Výklad Pašií podľa evanjelistu Matúša (Mt 26 – 27 kap.) 4. časť

Výklad Pašií podľa evanjelistu Matúša (Mt 26 – 27 kap.) 4. časť

S prebásnenými veršami z Bachových Matúšových pašií, BWV 244 (preklad: Jela Krčméry-Vrteľová). Pripravil: Martin Vargovčák

Úvodná modlitba: Spasiteľ náš, Pane Ježiši Kriste, keď hľadíme do Tvojho slova a keď znovu prežívame a sledujeme príbeh Tvojho utrpenia a smrti, privádza nás to k pokore. Priznávame, že nedokážeme dostatočne porozumieť hĺbke Tvojho utrpenia. Len tušíme, aké veľké poníženie pre Teba znamenalo, keď Ťa ľstivo odsúdili ako zločinca. Tvoj príklad lásky, ktorá obetuje seba, nás napĺňa úžasom. Vieme, že nedokážeme milovať tak ako Ty. Ani nemôžeme vykonať takú obeť, akú si z lásky k nám hriešnikom vykonal Ty. No predsa vnímame z Tvojho príkladu života pozvanie, aby sme sa od Teba učili láske. Prosíme Ťa, nech nás teda ovplyvňuje vo vzťahu k nebeskému Otcovi aj k našim blížnym príklad Tvojej lásky. Amen. 

4. časť: Mt 26, 47-56

Zajatie Ježiša

47 Ešte hovoril, a hľa, prišiel Judáš, jeden z dvanástich, a s ním veľký zástup od veľkňazov a starších ľudu s mečmi a kyjmi. 48 Jeho zradca dal im znamenie a povedal: Ktorého pobozkám, ten je; toho chyťte! 49 A hneď pristúpil k Ježišovi a povedal: Buď pozdravený, Majstre! A pobozkal Ho. 50 Ježiš mu riekol: Priateľ môj, čo si prišiel? Vtedy pristúpili, položili ruky na Ježiša a zlapali Ho. 51 A hľa, jeden z tých, čo boli s Ježišom, vystrel ruku, tasil meč, udrel veľkňazovho sluhu a odťal mu ucho. 52 Ježiš mu riekol: Vlož svoj meč na jeho miesto! Lebo všetci, ktorí berú meč, mečom zahynú. 53 Či sa nazdáš, že by som nemohol prosiť Otca, a postavil by mi hneď viac ako dvanásť plukov anjelov? 54 Ale ako by sa potom naplnili Písma, že sa to musí tak stať? 55 V tú hodinu riekol Ježiš zástupom: Ako na lotra vyšli ste s mečmi a kyjmi, aby ste ma zajali. Deň čo deň som sedával v chráme a učil, a nezlapali ste ma. 56 Ale toto všetko sa stalo, aby sa naplnili prorocké Písma. Vtedy Ho všetci učeníci opustili a utiekli.

 

Výklad: Mt 26, 47-56

Ježišov modlitebný zápas v Getsemanskej záhrade, cez všetky slzy a duševné trápenie, ktoré ho doprevádzali, priniesol ovocie – Ježiš vstáva a s Božím pokojom očakáva nasledujúce chvíle. Modlitba Kristova v Getsemane je pre každého svedectvom, že v modlitbe, v duchovnom sústredení môžeme dostať útechu, posilnenie a pokoj. Nepriateľ ducha – pokušiteľ je premožený modlitbou a prosbami, keď srdce človeka si v modlitbe vybojovalo vnútorný zápas a odovzdanosť. Utrpenie, ktoré Pán Ježiš prežíval – a my ho prežívame podobne – ešte síce bolí, no jeho účinok je už zlomený pod dotykom Božej odpovede, a človek ho nesie v pokoji a tichosti. Každý, kto to už zažil vo svojom živote, vie o čom je reč. Vie, že Božia odpoveď, ktorá je niekedy úplne odlišná od nášho želania a predstáv, prichádza včas a prináša vnútorný pokoj, aj vyrovnanie sa so situáciou.

            To môžeme vidieť v osobe nášho Pána a Spasiteľa. Vyrovnane a rozhodne očakáva príchod zradcu, doslova vychádza oproti nemu.

            Znamením bozku si Judáš dohovoril so skupinou vojakov zatknutie Ježiša, aby náhodou nechytili omylom niektorého z Ježišových učeníkov.

            Bozk bol obvyklým prejavom oddanosti. V žalme 2, 12 sa hovorí, že máme slúžiť Hospodinovi s bázňou a s chvením Mu bozkávať nohy. Ide o obrazné vyjadrenie oddanosti voči najvyššie postaveným – v Izraeli sa o.i. bozkom na čelo doprevádzalo pomazanie kráľovej hlavy pri inaugurácii a tak isto sa tým vyjadroval blízky priateľský vzťah medzi žiakom a učiteľom.

            Nuž pod znamením lásky a priateľstva sa uskutočnil najčernejší skutok svetových dejín a právom je tento Judášov bozk od tejto hodiny výrazom najodpornejšieho pokrytectva. Treba si tiež uvedomiť, že Judáš sa bozkom s Ježišom zvítal pri povolaní za učeníka a teraz sa bozkom od Ježiša lúčil… A náš Pán ešte v neopísateľnej vľúdnosti dovolí, aby Ho Judáš pobozkal. Akú veľkú lásku nášho Spasiteľa cítime v oslovení Judáša: „Priateľ môj, načo si prišiel?“ Evanjelista Lukáš dáva Ježišovi do úst otázku: „Judáš, bozkom zrádzaš Syna človeka?“(Lk 22,48)

            Spôsob zatknutia Ježiša je otrasný. Pre Ježiša je to ponížením a pohanou. Veď Ho zatýkajú ako lotra! Vojenská jednotka, ktorú zorganizovali veľkňazi s Judášom, bola podľa všetkých evanjelistov veľmi veľká až prehnane veľká. Evanjelista Ján dokonca tvrdí, že to bola rímska kohorta. Doslovne to brať nemôžeme, pretože spravidla bola na hrade Antónia iba jedna rímska kohorta pre celý Izrael, ktorá pozostávala z 500 vojakov. Predsa však, na zatknutie Ježiša zorganizovali celú jednotku, teda časť oddielu, ktorý bol práve k dispozícii. Takýto bol hnev, či závisť Judášova v srdci, ktorá donútila a posilnila odhodlanie židovskej vrchnosti, aby žiadali veľkú vojenskú moc a tým vlastne vplývali aj na Piláta a rímsku vrchnosť, že Ježiš je nanajvýš nebezpečný človek. A tým bol Ježiš čoraz viac už vopred podozrivý pre rímsku vrchnosť, pred ktorú museli Ježiša predviesť, aby Ho dostali na popravisko.

            Pri Ježišovom zatknutí sa pokúša nemenovaný učeník brániť Ježiša. Podľa Jána to bol učeník Peter a menuje tiež sluhu, ktorý sa volal Malchus, ktorému Peter namiesto hlavy utne ucho. Učeník Peter tu chcel dokázať, že je pripravený ísť s Pánom do boja, ba aj na smrť. Tak sa aspoň usiloval splniť svoje chlapské slová, ktoré povedal na ceste do záhrady. Myslel to dobre, ale nerozumne horlil pre svojho Pána. Isteže bolo ľahšie seknúť mečom, ako bdením a modlitbou premáhať skrytú moc pokušiteľa v záhrade. Peter však neskôr, keď sa stal apoštolom, sa to naučil. Sám sa naučil tak, ako jeho Majster a Pán, dať sa zviazať a obetovať svoj život v Ježišovej službe.

Napriek horlivosti učeníka, ktorá mohla Ježišovi a Jeho posolstvu ešte viac poškodiť – lebo inak by nemohol Ježiš pred Pilátom povedať na obranu proti Židom slová: „Moje kráľovstvo nie je z tohoto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom“ (J 18, 36), -  Ježiš teda karhá Petrov skutok a káže odložiť meč.


            Tu vidíme, ako často v dejinách nejeden Boží sluha síce dobre mienil, ale vo svojej príliš pozemskej horlivosti Ježišovej veci uškodil tým, že v duchovnom zmysle „odťal“ nejakým naliehaním hľadajúcemu ucho, takže dotyčný už radšej nechcel ani nič počuť! Ježiš Kristus však aj napriek chybám svojich sluhov uzdravuje a buduje svoje kráľovstvo.

            V závere hovorí Ježiš zástupu smutnú, ale pravdivú reč: Prišli ste ma zatknúť ako lotra, toho najväčšieho zločinca, v noci a po tme. To je naozaj zbabelý čin! Ježiša, ktorý každý deň sedával v chráme, verejne učil a prednášal svoje myšlienky pred verejnosťou, nechytili tam, na najprimeranejšom mieste. Načo sú im teraz meče a kyjaky? Je vari nejakým zbojníkom, ktorého možno zajať iba pomocou zbraní? Robia to zo strachu pred ľudom – nie cez deň, za svetla, ale v noci, za tmy. To je ich hodina a moc tmy, ako povedal evanjelista Lukáš. Hriešny svet nechce dovoliť Ježišovi ani vedomie, že trpí ako mučeník!

            Ale týmto spôsobom sa napĺňajú proroctvá, to je Božia vôľa, ktorú Ježiš prijal a musí akceptovať: je počítaný medzi zločincov! (Iz 53,12) Zomrie medzi nimi, uprostred a verejne ako pohan.

            Po tomto konštatovaní sa napĺňajú slová Pána Ježiša o rozutekaní oviec od svojho pastiera – učeníci zbabelo opúšťajú svojho Majstra a utečú preč. Už nedbá ani Peter ani ostatní na svoj nedávny sľub. Medzi cťou a životom sa teraz rozhoduje! Zvolili si život – česť sem, česť tam, keď je nôž na krku, človek koná podľa pudu sebazáchovy.

           

            To je opis nálady v poslednej hodine, keď boli učeníci naposledy s Ježišom. Zostáva sám a opustený, slabý v očiach nepriateľov, ale mocný v odhodlaní – dokončiť svoje dielo na zemi, cez najväčšiu bolesť, samotu, utrpenie a smrť a potom cez slávne vzkriesenie – dať ľudstvu život v Božom kráľovstve, vo večnosti. Takto, až príde čas, navráti späť k sebe tých, čo Ho opustili, aby nás – svojich učeníkov už nikdy nestratil. Amen.


Verše z Bachových Matúšových pašií: 

(Ária a duet č.33 So ist mein Jesus nun gefangen; Chorál č. 35 O Mensch, bewein )

Hľaď, Ježiša so sebou vzali...

... Neviažte Ho! Pusťte Ho zas!

Mesačný jas od bolesti sa do chmár halí!

Hľaď, Ježiša sťa vraha jali.

... Nechajte Ho! Nezväzujte!

Odvádzajú Ho preč od nás?

-------------------------------------------------

Kde si dnes búrka, hrom a blesky?

Roztvor sa peklo! Zažni smrtný plameň!

Znič, zdláv a pohlť, na ničotu zameň,

Na popol zdrv,

Tvár toho zradcu, tú zločineckú krv!

--------------------------------------------------

--------------------------------------------------




Plač, človeče, zo všetkých síl!

Boh-Otec náruč roztvoril

a poslal na svet Syna - 

Bol z čistej Panny zrodený

a žil tu s nami na zemi,

kde hriechy sveta snímal.

 

Mŕtvym On nový život dal,

nemocným k zdraviu pomáhal,

kým čas sa nepriblížil,

že sám sa stal raz obeťou

a očistil svet od hriechov,

keď zomrel tam na kríži.    

 Piesne: 112, 451