo. Nemaznám sa s nimi, ale nevadí mi ich blízkosť. V minulosti sme mali dvoch izbových kocúrov. Teraz sa tešíme z mačky, ktorej sa pred 3 rokmi zapáčilo na našom dvore. V zime sme ju kŕmili a tak u nás zostala. Býva pár hodín cez deň vnútri, v noci je vonku. Je úspešnou lovkyňou. Často ráno nachádzame pred dverami hlavu malej myšky.

Na dvore máme malé jazierko a v ňom krásne červené a viacfarebné rybičky. Pekný pohľad na ne býva od jari z našej terasy. Hľadieť na ne - ako si slobodne plávajú - to dodáva človeku optimizmus. Manželka si obľúbila hlavne jednu z nich – červenú závojnatku. Samozrejme,  prítomnosť rybičiek neunikla našej Micke. V jedno nedávne ráno manželka zbadala v trávniku niečo červené. Micka ulovila práve tú jej najobľúbenejšiu rybičku, závojnatku.

Dobré časy, ktoré sme žili do vypuknutia pandémie nám umožňovali mať temer všetko – obrazne povedané - chceli sme chovať spolu aj mačku, aj rybičky. Zdalo sa nám, že to, po čom túžime, môžeme i mať. A chceli sme čoraz viac. Platí to nielen o našom materiálnom, ale aj duchovnom živote.

Z toho duchovného sa začala vytrácať individuálna spiritualita a akoby vzrastala túžba mať prístup k čo najväčšiemu množstvu služieb, ktoré cirkev ponúka. Za samozrejmú u nás v Nitre sme považovali účasť na Službách Božích v modernom, v zime temperovanom kostole, spestrovaných vystúpeniami spevokolu, minulú jeseň i temer divadelnými scénkami zborového farára Ivana Boženíka počas jeho kázní určených deťom. Krásne recitácie básní a čítania z Písma členmi zborového presbyterstva, netradičné príhovory dozorcu či originálne prelúdiá  organistu. Činnosť mnohých spoločenstiev, zájazdy a výlety, výučbu náboženstva či prípravu konfirmandov. Všetko toto sme začali považovať za úplne bežné.

Ako samozrejmosť sme brali aj možnosť zúčastňovať sa úžasných hudobných koncertov v našom chráme, pripomienok rôznych jubileí, spojených s bohatým občerstvením, čítanie si zborového časopisu s modernou grafikou a denné návštevy našej pravidelne aktualizovanej webovej stránky. Byť k plnej spokojnosti opatrovaní zborovou diakoniou. Toto všetko sme chceli mať, aj sme vďaka veľkej Božej milosti mali.

Prišiel marec 2020 a temer nič z toho už nemáme. Modlime sa, aby všetci obetaví pracovníci  diakonie zostali  zdraví. Robia i v týchto dňoch úžasnú službu. Aby  vírus obišiel aj všetkých seniorov, o ktorých sa starajú. Aby vírus obišiel naše farárky a farárov aj ich rodiny. Viacerí z nich sú v týchto dňoch veľmi aktívni. Pripravujú texty domácich pobožností, organizujú súkromné služby Božie vysielané na YouTube, prihovárajú sa nám z masmédií, píšu povzbudivé texty na webové stránky a sociálne siete. A spolu s aktívnymi cirkevníkmi organizujú i dobrovoľnícku pomoc. Vďaka Bohu za to, milí naši.

Verme, že pandémia čoskoro skončí a nikoho z nás nezasiahne tou najhoršou formou. Že prídu dni normálneho života. Budú ale zrejme iné, ako doposiaľ. Hlavne zo začiatku nebudeme mať všetko, po čom túžime. Ak budeme chcieť kvalitné služby od cirkvi, budeme ju musieť oveľa, oveľa viac podporovať. Snáď už konečne prestaneme na seba navzájom číhať ako mačka na rybičky. Budeme musieť oveľa štedrejšie prispievať financiami, obetavejšou službou nielen niekoľkých jednotlivcov, povzbudzovaním sa a modlitbami. Pôstne dni možno nazvať aj prípravnými. Zdá sa, že aj putujúcu cirkev čakajú nové časy. Pripravujme sa na ne.