Výklad Pašií podľa evanjelistu Matúša (Mt 26 – 27 kap.) 9. časť

Výklad Pašií podľa evanjelistu Matúša (Mt 26 – 27 kap.) 9. časť

S prebásnenými veršami z Bachových Matúšových pašií, BWV 244 (preklad: Jela Krčméry-Vrteľová). Pripravil: Martin Vargovčák

Úvodná modlitba: Spasiteľ náš, Pane Ježiši Kriste, keď hľadíme do Tvojho slova a keď znovu prežívame a sledujeme príbeh Tvojho utrpenia a smrti, privádza nás to k pokore. Priznávame, že nedokážeme dostatočne porozumieť hĺbke Tvojho utrpenia. Len tušíme, aké veľké poníženie pre Teba znamenalo, keď Ťa ľstivo odsúdili ako zločinca. Tvoj príklad lásky, ktorá obetuje seba, nás napĺňa úžasom. Vieme, že nedokážeme milovať tak ako Ty. Ani nemôžeme vykonať takú obeť, akú si z lásky k nám hriešnikom vykonal Ty. No predsa vnímame z Tvojho príkladu života pozvanie, aby sme sa od Teba učili láske. Prosíme Ťa, nech nás teda ovplyvňuje vo vzťahu k nebeskému Otcovi aj k našim blížnym príklad Tvojej lásky. Amen

9. časť: Mt 27, 39-50



39 A tí, čo chodili tadiaľ, rúhali sa Mu, potriasali hlavami 40 a hovorili: Hej, Ty, čo boríš chrám a za tri dni ho vystavíš, zachráň sa, ak si Syn Boží, a zostúp z kríža! 41 Podobne sa Mu posmievali aj veľkňazi so zákonníkmi a staršími hovoriac: 42 Iných zachraňoval, a seba nemôže zachrániť! Je izraelským kráľom, nech teda zostúpi teraz z kríža, a uveríme v Neho! 43 Dúfal v Boha, nech Ho teraz vyslobodí, ak chce; veď hovoril: Syn Boží som! 44 A podobne Ho potupovali aj lotri, ktorí boli s Ním ukrižovaní. 45 Od šiestej hodiny nastala tma po celej zemi až do deviatej hodiny. 46 A o deviatej hodine zvolal Ježiš mocným hlasom: Éli, Éli, lama sabachtani? To je: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? 47 Keď to počuli niektorí z tých, čo tam stáli, hovorili: Eliáša volá tento! 48 A jeden z nich hneď bežal, vzal hubku, naplnil ju octom, nasadil na trstinu a dával Mu piť. 49 Ale ostatní hovorili: Nechaj Ho, nech vidíme, či Ho Eliáš príde vyslobodiť. 50 A Ježiš znovu zvolal mocným hlasom a vypustil ducha.


Výklad: 

Hľadíme na ukrižovaného a posmievaného Ježiša na kríži. Čo mohol vidieť ukrižovaný Ježiš pod krížom, keď pootvoril oči? Nevidel nič, iba škodoradostné a nepriateľské tváre, nepočul nič, len výsmech a potupu. Dokonca ani páni z veľrady nemôžu potlačiť svoju nesmiernu škodoradosť. Všetci tí okoloidúci iste prejavovali uspokojenie nad tým, že sa znovu ukázala vznešenosť ich chrámu, pretože nie chrám, ale ten, ktorý hovoril o zborení chrámu pred pár hodinami, je zničený. Nemali ani potuchy o tom, ako sa práve teraz spĺňali tieto slová.

            Ako surovo a kruto zneli posmešné výkriky: „Iných zachraňoval, a seba nemôže zachrániť!“ Vysmievať sa umierajúcemu človeku, ktorý počas života pomáhal ľuďom kade chodil, vysmievať sa mu pre jeho bezmocnosť a slabosť, to je najneľudskejšie, démonické spávanie. Iným krutým, výsmešným zvolaním sú slová: „Dúfal v Boha, nech Ho teraz vyslobodí, ak chce; veď hovoril: Syn Boží som!“ Podľa evanjelistov Matúša a Marka sa aj obidvaja spoluukrižovaní lotri podieľali na výsmechu.

            Napoludnie od dvanástej hodiny (Židia počítali hodiny od šiestej ráno!) až do tretej hodiny popoludní nastala tma po celej zemi. Táto miestna udalosť má totiž vesmírny dosah! Slnko sa nemôže prizerať, keď hasne Svetlo sveta! Nastala hodina temnôt. I okolo kríža zostalo ticho. Ježiš mlčí. Ani posmievači sa už neposmievajú.

            Približuje sa tretia hodina popoludní. Vtedy od kríža prenikne tichom hlasné volanie, výkrik: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Takto volá umierajúci Ježiš. Opustili Ho nielen učeníci, národ, ale aj Otec sám. Nie je to však výkrik stroskotaného človeka, ale modlitebníka, ktorý Toho, čo Ho uviedol do strašného utrpenia, nazýva svojím Bohom a čaká od Neho, že Ho vyslobodí.

            Ježiš tu cituje začiatočné slová 22. žalmu. Kým Mu bolesť prebodáva telo, padá Mu do duše najstrašnejšia noc. To je to najťažšie v živote, tie duševné boje, keď duša osamela, keď sa to v nej búri, zarýva, páli. Ježišove duševné bolesti boli tými najväčšími a najťažšími mukami. Tento bolestný výkrik Ježišovej duše má do činenia s Bohom. Pán sa nežaluje, že Ho opustil Izrael, že od Neho ušli Jeho učeníci. To najťažšie v Jeho bolesti je, že Ho opustil Boh. Jeho Boh a Otec. A čo bolo príčinou toho, že Boh musel nechať svojho Syna v ťažkostiach? Čo bolo príčinou tejto strašnej opustenosti a hrozného prekliatia? Príčinou bolo toto: Ježiš sa pre nás stal hriechom.

            Aby sme tomu, po ľudsky povedanému - prekliatiu Ježišovmu, správne porozumeli, musíme sa krátko zamyslieť nad hriechom sveta. Nemusíme veľmi otvárať oči, aby sme si neuvedomili, že hriech sa ako čierny, široký, hlboký prúd valí ľudstvom od pádu prvých ľudí. Naša zem je tmavým, ako mor zapáchajúcim oceánom hriechu. Pomyslime na zločiny volajúce do neba, ktorých sa od tisícročí dopúšťalo nespočetné množstvo ľudí! Pomyslime na svoj vlastný hriech a uvedomme si, že z tých miliárd ľudí, ktorí raz kráčali po zemi, nebolo ani jedného, ktorý si nezaslúžil súd, ktorý by nebol pridal hriech k už existujúcej záplave hriechov. Pomyslime len, koľko zla denne vystupuje zo zeme do neba a provokuje svätý Boží súd. Jeden človek povedal: „Myslím, že by nebolo človeka, ktorý by bol schopný zniesť pohľad na ohavnosti hriechu, ktoré sa napáchali na zemi – zabilo by ho to!“

            Práve túto nesmiernu vinu ľudstva Pán Ježiš musel už v Getsemanskej záhrade v duchu vidieť! Nad hlavou sa Mu zhromažďoval hriech ako ťažké búrkové mraky a napĺňal celý horizont. Teraz Ho hriech oddelil od Jeho Otca. Teraz, ako azda nikdy predtým, uvidel celú neopísateľnú biedu padlého ľudstva, celú záplavu skazy, bezodné more hriechu, nezmerateľnú vinu! Ako sa nemalo zmocniť celej Jeho bytosti zdesenie?

            To však ešte nie je dosť! On nevidel iba tento strašný obraz. Lež postavil sa za ten príšerný hriech, zaplatil ho, vinu vzal na seba, znášal preň odsúdenie. On jediný poznal svätého Boha; On jediný mohol tiež zvážiť, aký hrozný súd zasluhuje táto vina hriechov. On, milovaný Syn, stal sa prekliatím! On sa stal hriechom, t.j. všetkým škaredým, príšerným, diabolským, čo vidí pred sebou! Pán Ježiš, Boží Syn nevinný a bezhriešny, ktorého sa hriech dosiaľ nedotkol, On teraz naložil na seba tú hrôzu a obklopil sa ňou. Toho z nás, kto si uvedomil svoj hriech a chvel sa pred svätým Bohom, musí pri pohľade na svätého Syna človeka zachvátiť hrôza a musíme sa pýtať, ako bolo len možné, že Pán dokázal zniesť tých hrozných šesť hodín! Tá veľká noc temnôt, ten starý nepriateľ teraz rozpútava svoj najstrašnejší a najintenzívnejší boj proti Božiemu Synovi. Nášho Spasiteľa zaiste obklopovalo celé to hrozné, temné vojsko pekelných duchov. Toto temné vojsko pekelných duchov zavraždí teraz Jeho, Knieža lásky, Čistého, Svätého.

            Sestry a bratia! V tichosti si kľaknime a zahanbene mlčme! Tu nikdy celkom nepochopíme, ako Pán Ježiš uskutočnil zmierenie sveta a ako mohlo byť Jeho utrpenie rovnocenné trestu, ktorý mal stihnúť nás, hriešne pokolenie. Nemáme meradlo na porovnávanie; nemáme nič, čo by siahalo do hĺbok onoho tajomstva!

            Pán Ježiš samozrejme vedel o svojom víťazstve a vzkriesení, veď to predpovedal a pripomínal svojím učeníkom viackrát; predsa musel niesť bolesť, utrpenie na kríži. Teraz ani On neprežíval Božiu milosť a spoločenstvo s Ním, ale neopísateľnou mierou prežíval Boží hnev a súd na sebe!

            Ježišovo hebrejské zvolanie v modlitbe: „Éli, Éli, lama sabachtani?“, po slovensky: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ – bolo nesprávne pochopené ľuďmi pod krížom. Mysleli si, že volá Eliáša, proroka, ktorý Mu má prísť na pomoc. Výkrik „Eliáša volá tento!“ – bol lacným výsmechom.

            A náš Pán, trpiac od veľkého smädu, ktorý inak veľmi trápil všetkých ukrižovaných zločincov, napĺňa proroctvo z predtým citovaného 22.žalmu, kde sa v 16.verši píše: „Vyschlo mi hrdlo ako črep a jazyk sa mi k ďasnám prilepil“. V Jánovom evanjeliu totiž čítame: „Potom vidiac, že je už všetko dokonané, aby sa naplnilo Písmo, povedal Ježiš: Žíznim!“ (J 19,28) Nato osviežili Ježiša pomocou špongie plnej octu. V ďalšom 69. žalme sa nachádza miesto s tajomným typickým poukázaním na smädného Mesiáša: „keď som bol smädný, napájali ma octom.“(v. 22b) Potom, keď súcitný vojak na Ježišovu ponosu na smäd pribehol, aby Mu podal piť, pokračovali okolostojaci vo vtipkovaní a vojakov skutok sprevádzali výsmešnými slovami: „Nechaj Ho, nech vidíme, či Ho Eliáš príde vyslobodiť.“

            Žiaden div oslobodenia sa však nekoná. Ježiš napokon „zvolal mocným hlasom a vypustil ducha.“ Evanjelista Ján si na to spomína, keď tvrdí, že Ježiš po tom, ako ochutnal ocot, riekol: „Dokonané!“(J 19,30) Lukáš hovorí, aké to bolo zvolanie: „Tu zvolal Ježiš silným hlasom: Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha.“(Lk 23, 46).

            Ježiš sklonil hlavu a skonal. Doznel hlas, ktorý zaznieval pre milióny a milióny ľudí na zemi; vyhaslo oko, ktoré videlo veľké i malé veci, skryté hlbiny ľudí i božské hĺbky; prepadla sa hruď, ktorá v láske objímala celý svet; zlomilo sa srdce, ktoré vrúcne bilo pre priateľov aj nepriateľov; odumrela láska, ktorá zaháňala biedu i smrť, búrku i choroby. Na dreve potupy zomrel Ježiš. Posmievačmi odvrhnutý, doslova pomaly k smrti umučený, ako niekto, ktorého dielo a životná úloha celkom stroskotali. Zomrel ako hrozne „skompromitovaný“, ako „ten, čo vyšiel na hanbu“, ako luhár a podvodník – pred hriešnym svetom!

            No o chvíľu dostane toto hriešne, posmešné ľudstvo od Boha i prírody znamenie, že ukrižovaný Ježiš svojou smrťou otvára všetkým brány do nového, večného života…  Amen.


           

Verše z Bachových Matúšových pašií: 

(Recitatív č. 69 Ach Golghata!; Chorál č. 72 Wenn ich einmal soll scheiden) 

Ach Golgota! Nešťastná Golgota! 

Pán milosti tu 

v hrozných mukách zmiera.

Ten Spasiteľ náš presvätý

na kríži stojí vystretý! 

Sám Tvorca nebies, Tvorca zeme, 

končí tu svoje utrpenie.

Duša moja len plače, stene, 

hľa, tu je za dobro odplata!

Ach, Golgota! Ach, Golgota!  

 

(Nápev: Ó Hlava ubolená)

Keď raz sa budem lúčiť,

Ty nechoď odo mňa!

Príklad Tvoj nech ma učí

pokojne dokonať.

Keď úzkosti ma skľúčia,

strach z muky nesmiernej,

prijmi ma do náručia,

sám nových síl mi vlej!

 

Piesne: 116, 93