Význam služieb Božích

Význam služieb Božích

Chodievať či nechodievať do kostola – na služby Božie? 

Istý človek mienil, že vraj je nezmysel, aby človek chodil do kostola každú nedeľu. Uviedol: „Do kostola som chodil viac ako 30 rokov, počas tej doby počul asi 2000 kázní, no neviem si spomenúť ani na jedinú z nich – o čom bola. Som presvedčený, že chodiť do kostola je strata času.” Tento svoj názor uverejnil v diskusii na sociálnej sieti. Dostal naň rôzne reakcie, aj nasledovný  komentár: „Viac ako 30 rokov som ženatý. Moja manželka  mi za ten čas uvarila približne  10 000 jedál. Hoci je to veľa, neviem si spomenúť, aké jedlo som mal pred týždňom či dvomi. No jedno viem s istotou: všetky mi dodávali potrebnú energiu, aby som mohol pracovať. Keby mi moja manželka zdravo nevarila – bol by som dnes chorý a možno aj telesne mŕtvy. Keby som nechodil do kostola načerpať zdravie a silu pre ducha; bol by som dnes už duchovne mŕtvy!”

Asi ani my si nepamätáme, čo sme jedli pred týždňom či dvomi. Podstatné je, jedávame  zdravé potraviny, aby sme mali silu a boli zdraví.

Dôležitejšie ako všetko si z kázne zapamätať je, aby Božie slovo pravidelne sýtilo nášho ducha – ako jedlo sýti naše telo. Hoci, niečo si zapamätať, sa snažme. Inak by sme len sotva vedeli aj konať podľa Božieho slova. Biblia blahoslaví – považuje za toho, kto je na tom dobre pred Bohom – nie zábudlivého poslucháča Božieho slova, ale toho, kto podľa počutého slova koná – je jeho činiteľom (por. Jakub 1, 22 – 25; Lukáš 11, 28).                        


Niektorí ľudia nosia náramok so skratkou WWJD, teda: Čo by na mojom mieste (v danej situácii) robil Ježiš. Pán Ježiš pravidelne chodieval na bohoslužby. Byť kresťanom značí nasledovať to, čo robil Ježiš. „Tak prišiel aj do Nazareta, kde bol vychovaný, a podľa svojho zvyku vošiel v deň sobotný do synagógy a vstal, aby čítal.“ (Lukáš 4, 16) Pre Ježiša bola sobotná návšteva synagógy (v dnešnej reči: účasť na nedeľných, či sviatočných službách Božích) takou samozrejmosťou, že v Biblii čítame dokonca o zvyku.  Slovo „zvyk“ zaváňa negatívne – povrchným formalizmom. Z hriešnej povrchnosti a formalizmu by sme Pána Ježiša upodozrievali zbytočne. Veď „On nikdy hriechu neučinil“ (1. Petra 2, 22; 2. Korintským 5, 21; Židom 4, 15). Sú však aj dobré zvyky. (Napr., keď sa denne umývaš, máš vyššiu šancu oženiť sa.)  Podľa Ježišovho počínania k dobrým zvykom patrí i pravidelná účasť na službách Božích. Keď si tento dobrý zvyk osvojíme, správame sa, v tomto ohľade, ako Ježiš.

Keď kresťanstvo znamená nasledovať Krista, Ježiš na otázku: Chodievať alebo nechodievať  do kostola (na služby Božie)?  odpoveď jednoznačne znie: Chodievať, lebo, keby sme tak nekonali, trpeli by sme duchovnou podvýživou.  

 

Theodore Roosevelt  (v r. 1901 – 1909 americký prezident) zostavil  zoznam dôvodov, prečo by človek mal chodiť do kostola. Spomína v nich mimo iného: súdržnosť komunity, pestovanie zodpovednosti za druhých, svätenie nedele (Pánovho dňa), inšpirujúce kázne, spievanie, či stretávanie sa s fajn ľuďmi. – To všetko je pravda, no neuviedol to najdôležitejšie: – Toho, kvôli komu na službách Božích schádzame. Je ním Ježiš Kristus. On nám kázal opakovanie si pripomínať obeť Jeho lásky (Večeru Pánovu).Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, a keď dobrorečil, lámal a riekol: Vezmite, jedzte, toto je moje telo, ktoré sa za vás vydáva; to čiňte na moju pamiatku!   Podobne po večeri (vzal) aj kalich a riekol: Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi: to čiňte, kedykoľvek budete piť, na moju pamiatku!“ (1. Korintským 11, 23 – 25): Kvôli Ježišovi samému – to je najdôležitejší dôvod, prečo sa zúčastňovať služieb Božích. Na nich nám náš Pán Ježiš slúži. Dáva nám vo Večeri Pánovej samého seba.

V období reformácie sa Večera Pánova (VP) prisluhovala každú nedeľu. V časoch protireformácii len párkrát do roka. Tak sa nám, evanjelikom, z  VP stal namiesto chleba na cestu nového týždňa, len akýsi „sviatočný zákusok“. Vytratilo sa nám povedomie, že ak vo Večeri Pánovej dostávame dar Kristovho tela a krvi –  treba, aby sme boli telesne prítomní.


          Za možnosť, že smieme byť novým stvorením platil Pán Ježiš svojou obeťou. Zvesť o nej nám prináša cirkev. Človek neuverí sám. Viera nie je iba subjektívna vec. Jej predpokladom je spoločenstvo veriacich, zhromaždené okolo Pána Ježiša Krista – kázania Jeho slova a prisluhovania a sviatostí. 

Kto mieni: „Viera v Boha áno, ale cirkev (služby Božie) nie“, tomu je potrebné s láskou vysvetľovať, že ide o falošný názor, ktorý nemá biblickú oporu; ide o pestovanie vlastného, nepravdivého náboženstva.

Raní kresťania svätili nedeľu ako Deň Pánov účasťou na službách Božích. Zotrvávali v spoločenstve, spolu počúvali Božie slovo (apoštolské učenie), modlili sa a prijímali Večeru Pánovu (lámali chlieb) – Skutky 2, 42. Práve sviatosti – krst a Večera Pánova vylučujú necirkevné kresťanstvo. Pán Boh nám dal sviatosti ako viditeľné slovo, ktorým nás chráni voči dnes módnemu, no ničivému individualizmu, tvrdiacemu: Veriť, modliť sa môžem aj bez cirkvi, bez služieb Božích, bez sviatostí... – Naozaj? Zaiste, sú neštandardné situácie, keď to tak je. Napr. jeden z mužov, ktorých ukrižovali s Ježišom nebol ani pokrstený a šiel do raja (Lukáš 23, 39 – 43). Neprehliadnime, že Ježišove slová: „Dnes budeš som mnou v raji!“ boli prísľubom milosti pre lotra, ktorý v posledných momentoch svojho života prosil Pána o milosť;  neboli návodom veriacim, aby pohŕdali krstom, cirkvou...

 

Vraj keď pri poruche lietadlo padá, čím je nižšie, tým viacej ľudí v ňom sa modlí (prejavujú vieru individuálne). Mať účasť na sviatostiach však môžeme iba spolu – v cirkvi, v spoločenstve veriacich. Obrazne povedané, vo sviatostiach nás svojou láskou objíma Boh. No skús objať či pobozkať sám seba...

 

Prisluhovaním Večere Pánovej nám cirkev pomáha nestratiť zo zreteľa, že nie pomsta, ale vyznanie viny a odpustenie, sú základom  kultúry ku ktorej patríme.  

 

Je nepredstaviteľné, aby sme sa nezúčastnili rodinných osláv – napr. narodenín mamy.  Zúčastňovať sa ich patrí k rodinnej identite; na oslavu Ježišovho vzkriesenia (sú ňou nedeľné služby Božie),  si mnoho „veriacich“ ani nespomenie...

Pán Ježiš hovorí: „Lebo kde sa dvaja alebo traja zhromaždili v mojom mene, tam som medzi nimi.“  (Matúš 18, 20) Ježiš Kristus sľubuje požehnanie tým, ktorí sa stretávajú v Jeho mene.

Boh nás chce nie ochudobniť, ale obohatiť (počujeme to už v slove Boh). My sme duchovne zbohatli Ježišovou chudobou, Jeho ponížením a obeťou lásky pre nás. (2. Korintským 8, 9)

 

Zhrnutie: Chodievať či nechodievať do kostola (na služby Božie)? Chodievať, lebo

  • Sám Pán Ježiš pravidelne chodil na bohoslužby. (Lukáš 4, 16)
  • Ježiš nám kázal opakovanie si pripomínať obeť Jeho lásky – (fyzicky) prijímať  Večeru Pánovu. (1. Korintským 11, 23 – 25)
  • Ježiš sľubuje požehnanie tým, ktorí sa stretávajú v Jeho mene. (Matúš 18, 20)

 

Prečítaj si, aké dôvody uvádza Stará zmluva pre svätenie sviatočného dňa?

1. Mojžišova 1, 31 – 2, 1–3;                 2. Mojžišova 20, 11;                       5. Mojžišova 5, 15

 

Čo zásadné sa dočítame o nedeli a zhromaždeniach kresťanov (službách Božích) v Novej zmluve?

Matúš 28, 1 – 7;                                1. Korintským  16, 1 – 3;               Židom 10, 24 – 27;

Zjavenie Jána  1, 10                        Skutky 20, 7                                      Ján 20, 19

 

Čo hovoria na mienku: „Nie je potrebné chodiť  kostola, hlavné je pomáhať ľuďom“  texty?

Lukáš  10, 25 – 37 (Milosrdný Samaritán) a Lukáš  10, 38 – 42 (Mária a Marta)     

Nakláňajú „misku váh“: a) V prospech počúvania Božieho slova?

b) V prospech jeho uskutočňovania?

c) Podčiarkujú, že oboje má byť  má byť v rovnováhe?

Je náhoda alebo zámer, že tieto texty v Biblii nasledujú bezprostredne za sebou?                   

Chodievať či nechodievať do kostola – na služby Božie? 

Istý človek mienil, že vraj je nezmysel, aby človek chodil do kostola každú nedeľu. Uviedol: „Do kostola som chodil viac ako 30 rokov, počas tej doby počul asi 2000 kázní, no neviem si spomenúť ani na jedinú z nich – o čom bola. Som presvedčený, že chodiť do kostola je strata času.” Tento svoj názor uverejnil v diskusii na sociálnej sieti. Dostal naň rôzne reakcie, aj nasledovný  komentár: „Viac ako 30 rokov som ženatý. Moja manželka  mi za ten čas uvarila približne  10 000 jedál. Hoci je to veľa, neviem si spomenúť, aké jedlo som mal pred týždňom či dvomi. No jedno viem s istotou: všetky mi dodávali potrebnú energiu, aby som mohol pracovať. Keby mi moja manželka zdravo nevarila – bol by som dnes chorý a možno aj telesne mŕtvy. Keby som nechodil do kostola načerpať zdravie a silu pre ducha; bol by som dnes už duchovne mŕtvy!”

                Asi ani my si nepamätáme, čo sme jedli pred týždňom či dvomi. Podstatné je, jedávame  zdravé potraviny, aby sme mali silu a boli zdraví.

Dôležitejšie ako všetko si z kázne zapamätať je, aby Božie slovo pravidelne sýtilo nášho ducha – ako jedlo sýti naše telo. Hoci, niečo si zapamätať, sa snažme. Inak by sme len sotva vedeli aj konať podľa Božieho slova. Biblia blahoslaví – považuje za toho, kto je na tom dobre pred Bohom – nie zábudlivého poslucháča Božieho slova, ale toho, kto podľa počutého slova koná – je jeho činiteľom (por. Jakub 1, 22 – 25; Lukáš 11, 28).                        

 

Niektorí ľudia nosia náramok so skratkou WWJD, teda: Čo by na mojom mieste (v danej situácii) robil Ježiš. Pán Ježiš pravidelne chodieval na bohoslužby. Byť kresťanom značí nasledovať to, čo robil Ježiš. „Tak prišiel aj do Nazareta, kde bol vychovaný, a podľa svojho zvyku vošiel v deň sobotný do synagógy a vstal, aby čítal.“ (Lukáš 4, 16) Pre Ježiša bola sobotná návšteva synagógy (v dnešnej reči: účasť na nedeľných, či sviatočných službách Božích) takou samozrejmosťou, že v Biblii čítame dokonca o zvyku.  Slovo „zvyk“ zaváňa negatívne – povrchným formalizmom. Z hriešnej povrchnosti a formalizmu by sme Pána Ježiša upodozrievali zbytočne. Veď „On nikdy hriechu neučinil“ (1. Petra 2, 22; 2. Korintským 5, 21; Židom 4, 15). Sú však aj dobré zvyky. (Napr., keď sa denne umývaš, máš vyššiu šancu oženiť sa.)  Podľa Ježišovho počínania k dobrým zvykom patrí i pravidelná účasť na službách Božích. Keď si tento dobrý zvyk osvojíme, správame sa, v tomto ohľade, ako Ježiš.

Keď kresťanstvo znamená nasledovať Krista, Ježiš na otázku: Chodievať alebo nechodievať  do kostola (na služby Božie)?  odpoveď jednoznačne znie: Chodievať, lebo, keby sme tak nekonali, trpeli by sme duchovnou podvýživou.  

 

Theodore Roosevelt  (v r. 1901 – 1909 americký prezident) zostavil  zoznam dôvodov, prečo by človek mal chodiť do kostola. Spomína v nich mimo iného: súdržnosť komunity, pestovanie zodpovednosti za druhých, svätenie nedele (Pánovho dňa), inšpirujúce kázne, spievanie, či stretávanie sa s fajn ľuďmi. – To všetko je pravda, no neuviedol to najdôležitejšie: – Toho, kvôli komu na službách Božích schádzame. Je ním Ježiš Kristus. On nám kázal opakovanie si pripomínať obeť Jeho lásky (Večeru Pánovu).Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, a keď dobrorečil, lámal a riekol: Vezmite, jedzte, toto je moje telo, ktoré sa za vás vydáva; to čiňte na moju pamiatku!   Podobne po večeri (vzal) aj kalich a riekol: Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi: to čiňte, kedykoľvek budete piť, na moju pamiatku!“ (1. Korintským 11, 23 – 25): Kvôli Ježišovi samému – to je najdôležitejší dôvod, prečo sa zúčastňovať služieb Božích. Na nich nám náš Pán Ježiš slúži. Dáva nám vo Večeri Pánovej samého seba.

V období reformácie sa Večera Pánova (VP) prisluhovala každú nedeľu. V časoch protireformácii len párkrát do roka. Tak sa nám, evanjelikom, z  VP stal namiesto chleba na cestu nového týždňa, len akýsi „sviatočný zákusok“. Vytratilo sa nám povedomie, že ak vo Večeri Pánovej dostávame dar Kristovho tela a krvi –  treba, aby sme boli telesne prítomní.

          Za možnosť, že smieme byť novým stvorením platil Pán Ježiš svojou obeťou. Zvesť o nej nám prináša cirkev. Človek neuverí sám. Viera nie je iba subjektívna vec. Jej predpokladom je spoločenstvo veriacich, zhromaždené okolo Pána Ježiša Krista – kázania Jeho slova a prisluhovania a sviatostí. 

Kto mieni: „Viera v Boha áno, ale cirkev (služby Božie) nie“, tomu je potrebné s láskou vysvetľovať, že ide o falošný názor, ktorý nemá biblickú oporu; ide o pestovanie vlastného, nepravdivého náboženstva.

Raní kresťania svätili nedeľu ako Deň Pánov účasťou na službách Božích. Zotrvávali v spoločenstve, spolu počúvali Božie slovo (apoštolské učenie), modlili sa a prijímali Večeru Pánovu (lámali chlieb) – Skutky 2, 42. Práve sviatosti – krst a Večera Pánova vylučujú necirkevné kresťanstvo. Pán Boh nám dal sviatosti ako viditeľné slovo, ktorým nás chráni voči dnes módnemu, no ničivému individualizmu, tvrdiacemu: Veriť, modliť sa môžem aj bez cirkvi, bez služieb Božích, bez sviatostí... – Naozaj? Zaiste, sú neštandardné situácie, keď to tak je. Napr. jeden z mužov, ktorých ukrižovali s Ježišom nebol ani pokrstený a šiel do raja (Lukáš 23, 39 – 43). Neprehliadnime, že Ježišove slová: „Dnes budeš som mnou v raji!“ boli prísľubom milosti pre lotra, ktorý v posledných momentoch svojho života prosil Pána o milosť;  neboli návodom veriacim, aby pohŕdali krstom, cirkvou...

 

Vraj keď pri poruche lietadlo padá, čím je nižšie, tým viacej ľudí v ňom sa modlí (prejavujú vieru individuálne). Mať účasť na sviatostiach však môžeme iba spolu – v cirkvi, v spoločenstve veriacich. Obrazne povedané, vo sviatostiach nás svojou láskou objíma Boh. No skús objať či pobozkať sám seba...

 

Prisluhovaním Večere Pánovej nám cirkev pomáha nestratiť zo zreteľa, že nie pomsta, ale vyznanie viny a odpustenie, sú základom  kultúry ku ktorej patríme.  

 

Je nepredstaviteľné, aby sme sa nezúčastnili rodinných osláv – napr. narodenín mamy.  Zúčastňovať sa ich patrí k rodinnej identite; na oslavu Ježišovho vzkriesenia (sú ňou nedeľné služby Božie),  si mnoho „veriacich“ ani nespomenie...

Pán Ježiš hovorí: „Lebo kde sa dvaja alebo traja zhromaždili v mojom mene, tam som medzi nimi.“  (Matúš 18, 20) Ježiš Kristus sľubuje požehnanie tým, ktorí sa stretávajú v Jeho mene.

Boh nás chce nie ochudobniť, ale obohatiť (počujeme to už v slove Boh). My sme duchovne zbohatli Ježišovou chudobou, Jeho ponížením a obeťou lásky pre nás. (2. Korintským 8, 9)

 

Zhrnutie: Chodievať či nechodievať do kostola (na služby Božie)? Chodievať, lebo

  • Sám Pán Ježiš pravidelne chodil na bohoslužby. (Lukáš 4, 16)
  • Ježiš nám kázal opakovanie si pripomínať obeť Jeho lásky – (fyzicky) prijímať  Večeru Pánovu. (1. Korintským 11, 23 – 25)
  • Ježiš sľubuje požehnanie tým, ktorí sa stretávajú v Jeho mene. (Matúš 18, 20)

 

Prečítaj si, aké dôvody uvádza Stará zmluva pre svätenie sviatočného dňa?

1. Mojžišova 1, 31 – 2, 1–3;                 2. Mojžišova 20, 11;                       5. Mojžišova 5, 15

 

Čo zásadné sa dočítame o nedeli a zhromaždeniach kresťanov (službách Božích) v Novej zmluve?

Matúš 28, 1 – 7;                                1. Korintským  16, 1 – 3;               Židom 10, 24 – 27;

Zjavenie Jána  1, 10                        Skutky 20, 7                                      Ján 20, 19

 

Čo hovoria na mienku: „Nie je potrebné chodiť  kostola, hlavné je pomáhať ľuďom“  texty?

Lukáš  10, 25 – 37 (Milosrdný Samaritán) a Lukáš  10, 38 – 42 (Mária a Marta)     

Nakláňajú „misku váh“: a) V prospech počúvania Božieho slova?

b) V prospech jeho uskutočňovania?

c) Podčiarkujú, že oboje má byť  má byť v rovnováhe?

Je náhoda alebo zámer, že tieto texty v Biblii nasledujú bezprostredne za sebou?                   

Cookies nám pomáhajú poskytovať Vám naše služby. Využívaním týchto služieb súhlasíte s ich použitím.