Aby sme neboli vyhasnutou pahrebou

Aby sme neboli vyhasnutou pahrebou

O Duchu Svätom hovorí Biblia neraz obraznou, symbolickou rečou. Prirovnáva Ho k vetru, ktorý slobodne veje, kam chce (Ján 3, 8; por. aj Skutky 2, 2). Nemožno Ho obmedzovať, spútať, zmanipulovať.

Písmo sväté prirovnáva Ducha aj k holubici (Matúš 3, 16) – k nežnému bytiu, ktoré nie je problém odplašiť, zahnať. Kým za obrazom Ducha Svätého ako vetra je výpoveď o slobodnom pôsobení Ducha, obraz holubice hovorí o nežnom, jemnom, nenásilnom, láskyplnom pôsobení Ducha Svätého.

Biblia prirovnáva Ducha i k ohňu. Písmo sväté nás nabáda: „Ducha neuhášajte!“ (1. Tesalonickým 5, 19) V obraze ohňa je ukryté mnohé: ničivá sila ohňa  – Duch Svätý chce zničiť modly, ku ktorým sa klamne utiekame. Reformátor Ján Kalvín povedal, že „ľudské srdce je továrňou na modly.“ „Vyrábame“ si vždy nové a nové modly. Tieto modly – falošných bohov chce oheň Ducha zničiť.

Oheň prečisťuje – Duch Svätý prečisťuje našu vieru, náš kresťanský charakter, aby sme žili podľa príkladu Pána Ježiša Krista.

Oheň rozmrazuje – podobne Duch Svätý rozmrazuje chladné ľudské srdcia.

Oheň zohrieva – v spoločenstve cirkvi by mal každý zažiť, pocítiť teplo Božej, Ježišovej lásky. 

Oheň osvetľuje – keď sa mocou Ducha Svätého dávne texty Písma svätého stanú živým Božím slovom pre nás, je naša životná cesta svetlejšia a vidíme aspoň na pár krokov dopredu (Ž 119, 105).

Oheň treba udržovať. Oheň, ak má ničiť modly, prečisťovať našu vieru a charakter, rozmrazovať srdcia, hriať a svietiť, potrebuje byť trvalo udržiavaný. V Starej zmluve zohrával oheň dôležitú úlohu pri bohoslužbách v svätostánku počas putovania púšťou, neskôr v jeruzalemskom chráme. Oheň na oltári pre ohnivú obeť zapálil sám Boh (3. Mojžišova 9, 24; 2. Kronická 7, 1 – 3) a musel byť trvalo udržovaný (3. Mojžišova 6, 2 . 6). Krstom aj v nás  zažal – zapálil Pán Boh oheň svojho Ducha. „V jednom Duchu sme boli pokrstení“, „jedným Duchom napojení“ –  čítame v súvise s Duchom Svätým a krstom (1. Korintským 12, 13). Oheň Ducha však má horieť. Treba ho udržovať, neuhášať ho, veď zažal ho sám Pán Boh. Duch Svätý je Božím darom pre nás. Pohŕdať Božím darom, prekážať pôsobeniu Ducha, uhášať Ho, sa, skôr či neskôr, vypomstí. 

Kedy uhášame Ducha? – Keď nedbáme o to, aby v nás Jeho oheň horel. O nejednom človeku platí: nechodieva na služby Božie, nečíta Bibliu, nemodlí sa, neprijíma Večeru Pánovu, ani len nepomyslí, kde by mohol poslúžiť, a pritom sa nazdáva: Zaobídem sa bez toho, som dobrý človek, ba lepší ako mnohí, ktorí spomenuté veci robia – chodia do kostola, modlia sa...  Vskutku, existujú ľudia, ktorí kostol formálne navštevujú, ale žijú v jasnom rozpore s tým, čo tam zaznieva. To neznamená, že venovať čas Božiemu slovu, modlitbe, spytovaniu si svedomia pri spovedi, účasti pri Pánovom stole, venovať čas službe ľuďom, službe cirkvi – je márnosť. Modlitba, Písmo sväté, Večera Pánova, spoločenstvo Božieho ľudu, v ktorom môžeme jedni druhých bremená znášať – sú kanálmi, ktorými k nám prúdi Boží Duch. Keď na ne nedbáme, ak ich zanedbávaním prispievame k „upchávaniu“ týchto kanálov – uhášame Ducha, nechávame hasnúť Jeho oheň v nás. 

Ducha tiež uhášame, keď nás v našom vnútri (svedomí) Duch Boží varuje a upozorňuje, že niečo nie je v poriadku, no my ignorujeme Jeho jemný hlas. – Aj tým uhášame Ducha, ochromujeme svoj duchovný život.

I vtedy, keď sa len obhliadame späť a vravíme: Kedysi, pred mnohými rokmi som v cirkvi konal to a to..., keď žijeme iba zo spomienok – vtedy tiež uhášame Ducha. Duchovný život, viera v Pána Ježiša Krista, predsa nemôže zostať len minulým časom. Je dobré, keď naša viera má svoju peknú minulosť, avšak buď v nás oheň Ducha naďalej horí, alebo sme vyhasnutou pahrebou. 

Podobne, ak máme určité dary od Pána Boha, a všetci nejaké máme, avšak nevyužívame ich na Božiu slávu, pre rast a budovanie Pánovej cirkvi – i vtedy uhášame Ducha. Nevyužívať Bohom darované príležitosti pre konanie dobra je hriech (Jakub 4, 17). 

Keď sme chladní k potrebám našich blížnych, a namiesto vzájomného povzbudzovania sa vo viere, sme si navzájom ľahostajní, ba až nevraživí – aj vtedy uhášame, zarmucujeme Ducha. 

Ducha Svätého nemôžeme premôcť ani zahubiť, On slobodne veje, kam chce a my Ho nemôžeme obmedzovať či spútať. Ducha však môžeme zarmútiť a On sa od nás vzdiali. Veď je nežným bytím ako holubica a my Mu svojou nedôverou, polovičatou vierou i ľahostajnosťou  k blížnym zraňujeme „krídla“. K tomu najhoršiemu vôbec patrí, keď sa od nás Duch vzdiali. Smutným svedectvom o tom je príbeh kráľa Saula. Duch Hospodinov ho opustil (1. Samuelova 16, 14). Ďalšie kapitoly do konca 1. Samuelovej sú svedectvom tragédie Saulovho života.

Nielen človeka, ale aj Ducha Svätého môžeme zarmútiť: skutkami i sovami. Napomenutie: „Nezarmucujte Svätého Ducha Božieho“, píše apoštol Pavel v Liste Efezským (4, 30) práve v súvise so slovami, hnevom a krikom. Ako všetkých ďalších ľudí, aj nás, kresťanov, ovplyvňuje náš nervový stav i okolnosti, v ktorých sa nachádzame. A predsa máme byť iní, lebo na sebe nesieme pečať Ducha Božieho (Efezským 4, 30). Duchom má byť poznamenaná aj naša reč i náš vzťah k blížnym. Výzva: „Nezarmucujte Svätého Ducha Božieho“, nie je požiadavkou po samoúčelnej cnosti, ale nabádaním, aby sme, v záujme druhých, vedome čelili svojmu „horšiemu ja“. V záujme druhých neklamem, lebo lož rozbíja jednotu medzi ľuďmi. V záujme blížnych nezaháľam, aby som z odmeny za prácu mohol pomáhať ďalším. V záujme druhých nehovorím mrzké slová (pôvodný grécky termín „sapros“ znamená čosi, čo podľahlo hnilobe, čo je na nič súce – mrzké slová sú „zhnité“ slová...), pretože dobrým, múdrym a láskavým slovom môžem pomôcť a potešiť.

S súvise s napomenutím: „Nezarmucujte Svätého Ducha Božieho“, zaznieva z Písma výzva: „Nedávajte miesto diablovi“ (Efezským 4, 30). Vskutku, kde nieto Ducha Božieho – tam príde rád diabol (por. Matúš 12, 43 – 45). Výzvy či napomenutia: „Nedávajte miesto diablovi“ a „Nezarmucujte Svätého Ducha Božieho“, nám z Biblie znejú, aby sme príliš neospravedlňovali samých seba, akoby zlo v nás bolo produktom tlaku okolností, povahovou črtou či nutnou daňou kresťanstvu nežičlivému prostrediu. Nie, o tom, čo nás odlučuje od Pána Boha, vieme predsa najlepšie každý sám. Ak proti zlu v nás nebojujeme, uhášame a zarmucujeme Ducha Svätého. „Boh nám však nedal ducha bojazlivosti, ale (ducha) moci a lásky a sebaovládania (2. Timoteovi 1, 7). Neuhášajme teda Ducha Svätého, nezarmucujme Ho, ale prosme, aby nás naplnil (por. Efezským 1, 16 – 20; 3, 14 – 19; 5, 18b). Ak budeme naplnení Božím Duchom, budú z našich úst vychádzať dobré, povzbudivé, budujúce slová: „Lebo z plnosti srdca hovoria ústa“ (Matúš 12, 34b) a náš život bude Bohu na slávu a ľuďom na úžitok.  

Pramene: Luděk Rejchrt: Věřím – výklad Apoštolského vyznání víry (vyd. Svítání, Praha 1991); Oswald Chambers: To nejlepší pri Jeho slávu (vyd. Nadace pro mezinárodní potřeby ve spolupráci s vydavatelstvám Rosa, Praha 1997) Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár