Aby sa v nás s Ním ľudia stretli

Aby sa v nás s Ním ľudia stretli

V rozprávke o dvoch králikoch z klobúka budí jeden z nich (Bob), druhého (menom  Bobek): „Vstávať a cvičiť!“ Bobek sa ho pýta: „A prečo?“ Bob mu odpovedá: „Pretože je ráno!“ Nato Bobek odvetí: „Lenže, ja mám ešte noc!“  https://www.youtube.com/watch?v=zXyuBRZZuXU

Hoci už dávno svitlo veľkonočného ráno, predsa, mnohí kresťania sú sťa králik Bobek – majú ešte noc. Je však už čas prebudiť sa zo sna (Rímskym 13, 11 – 14; por. aj: Ján 12, 36 . 45) a konať také skutky, aby ešte mnohí poznali Božiu cestu na zemi a Jeho spásu medzi všetkými národmi (por. Ján 9, 4; Žalm 67, 2 – 3). Slovami onej rozprávky, treba: „Vstávať a cvičiť (pracovať)! – Pretože je ráno!“

Iba odhodlanie nestačí. Preto Pán Ježiš vyzýva k modlitbám o nových pracovníkov na Božej žatve:

„Potom chodil Ježiš po všetkých mestách a dedinách, učil v ich synagógach, kázal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval všetky neduhy a všetky choroby. Keď uzrel zástupy, bolo Mu ich ľúto, že boli zmorené a bezmocné ako ovce, ktoré nemajú pastiera. Vtedy povedal učeníkom: Žatvy je síce mnoho, ale pracovníkov málo, preto proste Pána žatvy, aby vyslal pracovníkov na svoju žatvu.“ (Matúš 9, 35 – 38) 

Ježiš nenabáda k prosbám o ďalších pracovníkov na Božej žatve preto, aby nás bolo viac.

Aby nás bolo viac – je túžba úprimná, dobrá, no v sebe i kus rizika. Konkrétne v tom, že keď sa kostol opticky naplní, ľahko zabudneme, že viac ako o počet sám, ide o vernosť Pánovi a že ešte mnohí ďalší potrebujú Spasiteľa. Konať misiu najmä preto, aby nás bolo viac, by nás s pribúdajúcim počtom mohlo učičíkať vo falošnej spokojnosti: Veď nás je dosť, už nepotrebujeme byť misijne aktívni...

Ježiš nevyzýva k modlitbe za nových  pracovníkov na Božej žatve ani preto, aby nás nebolo menej. Samozrejme, máme sa snažiť, aby nás v cirkvi neubúdalo, no misiu nemožno konať zo strachu o existenciu cirkvi.

Misiu máme konať, pretože je ráno – lebo náš Pán Ježiš Kristus žije, vládne a dal nám poverenie byť súčasťou Božej misie  (Matúš 28, 18 – 20). 

Misia (slovami Biblie: žatva) sú ľudia. V misii ide o ľudí. Na svete ich pribúda, žatevné pole je rozsiahle. V misii ide o úlohu oboznamovať ľudí s Pánom Ježišom, aby Mu verili, stali sa Jeho trvalými priateľmi. Milovali Ho nie iba v detskom či konfirmačnom veku, nie len do času, keď sa existenčne postavia na vlastné nohy, ale po celý život. K tomu by sme ľudí len sotva mohli viesť, keby sme boli naplnení strachom. 

Ježišova prosba: „Proste Pána žatvy, aby vyslal pracovníkov na svoju žatvu“ má trvalú platnosť.

Podobne je trvalo platná naša úloha pracovať v Božom diele. – Aj vtedy, keby sa nás na službách Božích stretávala iba hŕstka, no i vtedy, keby – pre kapacitne preplnený kostol – bolo potrebné pridať ďalšie služby Božie. 

Misiu máme konať, lebo ešte trvá čas Božej milosti (2. Petra 3, 9, 1. Tesalonickým 5, 2 – 6). Milosť, nie strach, má byť našou motiváciou pre misiu. Poznali sme Krista ako najväčšie požehnanie života, ako pevnú kotvu, ktorú nevytrhnú ani búrky žitia. Keďže Ježiš je dobrý, chceme poslúchnuť Jeho príkaz. Mnohí vieme naspamäť slová misijného poverenia (Matúš 28, 19 – 20): „Choďte teda čiňte mi učeníkmi všetky národy.“ Ako?  

1) „Krstiac ich v meno Otca, i Syna, i Ducha Svätého a

2) učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal.“

Desať Božích prikázaní v cirkvi ešte ako tak akceptujeme; hoci aj tu, sťa by dôležitosť niektorých bola nižšia ako ostatných. „Jedenáste prikázanie“ – Ježišov misijný príkaz, už v cirkvi zachovávame oveľa menej. No ak napĺňanie Ježišovej vôle nie je to zásadné, prečo sme tu, potom stráca existencia cirkvi svoj zmysel.

Misiu ani v minulosti nekonali hrdinovia s mimoriadnymi schopnosťami, ale ľudia, ktorí poslúchali Krista, ktorí aj k „11. Božiemu prikázaniu“: „Čiňte mi učeníkmi všetky národy“ (Matúš 28, 19 – 20) zaujali taký pevný postoj, ako napr. k prikázaniam „Nezabiješ!“ či „Nepokradneš!“ (2. Mojžišova 20, 13 a 15) 

Keď sa dívame na rozsiahlosť práce a  uvedomujeme si, ako málo sami stačíme na to, čo všetko treba konať, môže sa nás zmocniť myšlienka, že ani nemá cenu sa do čohosi púšťať a najlepšie je zutekať.  Ako z duše nám hovorí, čo vraví Ježiš: „Žatvy je síce mnoho, ale pracovníkov málo, preto proste Pána žatvy, aby vyslal pracovníkov na svoju žatvu“ (Matúš 9, 37 – 38). Vnímame, ako veľmi treba, aby vzrástla sejba vernosti, sejba lásky, pravdy, nádeje, aby sa pre tento svet našla pomoc.   

A čo na to Pán? – Jeho odpoveď zaznamenal Matúš (10, 5 – 8): Ježiš vyslal dvanástich a prikázal im: Na cestu pohanov nechoďte a do samaritánskeho mesta nevchádzajte. Ale radšej choďte k ovciam strateným z domu izraelského. Choďte a kážte: Priblížilo sa kráľovstvo nebeské. Nemocných uzdravujte, mŕtvych krieste; malomocných očisťujte, démonov vyháňajte; zdarma ste prijali, zdarma dávajte.

My voláme ku Kristovi, ale aj Kristus volá nás: Choďte a kážte, uzdravujte, prebúdzajte k životu, očisťujte, vyháňajte to démonické v našom svete... Vy ste mojou odpoveďou na vaše prosby! Vy ste moji učeníci, moji pracovníci v Božej žatve! 

Sme prekvapení? Možno, ale prekvapenia pokračujú. Prekvapivé je, že Pán Ježiš seba ani len nespomenie (Matúš 10, 5 – 14a). O tom, že by sme mali ako Jeho učeníci hovoriť priamo o Ježišovi, tu nie je ani slovo. Pritom práve to spravidla považujeme za špecificky kresťanské. Toto však v prečítanom Ježišovom poslaní chýba. Ako by to s Ním nemalo nič spoločné. Samozrejme, že má, ale inak. Ak čítame Matúšovo evanjelium v súvislostiach, ako refrén počúvame: Ježiš obchádzal všetky mestá a dediny, kázal evanjelium kráľovstva a uzdravoval každú chorobu, malomocných očisťoval, vyháňal démonov, mŕtvych prebúdzal k životu. O ničom inom Ježišovo povolanie do misijnej služby ani nehovorí. Ibaže počujeme: To je teraz vaša úloha. Vy máte byť na Kristovom mieste. Nemáte predovšetkým hovoriť o Kristovi, hoci iste aj to. Predovšetkým máte žiť tak, aby celý váš život bol jasným slovom o Ňom, aby sa vo vás s Ním ľudia stretli.

Nie je to pyšná túžba? – Nie. Veď nerozdávame zo svojho. „Zdarma ste prijali, zdarma dávajte“ (Matúš 10, 8b). Vravieť donekonečna o tom, že sme slabí, to nie je pokora. Skôr je to znak, že nič viac ako seba nevidíme, že nič nevieme o Kristových daroch, že Pán Ježiš pre nás nemá nijakú moc. Dostali sme, sme obdarovaní, tak ten dar dávajme ďalej! Ježiš nám vraví: Dal som vám sám seba, tak nech sa teraz vo vás so mnou druhí stretnú. Vy ste moji vyslanci, pracovníci na mojej žatve.

Našou úlohou je zoznamovať ľudí s Pánom Ježišom – svojím životom, postojmi, konaním, slovami. Tiež snažiť sa ich spájať s ďalšími kresťanmi, aby nielen začali, ale vo viere aj vytrvali, cítili podporu bratov a sestier. Kresťanstvo totiž nie je pre sólistov, nie je to beh osamelých bežcov, ale život v spoločenstve cirkvi. Už život naplnený láskou k iným je mocným svedectvom o Ježišovi Kristovi. Treba sa však nebáť aj hovoriť, najmä, keď sa nás pýtajú. Ježiš chce, aby o Ňom hovoril predovšetkým náš život, ale určite i naše slová (por. Rímskym 10, 9 – 10 . 14 – 15).

Cirkev mlčiaca o Kristovi nie je cirkvou Novej zmluvy.

Ak chceme byť misijnou cirkvou – a iná cirkev sa míňa svojho poslania – prvým krokom, ktorý sa nedá oklamať, je systematicky pracovať na vlastnom duchovnom rozvoji. Pokiaľ je misijný vplyv našej cirkvi malý, iste aj preto, lebo málo jej členov sa usiluje o svoj duchovný rast. Ten sa nedá predstierať. Určite nezabúdajme na Božiu pomoc. Prosme o ňu v modlitbách. Modlitba nepotrebuje ani pas, ani vízum, žiadne dvere pre ňu nie sú zatvorené. Modlitba však nemôže byť náhradou za poslušnosť. Veď misiu ani v minulosti nekonali najmä ľudia s mimoriadnymi schopnosťami, ale ľudia, ktorí poslúchali Krista, ktorí Ho prosili o pomoc a požehnanie. Zdá sa, že Pán „Boh nerobí sám nič, čo môže zveriť bytostiam, ktoré stvoril.“ (C. S. Lewis) 

Modlime sa, aby náš život bol  jasným slovom o Ježišovi, aby sa v nás s Ním ľudia stretli. 

Použitím prameňov: Kolektív autorov: Rybolov – Knižnice SPEKu, sv. 8 (vyd. EMAN, Benešov 2003); Philip Yancey: Proč se obtěžovat s církví? (vyd. Návrat domů, Praha 2003); George Verwer: Vyjít ze zóny bezpečí (vyd. Návrat domů, Praha 2001); Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár