Význam našej liturgie

Význam našej liturgie

„Boh nie je Bohom neporiadku, ale pokoja.“

„Všetko nech sa deje slušne a v poriadku!“ (1. Korintským 14, 33 a 40; do pozornosti: aj verše 23 – 28)

Keď my, evanjelickí kresťania, premýšľame o nejakej téme, skúmame, čo o nej hovorí Biblia. Veríme totiž, že cez Bibliu sa nám prihovára – vyučuje nás Pán Boh. Ani pri  téme: Význam našej  liturgie nechceme Bibliu obísť. Aby to nebolo únavné, téma bude rozvrhnutá do 3 častí. Za (touto) prvou: Význam našej  liturgie, bude nasledovať druhá: Biblické korene liturgie – stručný výber z textov Písma svätého, z ktorých vidno, že jednotlivé časti našej liturgie majú biblický základ. A po nej ešte tretia časť: Význam častí poriadku evanjelických služieb Božích – Ako sa modlíš, tak veríš!


Poriadok evanjelických služieb Božích (SB) nevznikol ako voľne vyskladaný program, ale že ľudia dávno pred nami premýšľali: Čo na SB robíme a prečo?  Čo tým vyjadrujeme? – Niekoľko vecí. (Poradie neoznačuje  dôležitosť).

1. Ustálený poriadok služieb Božích napomáha, aby sme upriamili svoju POZORNOSŤ viac NA BOHA SAMÉHO, než na to, aký bod programu SB bude nasledovať. Použime obraz oslavy – tanca: ak majú byť SB oslavou Boha, potrebujeme dať „priestor radosti z pohybu – z tanca, nie úpornému sledovaniu jednotlivých tanečných krokov.“ (C. S. Lewis)

2. Poriadok služieb Božích vyjadruje IDENTITU – PRÍSLUŠNOSŤ k spoločenstvu evanjelikov a. v. na Slovensku. Pravdaže, dôležitejšia, hodnotnejšia, zrelšia ako vonkajšia identita je  identita  vnútorná. No je faktom, že vonkajšie znaky sa ľahšie identifikujú – a to ako pre tých, čo sú „vo vnútri“, tak aj pre tých, čo pozerajú „zvonku“. (Napr. s kostolom sa ľudia identifikujú ľahšie, ako s učením cirkvi).  Zmenu formy preto mnohí vnímajú ako zmenu identity. Je to síce zjednodušené vnímanie, no keďže je viac emocionálne ako racionálne, je ťažko prístupné racionálnym argumentom. Otázka identity totiž nezahŕňa len náš rozum, ale celú našu bytosť, okrem rozumu aj ostatné zložky nášho bytia. (Napr. počas majstrovstiev sveta v hokeji si dospelý muž vyzdobí auto slovenskými vlajočkami – identifikuje sa tak s naším reprezentačným mužstvom; je to viac záležitosť emócií ako racia.) Riešením  zostáva nie popierať vonkajšiu identitu, ale posilňovať vnútornú identitu. Ak bude človek prežívať svoju identitu nielen ako vonkajšiu, ale aj ako vnútornú, tak bude prístupnejší zmenám foriem, pretože sa nimi bude cítiť menej ohrozený.

3. Poriadok služieb Božích vyjadruje JEDNOTU. To, že hlavné nedeľné evanjelické služby Božie prebiehajú v rôznych častiach Slovenska približne rovnako, nám jednotlivcom aj zborom (pri návšteve iného ev. zboru) pomáha k jednote – k tomu, že sa smieme na SB cítiť ako doma, ako v známom prostredí – hoci by sme reálne boli stovky km od bydliska. Tiež, že môžeme zjednotení sláviť SB dôstojne aj vo veľkom – masovom zhromaždení. Poriadok bráni chaosu, kým kvôli chaosu sa môžeme pripraviť o Božie požehnanie.

                4. Poriadok služieb Božích vyjadruje aj KONTINUITU, nadväznosť na vieru a zbožnosť ranej a predreformačnej cirkvi, predchádzajúcich generácií. K všetkému dobrému, čo oslavovalo Krista (aj pred r. 1517), sa hlásime aj my – evanjelici a. v. Je to i naše duchovné dedičstvo. Liturgia zachováva určité prvky viery, ktoré odolali aj vplyvom racionalizmu či liberalizmu. Napr. v kréde vyznávame, že veríme v Boha „Stvoriteľa“, a nie v to, že svet vznikol sám od seba, ako zhluk náhod. Vyznávame Ježišovo „narodenie z panny“, hovoríme o „pekle“, o „vzkriesení“, o „poslednom súde“... Kladný prvok liturgie je v tom, že dáva isté mantinely a upozorňuje nás na to, čo verili naši otcovia. Pripomína nám, že naša viera „nespadla z neba“, ale na niečo nadväzuje. Preto zásadná zmena obsahu v liturgii – napr. vylúčením Modlitby Pánovej alebo Kréda ako pevných súčastí SB – by mohlo časom viesť k odklonu od pravej, biblickej viery. Naopak, prítomnosť tradičných prvkov nám pripomína dôležitosť hľadať istú vyváženosť medzi rôznymi extrémami a módnymi trendmi, či osobnými preferenciami, ktoré môžu vplývať na stvárnenie SB.

           5. Poriadok služieb Božích vyjadruje aj VIERU. SB sú konkrétnym vyjadrením viery, v ktorej má centrálne miesto Ježišova obeť pre nás na kríži a Kristovo vzkriesenie. To sa na SB ozýva v piesňach, modlitbách i v zvestovaní Božieho slova. SB sú zároveň vyjadrením viery, ktorá sa angažuje v boji za riešenie spoločenských a iných problémov – čo sa prejavuje  aj v modlitbách, v ktorých sa za riešenie týchto problémov (sveta i jednotlivcov) prihovárame. Pretože ako cirkev veríme vo všeobecné kňazstvo všetkých veriacich, tak ich zapojenie do služieb Božích je výraznejšie (nielen pri speve, ale i pri čítaní z Písma svätého, pomoci pri prisluhovaní Večere Pánovej, príhovorných modlitbách, uvítacej službe, hudbe...)

 

Na druhej strane však aj SB vytvárajú a formujú  vieru. NA HLAVNÝCH NEDEĽNÝCH SB SA DEJE VŠETKO, ČO MÁME PREŽÍVAŤ VO VZŤAHU K PÁNU BOHU: POKÁNIE – VYZNÁVANIE HRIECHOV A PROSBA O BOŽIU MILOSŤ, OSLAVOVANIE BOHA, ČÍTANIE BIBLIE, VYZNÁVANIE VIERY, ZVESTOVANIE BOŽIEHO SLOVA, STÍŠENIE, MODLITBA, PRÍHOVORY, PROSBY ZA INÝCH, OBETAVÉ DÁVANIE, ŽEHNANIE.

 

                V 1. Korintským 14. kap. nám Nová zmluva nepriamo dáva možnosť nahliadnuť, ako prebiehali SB ranej v cirkvi. Ako? – „Kedykoľvek sa zídete, každý má niečo: žalm, poučenie, zjavenie, reč jazykmi, (jej) výklad – to všetko nech vzdeláva.  Keď niekto hovorí jazykom, nech sú to dvaja alebo najviac traja, a to po jednom, a jeden nech vykladá.“ (1. Korintským 14, 26 – 27) Oproti dnešku sa SB konali v menších skupinách a vtedy ich ešte neviedol profesionálny duchovný. Každý z prítomných na SB sa mal do nich činne zapojiť. I my si máme zachovať, že nie sme iba pasívne prizerajúcimi sa, ľuďmi prítomnými len telesne, ale sme aj duchom aktívni účastníci SB. Neprehliadnime, že napriek tomu, že na SB v ranej cirkvi nebol profesionálny duchovný, mali sa  SB riadiť určitými pravidlami. Už SB raných kresťanov mali mať poriadok a o tom, čo sa na nich dialo platilo: všetko nech vzdeláva.  

Priebeh evanjelických SB sa „točí“ okolo za nás ukrižovaného a vzkrieseného Ježiša Krista. Ako evanjelici nechodíme len do kostola (do budovy), ale do spoločenstva so svojím Spasiteľom a Pánom, ktorý sa nami stretáva v Božom slove a sviatostiach a tak nám slúži. A SB sú aj spoločenstvom s bratmi a sestrami vo viere. To, v čom má poriadok SB ich účastníkov vzdelať je vedomie, že na SB stojím pred Bohom nielen ako jedinec, pestujúci si vlastnú  zbožnosť, ale som súčasťou veriaceho spoločenstva. Odzrkadľuje sa to spravidla už v spôsobe, ako vstupujem na SB. – Inak, ako napr. do kina či divadla. Čo pod tým rozumieť?

Nie je zákonom, ale užitočným zvykom, že evanjelik pri vstupe do bohoslužobného priestoru postojí v tichej modlitbe, alebo sa aj prežehnaná malým znakom kríža na čele. Tým si pripomenie, že je pokrstený – že v kostole sa nachádza nie iba ako privátna osoba, ale ako súčasť Kristovho tela – cirkvi, ktorá je jeho duchovnou rodinou, zázemím istoty i priestorom pre rast vo viere a službu. Viera jednotlivca je formovaná podľa viery spoločenstva – navonok vyjadrená v SB: Ako sa modlíš, tak veríš! Všetko toto sa deje v liturgickom rámci, kde je zreteľná základná niť – teologickú štruktúra SB. Hneď na ich úvod prosím o odpustenie svojich hriechov (Kyrie/Konfiteor). Privedený Duchom Svätým do spoločenstva veriacich, túžim oslavovať Boha očistený od tieňov, ktoré si nesiem z predošlých dní. Radosť z toho, že mi  Pán odpustil viny vyjadrujem anjelským chválospevom Sláva na výsostiach Bohu (Glória). Pripomínam si tak, že najväčšou Božou slávou je Jeho milosť. Oslavujúc Boha, ktorý ma očistil, s otvoreným srdcom očisteným od hriechov prijímam posolstvo biblických textov. Odpovedám naň vyznaním viery (Krédo), ktorá je súčasťou viery širšieho spoločenstva i znamením jednoty cirkvi ponad hranice priestoru a času. Dnešná forma  Viery všeobecnej kresťanskej pochádza z 5. storočia. V kréde si znovu  pripomínam, kto je Boh a čo učinil, so zvláštnym dôrazom na osobu a dielo Ježiša Krista. Opakovanie známych textov (vyznaní, piesní a modlitieb) a učenie sa nových pomáha zachovávať vieru spoločenstva aj jednotlivcov z generácie na  generáciu a upevňovať ju.

Po stretnutí sa s Ježišom v Božom slove, túžim aj po osobnom stretnutí s Ním vo Večeri Pánovej. Spevom Sanctus sa môžem na chvíľu pripojiť k spevu vôkol Božieho trónu a oslavovať  Boha spolu „so všetkými anjelmi a svätými“ – uznávať Jeho svätosť a  veľkosť. Veľký a svätý Boh sa stáva pre mňa však aj Baránkom Božím (Agnus Dei), ktorý sníma hriech sveta, zmilúva sa nad nami a daruje nám svoj pokoj.

V  liturgii sú určité prvky obsahovo, ale aj formálne uchovávané od najstarších čias: Kyrie, Glória, Krédo, Sanctus, Agnus Dei – tých sa cirkev múdro nevzdáva.

Ak SB nemajú byť samoúčelným zvykovým stretnutím, treba, aby ľudia prišli na ne s očakávaním (boli „naladenými prijímačmi“), tiež aby kazateľ, kantor hudobníci, speváci – všetci, ktorí slúžia) boli pripravení („dobrými vysielačmi“). Keby vysielač bol čo ako skvelý a prijímač výborne naladený, no nefungoval by „satelit“ – „anténa“ (nepôsobil by Duch Svätý), SB neprinesú ovocie. Riešením nie je nová forma, ale srdcia zmenené Svätým  Duchom. O túto zmenu sa modlíme už na úvod SB v predspeve. 

I hviezdy vo vesmíre obiehajú po určených dráhach. Tak to má byť aj v cirkvi. Duch Svätý je v nej inšpirujúcou a občerstvujúcou silou – živou vodou, ale aj brehmi, ktoré vodu usmerňujú. Martin Luther zdôrazňoval, že SB majú byť prispôsobené mládeži a prostým ľuďom a že poriadky SB majú slúžiť k podporovaniu viery a lásky, a nie v neprospech viery.

Liturgia (leiturgia) značí služba. Cieľom služieb Božích, liturgie, je napomáhať – slúžiť rastu viery a lásky v Ježiša Krista, porozumeniu Jeho evanjelia. Liturgia a prebudenie – šírenie viery nemajú byť stavané proti sebe. Sú dielom toho istého Ducha, sú časťami toho istého dedičstva. Každé podujatie má svoju formu. Aj  pomerne voľná forma má určité rituály – bez toho, aby si to jej účastníci uvedomovali. Možno sa dá žiť v improvizáciách a vytvárať nové rituály pre každé SB, avšak možnosti sa rýchlo vyčerpajú. Bez liturgie sú ľudia odsúdení na trpné počúvanie. Pohodlná, mŕtva pasivita je vždy nepriateľom viery. Improvizácie spravidla obsahujú mnoho ľudských slov a menej Božieho slova. Sú duchovne menej výživné, ako premyslený a rokmi osvedčený liturgický poriadok. Môže existovať aj mŕtva liturgia, alebo lepšie povedané – mŕtve srdcia. – Také, ktoré umožnia aby sa všetky poklady SB minuli účinku.  

Čo narobí Duch Svätý s človekom, ktorý chodí na Večeru Pánovu častejšie ako hocikto iných v zbore, modlí sa, číta si  denné zamyslenia (to všetko sú dobré veci!), ale ktorý sa cez všetky tieto úkony iba  stal viac a viac presvedčený že je lepším človekom? Človekom, ktorému sa môže zdať, že si nahonobil zásobu zásluh, zároveň ho však netrápia jeho denné povinnosti alebo štúdium, zanedbáva vedenie a starostlivosť o vlastné deti, nepekne hovorí o inak zmýšľajúcich a nemiluje nikoho okrem seba a svojich ceremónií?

Liturgia nevedúca k prebudeniu svedomia neznamená nič viac, než to, že určitá skupina ľudí začala spĺňať určitý počet pobožných úkonov v presvedčení že si práve robia ďalšie vklady na účet nebeských zásluh... To, čo liturgia požaduje, je „potopenie“ samého seba. Jednotlivec sa má stať časťou modliaceho sa zhromaždenia. Človek sa musí vedome stať časťou spoločenstva s inými, súčasťou Kristovho tela, kde nežije len pre vlastnú radosť, ale ako časť organizmu. Veď kresťanom nemožno byť sám pre seba. „Boh nie je Bohom neporiadku, ale pokoja.“ Chce, aby sa na SB  všetko dialo slušne a v poriadku, ktorý prospieva životu, živej viere. Takže v bratovi  nevidíme protivníka, ale zriekajúc sa sebectva, vytvárame v cirkvi spoločenstvo pokoja.

                                     Spracované z viacerých prameňov

Cookies nám pomáhajú poskytovať Vám naše služby. Využívaním týchto služieb súhlasíte s ich použitím.