Výklad Pašií podľa evanjelistu Matúša (Mt 26 – 27 kap.) 6. časť

Výklad Pašií podľa evanjelistu Matúša (Mt 26 – 27 kap.) 6. časť

S prebásnenými veršami z Bachových Matúšových pašií, BWV 244 (preklad: Jela Krčméry-Vrteľová). Pripravil: Martin Vargovčák

Úvodná modlitba: Spasiteľ náš, Pane Ježiši Kriste, keď hľadíme do Tvojho slova a keď znovu prežívame a sledujeme príbeh Tvojho utrpenia a smrti, privádza nás to k pokore. Priznávame, že nedokážeme dostatočne porozumieť hĺbke Tvojho utrpenia. Len tušíme, aké veľké poníženie pre Teba znamenalo, keď Ťa ľstivo odsúdili ako zločinca. Tvoj príklad lásky, ktorá obetuje seba, nás napĺňa úžasom. Vieme, že nedokážeme milovať tak ako Ty. Ani nemôžeme vykonať takú obeť, akú si z lásky k nám hriešnikom vykonal Ty. No predsa vnímame z Tvojho príkladu života pozvanie, aby sme sa od Teba učili láske. Prosíme Ťa, nech nás teda ovplyvňuje vo vzťahu k nebeskému Otcovi aj k našim blížnym príklad Tvojej lásky. Amen

6. časť: Mt 26, 69-75 a 27, 1-10 

Peter zapiera Ježiša

69 Peter však sedel von na dvore; i prišla k nemu služobná dievka a povedala: I ty si bol s Ježišom Galilejským! 70 On však zaprel pred všetkými a odpovedal: Neviem, čo hovoríš. 71 Keď vychádzal bránou, uzrela ho iná a povedala tým, čo tam boli: Tento bol s Ježišom Nazaretským! 72 A zase zaprel s prísahou: Nepoznám toho človeka! 73 Onedlho pristúpili tí, čo tam stáli, a povedali Petrovi: Veru, aj ty si z nich, veď i tvoje nárečie ťa prezrádza. 74 Vtedy začal sa zaklínať a prisahať: Nepoznám toho človeka! A hneď kohút zaspieval. 75 Tu sa Peter rozpomenul, čo mu povedal Ježiš: Skôr, ako kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš. I vyšiel a žalostne zaplakal.

Judášova smrť

1 Na úsvite poradili sa všetci veľkňazi a starší ľudu o Ježišovi, že Ho usmrtia. 2 Poviazali Ho teda, odviedli a vydali Pontskému Pilátovi, vladárovi. 3 Keď Judáš, Jeho zradca, videl, že Ho odsúdili, rozľútostený vrátil veľkňazom a starším tridsať strieborných 4 a povedal: Zhrešil som, zradiac krv nevinnú. Ale oni mu odpovedali: Čo nás do toho? To je tvoja vec. 5 Hodil teda strieborné peniaze do chrámu a vzdialil sa; potom išiel a obesil sa. 6 A veľkňazi vzali peniaze a povedali: Nesmieme ich vložiť do chrámovej pokladnice, lebo je to odmena za krv. 7 Poradili sa teda a kúpili za ne hrnčiarovo pole na pohrebisko pre cudzincov. 8 Preto sa to pole až podnes volá Poľom krvi. 9 Vtedy sa splnilo, čo predpovedal prorok Jeremiáš: I vzali tridsať strieborných, cenu predaného, ktorého natoľko ocenili (niektorí) zo synov Izraela, 10 a dali ich za hrnčiarovo pole, ako naložil Pán.

 

Výklad:

Výsluch Ježiša Krista vo veľkňazovom dome sledovali dvaja utekajúci učeníci. Boli to Ján a Peter. Museli kráčať hneď za sprievodom, ktorý odvádzal Pána, pravdaže, iba z diaľky.

Učeník Peter našiel miesto na dvore veľkňazovho paláca, kde sa podľa podania Markovho „zohrieval“ pri ohni spolu s drábmi. Bola ešte chladná noc a sluhovia si zapálili v hale oheň. Sedeli okolo neho a zohrievali sa. Peter vstúpil medzi nich, aby sa tiež zohrial.

            Tam, na zastrčenom kúte dvora, pred slúžkami a pred drábmi splnia sa slová Pánove o Petrovom zaprení. To, že Peter zrejme podišiel k sluhom, podráždilo vrátničku, ktorá hneď zistila, že tam nepatrí. Pristúpila k nemu a opýtala sa ho: Či nie si aj ty učeníkom toho človeka? Tak sa Peter odrazu cítil prezradený v kruhu Pánových nepriateľov. Otrasený a zmätený sa neovládol a zaprel po prvý raz: „Neviem, čo hovoríš!“ Akoby chcel vo svojom ťažkom smutnom rozpoložení presvedčiť sám seba, že táto odpoveď je iba múdrou výhovorkou. Peter zapiera svojho Pána a padá hneď pri slúžkinom vypytovaní.

            Zdá sa nám, že Peter chcel hneď po prvom zaprení opustiť to nebezpečné miesto. Vo chvíli, keď sa chcel vrátiť z haly, prekrížilo mu cestu druhé pokušenie. Jeho vzrušenie muselo byť veľmi veľké, veď išlo o usvedčenie slovami: „Tento bol s Ježišom Nazaretským!“ Alebo povedané Markom: „Aj tento je jedným z nich!“ Evanjelista Lukáš hovorí: „Iný ho zazrel a povedal: Aj ty si z nich!“ A evanjelista Ján dáva viacerým svedkom- -sluhom do úst otázku: „Nie si aj ty z učeníkov toho človeka?“

            Peter znovu zaprel. Prísahou potvrdil slová: „Nepoznám toho človeka!“ Teraz sa stupňovalo nebezpečenstvo do obrovských rozmerov, pretože ho spoznávali vždy noví a noví ľudia spomedzi prítomných a volali: „Veru aj ty si z nich, veď aj tvoja reč ťa prezrádza!“ A zmätený, vystrašený Peter sa začal zaklínať a prisahal: „Nepoznám toho človeka!“

            V tomto neblahom okamihu bolo počuť spev kohúta. Ozval sa po druhýkrát. A presne v tom istom okamihu viedli Ježiša okolo skupiny, ktorá obklopovala zapierajúceho učeníka. Pán Ježiš možno ešte začul posledné slová zaklínania. Lukáš nám hovorí: „Obrátil sa a pozrel sa na Petra.“ Pohľad Ježiša hovoril zapierajúcemu učeníkovi Petrovi mnoho. Hĺbku jeho zaprenia, veľkú bolesť Ježišovho srdca nielen zo zrady, ale aj zo starosti o neho. Peter zrejme musel vidieť tie hrozné stopy zlého zaobchádzania, ktoré Ježiš niesol. Krátky okamih, plný bolesti, slabosti, ale aj spamätania sa.

            Peter totiž prišiel k sebe. Akoby z hĺbky duše rozpamätúva sa na Ježišove slová: „Skôr ako kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš.“ Tak vyšiel von a horko sa rozplakal. Bolo jeho veľkosťou, že nepotreboval ešte jeden spev kohúta, lebo niekedy hneď nepochopíme. A bolo jeho veľkosťou, že začal plakať. Nežaluje na slúžky a sluhov, neľutuje seba, ale spoznáva, že predsa nie je tým, za akého sa pred pár hodinami považoval.

            Prečítaný odsek z Matúšových pašií o Petrovom zaprení Ježiša Krista nám hovorí o tom, že Peter zaprel svojho Majstra a Spasiteľa pred malými ľuďmi, za skromných okolností. Nežiadalo sa od neho, aby vyznal svoju vieru, že Ježiš je Mesiáš, ani mu nehrozili zatknutím a väzením, a on predsa zapiera.

            Peter zapiera svoje učeníctvo, svoj blízky vzťah k Ježišovi. Akoby chcel žiť ako tajný učeník. Kto však nie je s Ježišom, je proti Nemu. No napriek tomu, aj v túto chvíľu zrady a zbabelstva, sprevádzal ho anjel milosti. Peter vyšiel do noci, no nie do noci zúfalstva ako Judáš. Horko plačúc šiel v ústrety rannému svitaniu. Vychádzal  v ústrety novému počiatku jeho života, aby kráčajúc s Kristom na smrť, mohol dokončiť svoje pokánie, získať milosť, pokoj a zmierenie. Peter do konca svojho života verne vyznával svojho Pána. Tak mohlo u druhých ľudí zmiznúť pohoršenie z jeho veľkého zapierania. Veľkosť cirkvi, svedectva Božie slova je v tom, že toto Petrovo zapieranie nezamlčala.


Medzi opisom Petrovho zaprenia a Judášovej samovraždy je vsuvka o tom, ako veľkňazi a starší ľudu rozhodli o svetskom súde nad Ježišom.

            Keď sa skončila príšerná noc, začal sa deň. Deň, ktorý nemá páru. Je to veľký deň zmierenia ľudstva, na ktorý sa bude pamätať, kým budú ľudia na zemi.

            Vydaný do rúk rímskeho miestodržiteľa prechádza Ježiš z dosahu Izraela pod právomoc svetovej ríše. Týmto činom bol Ježiš vylúčený z izraelského spoločenstva a to zn., že bol v očiach svojho národa prekliaty!

            Od tejto hodiny, vystupuje Boží Syn, Kristus z dejín Izraela a vstupuje do svetových dejín. Svojím utrpením a smrťou patrí odteraz celému svetu. Prv však, ako nám Matúš predstaví Ježiša pred Pilátom, hovorí o strašnom Judášovom konci.

            Judáša zachváti divoké zúfalstvo, keď si uvedomí, čo zapríčinil. Ponáhľa sa k veľkňazom a starším z ľudu a ľutuje svoj čin zrady. „Zhrešil som, lebo som zradil nevinnú krv.“ Je to naozaj strašná obžaloba veľkňazov a starších ľudu. Tí však chladne odvetia: „Čo nás do toho? Je to tvoja vec!“ – Ukazujú tým celú svoju zlobu. Démonická je odplata zlým tohto sveta!

Judáša nanovo zachváti bezmocná zúrivosť. Tie prekliate peniaze šmarí z celej sily proti portálu v chráme. Potom zuteká. Namiesto toho, aby ako Peter plakal, namiesto toho, aby vzhliadol k Bohu, pozerá len na seba a svoj hriech. Prečo videl iba svoj hriech? Pretože aj prv vždy pozeral iba na seba, na svoj zisk. Preto ani teraz už nemohol odvrátiť pohľad od seba.

            Veľkňazi rozhodnú o použití týchto nečistých peňazí a kúpia hrnčiarovo pole, aby z neho urobili pohrebisko pre cudzincov. A evanjelista Matúš, tak ako vždy, aj tu vidí splnenie starých proroctiev.

            Kiež by nás v našom vzťahu k Pánovi a k priznávaniu svojej viere mocne viedla Božia milosť, ako v Petrovom prípade, aby sme v našich ťažkostiach, zlyhaniach a prehrách nehľadeli len na seba, ale jedine na Boha a v pokání očakávali pomoc a posilu Ducha Božieho, ktorý vždy prichádza na pomoc našej mdlobe a slabosti. Amen.    


Verše z Bachových Matúšových pašií: 

(Ária č. 47 Erbarme dich a chorál č. 48 Bin ich gleich)

Zmiluj sa, Bože môj

pre prúdy týchto sĺz!

Hľaď, zrak môj srdce moje

horko tu žalosti...

Aj keď som Ťa zaprel, Pane,

znova k Tebe prichodím.

Veď Ty svietiš neprestajne

na cestu nám nehodným.

Netajím zlé konanie,

ale v Tebe láska je,

láska väčšia ako viny,

súcit s ľuďmi bezmocnými.

 Piesne: 327, 248