Význam nedele

Význam nedele

Nedeľa je najstarším kresťanským sviatkom. Starším ako Veľká noc, ktorá je najstarším z veľkých  sviatkov kresťanstva. Pôvodne mala iný názov. Kresťania nedeľu volali Deň Pánov (Zjavenie  1, 10), lebo Pán Ježiš bol vzkriesený v nedeľu – v prvý deň po sobote (Matúš 28, 1 – 7).

Nedeľu necharakterizovalo, že sa „nedělá“ – nebola vždy dňom pracovného pokoja. V židovskom kalendári bola obyčajným, pracovným dňom. Rimania ju zasvätili bohovi Slnka, kresťania Ježišovi Kristovi. Pre kresťanov bola nedeľa Dňom Pánovým. Na službách Božích sa stretávali skoro ráno pred odchodom do práce,  alebo večer – po skončení práce. Až r. 321 cisár Konštantín vydal zákon, ktorý určil nedeľu za deň pracovného pokoja.

Na rozdiel od veriacich v prvotnej cirkvi, máme kostoly, máme deň pracovného pokoja, máme aj náboženskú slobodu. Raní kresťania dlho nič z toho nemali. Napriek tomu nedeľu verne svätili ako  Deň Pánov. To, že Spasiteľ Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych v nedeľu, kresťania prijali ako najzásadnejšiu udalosť dejín sveta. Pre veriacich v Krista sa svet od tejto nedele stal iným svetom. 

Aj zoslanie Ducha Svätého sa udialo v nedeľu. Nedeľa – deň Pánovho vzkriesenia (po rusky: воскресенье – vzkriesenie) i deň zoslania Ducha Svätého – chce byť aj pre nás Deň Pánov.

Nedeľa nie je to isté, čo v Starej zmluve sobota (šabbat). Židovská sobota predstavovala v sedemdňovom týždni jeden deň oddychu, ktorý veriacim poskytoval možnosť venovať sa duchovným veciam. Sobotu Židia vnímali ako veľký Boží dar ľudstvu. Celá biblická správa o stvorení (1. Mojžišova 1. kap.) je koncipovaná na modeli 7 dní týždňa – práve kvôli jeho poslednému dňu, sobote. Vtedy má stvorenstvo oddychovať od svojej práce a posväcovať sa – vnútorne očistiť, zdokonaliť svoj vzťah k Bohu Stvoriteľovi. 

V úlohe posväcovať sa, vnútorne očistiť, zdokonaliť svoj vzťah k Bohu, nedeľa nadviazala na sobotu. Prijmime nedeľu ako deň, keď sa máme zastaviť, dať si stopku (naznačuje to aj kalendár – nedeľa v ňom svieti červenou sťa semafor). Obrazne povedané, v nedeľu máme zájsť na pravidelnú „servisnú prehliadku“ do „Božej opravovne“. A zároveň na Božiu „čerpaciu stanicu“ – nabrať potrebnú energiu pre ďalší úsek cesty pred jazdou novým týždňom života.

V dávnom Babylone sa lekári mali vystríhať určitých činností vždy v 7., 14., 21. a 28. deň v mesiaci. Tieto dni vraj prinášali nešťastie. V starozmluvnom Božom ľude však nebol dôvodom svätenia dňa odpočinku – upustenia od práce – strach z nešťastia. V Izraeli boli 2 dôvody svätenia dňa odpočinku:

(1) Božia radosť z diela stvorenia: „Boh videl všetko, čo učinil, a hľa, bolo to veľmi dobré“ (1. Mojžišova 1, 31). „Za šesť dní utvoril Hospodin nebesá i zem, more i všetko, čo je v nich, a siedmy deň odpočíval; preto Hospodin požehnal deň sviatočného odpočinku a posvätil ho!“ (2. Mojžišova 20, 11)

(2) Pripomínanie si ľudskej radosti, ktorú prežíval Izrael pri vyslobodení z egyptského otroctva. „Pamätaj, že si bol sluhom v Egypte, a Hospodin, tvoj Boh, ťa vyviedol odtiaľ mocnou rukou a vystretým ramenom. Preto ti Hospodin, tvoj Boh, prikázal zachovávať deň sviatočného odpočinku.“ (5. Mojžišova 5, 15)

Túto dvojitú radosť má obsahovať aj nedeľa – služby Božie: nemá chýbať radostná oslava Boha za to, že nás v Kristovi učinil novým stvorením (2. Korintským 5, 17), ani ochota   dať sa Bohu posvätiť, vnútorne očistiť, zdokonaliť svoj vzťah k Pánom – veď On nás vyslobodil z otroctva hriechu, aby sme sa stali Jeho nástrojmi v službe blížnym.    

V Starej zmluve sa sobota sa dostala do zbierky Božích prikázaní ako symbol a podmienka existencie Božieho ľudu. Obzvlášť v čase, keď Boží ľud žil v područí  nepriateľov, pevne veril, že ak Izrael ako celok poctivo zachová čo aj len jediný šabbat, bude vyslobodený z rúk nepriateľov. Znalci zákona sa snažili množstvom predpisov stanoviť, čo je v sobotu dovolené a čo zakázané. Z dňa radosti, slobody, odpočinku stal postupne stal deň mrzutosti a ťažko znesiteľné bremeno. Nedodržiavanie soboty sa trestalo až smrťou. V tomto ohľade nedeľa nie je to isté, čo sobota v Starej zmluve. Keď nedeľu nesvätíme, keď nejdeme na služby Božie, nie sme potrestaní fyzickou smrťou, no trestáme sa sami. Odmietaním služieb Božích totiž duchovne odumierame a – možno nevedomky – pretíname korene, ktoré nesú „strom nášho duchovného žitia“. 

Sobota bola prvým úplným dňom života človeka. Odpočíval v spoločenstve so svojím Stvoriteľom (1. Mojžišova 1, 27 a 31; 2, 2 – 3) Bohom, ktorý v siedmy deň svoje dielo zavŕšil. Toto, že v odpočinku s Bohom nachádzame posvätenie: vnútorné očistenie, radosť, pokoj, zmysel svojho bytia – to má nedeľa spoločné so starozmluvnou sobotou. No raná kresťanská cirkev, poslušná odkazu Pána Ježiša, sa prestala na Starý zákon, jeho príkazy, na ich prísne dodržiavanie, pozerať ako na záväzné pre spasenie. To bolo potrebné, kým neprišiel Kristus. Ježiš však zákon naplnil, práve preto sa z neho nemôže stratiť ani čiarka, a namiesto toho provizória, ktorým zákony vždy sú, dal nový zákon, zákon lásky. A kto je v Kristovi – veriaci v Krista je „novým stvorením" (2. Korintským 5, 17). Za jeden zo symbolov nového stvorenia v Kristovi si kresťanská cirkev zvolila nedeľu. Bol jej ponechaný onen úžasný stvoriteľský zámer pre všetkých ľudí. Ak svet pripodobníme k atmosfére znečistenej „smogom“ stresu, nedeľa ako deň odpočinku a deň služieb Božích je „prívodovým potrubím“, ktorým k nám v osobitnej miere prúdi svieži Boží (vz)DUCH, Jeho občerstvujúca energia. 

Nedeľa – služby Božie sú pozvaním: dať sa vnútorne očistiť, zdokonaliť svoj vzťah k Bohu, zastaviť ako auto na parkovisku – ale bez záväznosti zákona. Lebo keď patríme Kristovi, nik nás nebude súdiť podľa zákona pre zachovávanie nedele, soboty, či iných dní. Ak by áno, každý z nás by dopadol ako „zlorečený". Budeme súdení podľa toho, ako – či vďačne alebo nevďačne –  sme odpovedali na milosť a lásku zjavenú v Spasiteľovi Kristovi. Ak by sme chceli nedeľu klásť pod zákon – pod Božie prikázanie, potom by mali pravdu tí kresťania, ktorí svätia sobotu. Lenže potom ideme za Krista, do Starého zákona. Veríme, že väčšina kresťanstva má pravdu, keďže tak neurobila – svätí nedeľu. Každá nedeľa nám pripomína Ježišovo víťazstvo nad smrťou a narodeniny cirkvi (zoslanie Ducha svätého).

Zvečnelý brat farár Ján Bohdan Hroboň napísal: Ak je však nedeľa pre nás symbolom, ktorý poukazuje na Krista a ak si cirkev na nedeľu určila svoje stretnutia, hlavnú zvesť Božieho slova, spoločenstvo bratov a sestier, potom, keď som kresťan, tak to rešpektujem. Ak nie, tak ignorujem predovšetkým nie nedeľu ako takú, ale kašlem práve na to, čo (ona) symbolizuje a čo ju napĺňa. Svedčím tak nie o svojej láske ku Kristovi a k cirkvi, ale o tom, že mi Božie slovo, duchovná rodina, to, aby sa môj charakter čo najväčšmi podobal Božiemu charakteru a duchovný rast, môžu byt' ukradnuté.

 Nedeľa sa stala symbolom nového stvorenia, najmä pre dve nesmierne dôležité veci, bez ktorých by nebola cirkev cirkvou: pre Ježišovo vzkriesenie, ktoré sa stalo v nedeľu ráno a pre zoslanie Ducha Svätého, ktoré sa udialo tiež v nedeľu. Bez Kristovho zmŕtvychvstania a bez pôsobenia Svätého Ducha by kresťanská cirkev stratila zdroje svojej existencie. Cirkev, ktorá nie je otvorená vanutiu Božieho Ducha, v ktorej ľudia žijú tak, ako by Ježiš bol len  významnou, no mŕtvou historickou postavou, by zasypala prameň, z ktorého žije. 

S Bohom máme žiť denne. Pán odpočinutie neviaže na jeden deň v týždni (Rímskym 14, 5 – 6), sťa by iba tento deň bol svätý (oddelený – venovaný Bohu), ako by sme mali sme len raz za týždeň žiť poctivejšie, pravdivejšie, kým v iné dni nie. No nedeľa je Dňom Pánovým, Božím darom, od Pána darovaným priestorom, keď nám chce byť Ježiš obzvlášť blízko, slúžiť nám na službách Božích svojím slovom, sviatosťami, skrze spoločenstvo bratov a sestier vo viere. Tým všetkým je chránená a posilňovaná naša láska k Pánu Bohu a služby Božie nám pomáhajú vyjadriť ju, prijať ju, povedať jej  naše „áno“ (Bengt Pleijel).

Nedeľa stavia hrádzu proti takej „zbožnosti,“ ktorá je zameraná iba na seba. Už spomenutý J. B. Hroboň tvrdil, že nedeľa je „najpotrebnejšie parkovisko v zhone a rýchlej jazde celého týždňa“. Napísal: „Dobré parkovisko potrebujú všetci. Všetci sa musia aj zastaviť, občerstviť, oprášiť, rozhýbať, nanovo zorientovať, či si nepomýlili smer a vôbec pozrieť sa na svet inak ako „spoza volantu"“.

Je nemálo tých, čo povedia: „O Boha sa nezaujímam.“ Podstatnejšie však je, že Pán Boh sa  zaujíma o nás. Nik z nás nie je Bohu taký vzdialený, aby sme k Nemu nemohli prísť, no nie sme pred Ním ani takí dobrí, aby sme k Nemu prísť nepotrebovali. Prichádzajme preto radi na služby Božie, pozrieť sa v spoločenstve pri Pánovom slove a stole na svet inak ako „spoza volantu". Premýšľať: Čo je pre mňa vskutku dôležité? Aké sú motívy môjho počínania, kam ono smeruje? Čo v ňom treba napraviť? Porozumieť, že moja hodnota nespočíva v tom, čo dokážem v práci, aký som dobrý, skvelý, uznávaný..., ale v tom, čo mi Pán dáva zo svojho milosrdenstva: Jeho lásku, odpustenie, prijatie, dary Svätého Ducha. Nedele sú sťa by „čerpacími stanicami“, na ktorých smieme „kupovať zadarmo“ (Izaiáš 55, 1 – 2), načerpať potrebnú energiu pre ďalší úsek cesty.

Každá nedeľa je aj smerovníkom  k odpočinutiu pripraveného nám Bohom. Tešíme sa nie len na chvíle pracovného voľna, dovolenku, dôchodok, ale na „večnú nedeľu“, na život vo večnej Pánovej blízkosti. Nedeľa je malou ochutnávkou z nej. „Zostáva teda odpočinok ľudu Božiemu. ... Snažme sa teda vôjsť do tohto odpočinku.“ (Židom 4, 9 . 11a). 

            Použitím myšlienok autorov:  Ján Bohdan Hroboň, Bengt Pleijel, Luděk Rejchrt