Výklad Pašií podľa evanjelistu Matúša (Mt 26 – 27 kap.) 2. časť

Výklad Pašií podľa evanjelistu Matúša (Mt 26 – 27 kap.) 2. časť

S prebásnenými veršami z Bachových Matúšových pašií, BWV 244 (preklad: Jela Krčméry-Vrteľová). Pripravil: Martin Vargovčák

Úvodná modlitba: Spasiteľ náš, Pane Ježiši Kriste, keď hľadíme do Tvojho slova a keď znovu prežívame a sledujeme príbeh Tvojho utrpenia a smrti, privádza nás to k pokore. Priznávame, že nedokážeme dostatočne porozumieť hĺbke Tvojho utrpenia. Len tušíme, aké veľké poníženie pre Teba znamenalo, keď Ťa ľstivo odsúdili ako zločinca. Tvoj príklad lásky, ktorá obetuje seba, nás napĺňa úžasom. Vieme, že nedokážeme milovať tak ako Ty. Ani nemôžeme vykonať takú obeť, akú si z lásky k nám hriešnikom vykonal Ty. No predsa vnímame z Tvojho príkladu života pozvanie, aby sme sa od Teba učili láske. Prosíme Ťa, nech nás teda ovplyvňuje vo vzťahu k nebeskému Otcovi aj k našim blížnym príklad Tvojej lásky. Amen.  

2. časť: Mt 26, 17-35

Posledná večera

17 V prvý deň nekvasených chlebov prišli učeníci k Ježišovi a povedali: Kde chceš, aby sme Ti pripravili hod veľkonočného baránka? 18 Odpovedal: Choďte do mesta k tomu a tomu a povedzte mu: Majster odkazuje: Čas môj je blízko, u teba zasvätím hod veľkonočného baránka so svojimi učeníkmi. 19 Učeníci urobili, ako im Ježiš rozkázal, a pripravili hod baránka. 20 Keď sa zvečerilo, sadol si za stôl s dvanástimi učeníkmi. 21 A keď jedli, riekol: Veru vám hovorím, že jeden z vás ma zradí. 22 Zarmútili sa veľmi a začali sa Ho rad-radom spytovať. Či som to ja, Pane? 23 Odpovedal: Kto omočil so mnou ruku v mise, ten ma zradí. 24 Syn človeka ide, ako je napísané o Ňom, ale beda človeku, ktorý zrádza Syna človeka; lepšie by mu bolo, keby sa ten človek nebol narodil. 25 Aj Judáš, ktorý Ho zrádzal, povedal: Či som to ja, Majstre? Odvetil mu: Ty si povedal. 26 Keď jedli, vzal Ježiš chlieb, dobrorečil, lámal a dával učeníkom hovoriac: Vezmite, jedzte! Toto je moje telo. 27 Potom vzal kalich, dobrorečil, dal im a riekol: Pite všetci z neho! 28 Lebo toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov. 29 Hovorím vám, že oddnes nebudem piť z tohto vínneho plodu až do dňa, keď ho budem piť s vami nový v kráľovstve svojho Otca. 30 Potom zaspievali pieseň a vyšli na vrch Olivový.

Výstraha Petrovi

31 Vtedy im povedal Ježiš: Vy všetci sa pohoršíte na mne tejto noci, lebo je napísané: Budem biť pastiera a rozpŕchnu sa ovce stáda. 32 Ale po svojom vzkriesení predídem vás do Galiley. 33 Odpovedal Mu Peter: Ak sa všetci pohoršia na Tebe, ja sa nikdy nepohorším. 34 Ježiš mu riekol: Veru, ti hovorím, že tejto noci, skôr, ako kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš. 35 Odpovedal Mu Peter: A čo by som aj umrieť mal s Tebou, nikdy Ťa nezapriem. Podobne hovorili aj všetci učeníci.


Výklad: Mt 26, 17-30

Prvý deň nekvasených chlebov, o ktorom píše evanjelista Matúš i Marek, sa začínajú  oslavy sviatkov nekvasených chlebov, ktoré trvajú v Izraeli sedem až osem dní. V tento prvý, tzv. prípravný deň (štvrtok) sa koná povinná hostina, a to večer. Až potom sa zabíja a konzumuje veľkonočný baránok, hod paschy.

Táto slávnosť mala presne predpísané poradie a pravidlá, aby vynikla prvotná udalosť, ktorou bolo vyslobodenie z egyptského otroctva. Bola v tom však tá ťažkosť, že sa baránok mohol zabíjať len v Jeruzaleme, a tak tu bol naozaj veľký nedostatok miestností. Aj učeníci  sa pýtajú Ježiša, kde majú pripraviť baránka, lebo nevedeli o nijakej vhodnej miestnosti.

Veľkonočná večera je spojená s istou úzkosťou nielen v tom, že niet voľnej miestnosti, ale že aj majiteľ, ktorý by učeníkom Ježišovým poskytol túto miestnosť, by sa vystavil prenasledovaniu kňazov. Opäť tu koná suverénny Boh: Pán Ježiš musel poznať majiteľa domu, preto k nemu vysiela svojich učeníkov so slovami: „Choďte do mesta k tomu a povedzte mu: Majster odkazuje: Čas môj je blízko, u teba zasvätím hod veľkonočného baránka so svojimi učeníkmi“ (v. 18). Učeníci sú poslušní, nájdu človeka, on s odvahou pripravil miestnosť – to všetko sú znamenia, že Boh je pri kormidle a riadi udalosť za udalosťou….

Boh sa stará o svojho Syna, ktorý ide na kríž. Ježiš žil odvážne, ba niekto by povedal prepiato a hazardne. To nebol ľudský, ale božský spôsob logiky, ktorý neskončil fiaskom, ale víťazstvom, keď, pravda, vieme, že po ukrižovaní nasledovalo vzkriesenie.

Evanjelisti spoločne hovoria o dvoch významných veciach pri tomto hode: poukazujú na zradcu a hovoria o ustanovení Večere Pánovej.

1. Nálada na večeri je slávnostná, ale Pán Ježiš ohlasuje, že jeden z dvanástich ho zradí: „Veru vám hovorím, že jeden z vás ma zradí…“ Učeníci sa prirodzene zľaknú, pretože Ježiš to hovorí s takou istotou. Iste nechápu celkom zmysel Ježišových slov. Zarazení sa však pýtajú: „Či som to ja, Pane?“ Pán však len dopĺňa, že Syn človeka musí zomrieť, „ako je napísané“, ale beda človeku, ktorý Ho zrádza. Pán Ježiš nie je voči svojmu zradcovi bezbranný, On vie, že je to všetko v Božom pláne. Judášova zrada sa uskutoční, pretože sa musí splniť Božie rozhodnutie o Mesiášovej smrti a zrada je na to prostriedkom. Ten však, ktorý ju vykoná, bude za to v každom prípade zodpovedný.

Ježišovo vyslovené “beda“, je hlbokou bolesťou Jeho duše, je mu ľúto toho človeka, ľúto až po jeho narodenie. Tak sa strachuje o časné i večné bytie tohto človeka, že pritom zabúda na svoju vlastnú bolesť, ktorú Mu Judáš pripravuje. Skutočnosť, že sa Ježišovi učeníci po týchto slovách medzi sebou hádali, svedčí o šikovnosti, s akou vedel Judáš skryť svoje zmýšľanie i úmysel. Aj Judáš, ak sa nechcel prezradiť, sa spolu s ostatnými pýtal: som to azda ja? Ježišova odpoveď: „Ty si povedal“ je u Jána vyjadrená v opise, že Ježiš mu podal omočenú skyvu chleba a tak ho označil za zradcu… (J 13,26) Ježiš dôkladne odhalil jeho lož a jasne dal najavo, že pretvárka nič nepomôže.

Evanjelista Matúš sa o Judášovi odmlčí a ďalej o ňom rozpráva až potom, keď tento príde s ozbrojeným húfom do Getsemanskej záhrady. Evanjelistov pohľad spočíva jedine na Ježišovi. Preto aj my sa máme prizerať, ako pevne a sväto kráča ku krížu náš Pán, On je tu stredobodom, všetky ostatné osoby sú tu vedľajšie. Judáš pravdepodobne hneď po Ježišových slovách opustil miestnosť a šiel do veľkňazovho paláca…

Ostatným učeníkom Pán Ježiš ešte v ten istý večer vysvetlil jedinečným spôsobom požehnanie svojej smrti, a nielen že ho im vysvetlil, ale im ho aj dal.

2. Slová Večere Pánovej tvoria vo všetkých troch evanjeliách stredobod celej správy. A my sa nemôžeme dosť naobdivovať Pánovej múdrosti a veľkosti, ktoré sa prejavujú v ustanovení Večere Pánovej. Učeníkom, ktorí nemohli nikdy naozaj uveriť v Jeho smrť, má to potvrdiť jej blízkosť. Táto smrť, ktorá ich vždy pohoršovala, má im odteraz žiariť v tom zmysle, že je to smrť na odpustenie hriechov. Večera Pánova ich má napokon zaviazať k stálej pamiatke na túto smrť, a tak ich čo najtesnejšie spájať jednak navzájom, jednak s Pánom a s veriacimi všetkých budúcich dôb. Pán Ježiš svojich učeníkov pohládza svojou láskou a skôr ako prídu ťažké chvíle, pripravuje posilu pre ich vieru, lásku a nádej.

Na tomto mieste by sme mohli hovoriť veľmi veľa o samotnej Večeri Pánovej, o tajomstve toho najužšieho spojenia sa s našim Pánom, v Jeho tele a krvi, podľa slov apoštola: „Kristus v nás“. V dejinách cirkvi a myslenia došlo k mnohým špekuláciám, k vysvetľovaniu i pochybovaniu nad slovami: „Toto je moje telo, toto je moja krv“.

Ide však len o to – za predpokladu viery, že s chlebom a vínom prijímame to, čo nám náš Pán na kríži získal: odpustenie hriechov a večný život. Pán Ježiš nám vždy hovorí: Vezmite a jedzte, toto je moje telo! Pite z neho všetci, toto je moja krv! On nehovorí: Pochopte to! Prebádajte to! Hádajte sa! Škriepte sa!

Bázeň, hlad a túžba po tesnom spojení s Kristom, to nás má celkom ovládnuť, aby On bol v nás a my sme naplno precítili a prijali Jeho milosť, moc a zásluhy. To je pre srdce a na užívanie a nie pre rozum a pochopenie. Ty len ber a jedz a nechaj na Darcu, čo a ako chce dávať. Máme veriť, že On napokon dáva viac, ako my môžeme pochopiť, uveriť, porozumieť a prosiť….

Náš Pán na záver vraví, že už viac nebude piť z plodu viniča, čím naznačil, že je to Jeho posledná večera na zemi. Končí sa však radostným výhľadom: „…až do toho dňa, keď ho budem piť nový s vami v kráľovstve svojho Otca“. Pán Ježiš sa takto, cez utrpenie a smrť pozerá na veľkú večnosť, vidí svadbu Baránkovu, na ktorej ON, večný Viťaz a Baránok podá čašu radosti všetkým svojim omilosteným verným, ktorí Ho aj cez rôzne bolesti a utrpenie, no v nehynúcej nádeji nasledovali, posilňujúc sa pritom Jeho svätou Večerou a prítomnosťou.      

Verše z Bachových Matúšových pašií: 

(Recitatív č.18 Wiewohl mein Herz a Ária č. 19 Ich will dir mein Herze schenken)

Kto by nemal smútok v duši? -

Hľa, Ježiš sa s nami lúči,

a závet pre nás hotuje!

Telo, krv Jeho v nás tu je,

do našich sŕdc ich vkladá.

Tak ako na svete žil tu pre učeníkov,

učil ich príkoria znášať ticho,

až do konca všetkých miluje.

 

Tebe chcem srdce oddať,

Pastier môj, ži len v ňom!

Ty si tá svätá voda

vo svete nehodnom.

Duša len v Tebe zaplesá - 

môj svet si Ty, i nebesá!

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Výklad: Mt 26, 30-35

V tejto pašiovej správe máme pred sebou cestu Ježiša a Jeho učeníkov do Getsemanskej záhrady, ktorá sa nachádzala na Olivovej hore. Bolo to obľúbené miesto, poskytujúce oázu oddychu, pokoja a iste aj duchovného sústredenia.

Po spoločnej večeri zaspievali chválospev, oslavnú pieseň. Tak to určoval každoročný poriadok slávnostnej večere nekvasených chlebov. Bol to predpísaný rituál, ktorý sa skladal z viacerých žalmov. Išlo o žalmy 115-118.

Do tejto slávnostnej nálady však zaznieva smutné Ježišovo proroctvo: „vy všetci sa pohoršíte na mne tejto noci“ – vy všetci odo mňa odpadnete! Opäť s presnosťou predpovedá Pán Ježiš, že Jeho verní nezvládnu nastávajúce udalosti, ktoré už čoskoro začnú – všetci Ho opustia…            Túto svoju výpoveď podopiera slovami Písma – Zachariášovým proroctvom o zabitom pastierovi a rozpŕchnutých ovciach: „Biť budem pastiera a rozpŕchnu sa ovce…“ (Zach 13,7) A je to skutočne tak: pastier drží ovce pohromade; keď je s nimi, sú v poriadku a nič im nechýba. Ak sa pastierovi niečo stane, sú stratené. V strachu a bez orientácie sa rozutekajú… Tak budú Pánovi učeníci o chvíľu, keď im Ježiša zatknú v záhrade. On sa im stane podnetom k pádu. Opustia Ho a utečú…

Slová proroka Zachariáša poskytli Ježišovi azda útechu a oporu v trpkej bolesti, keď  zostane celkom sám a opustený. Tak sa mohol upevniť vo viere, že všetko sa tak musí stať podľa plánu nebeského Otca. Zároveň Mu tieto slová pomáhajú pozerať sa ďalej – ponad temnú priepasť až tam, kde sa po Jeho vzkriesení znovu zhromaždia ako ovce okolo svojho pastiera tí, ktorí sú Jeho a kde sa v Ňom ako vo Vzkriesenom naplnia a uskutočnia jasné dni začiatkov víťazstva. Víťazstva viery a nádeje – splnenie proroctiev…Ešte predtým však všetci učeníci majú odpadnúť od Neho a prvý učeník má svojho Pána zaprieť.

Učeník Peter, zrejme presvedčený o svojej pevnosti a vo svojej sebaistote odpovedá Ježišovi: „Ak sa všetci pohoršia na Tebe, ja sa nikdy nepohorším“. Peter sa zo všetkých učeníkov najviac chlapí: keby aj všetci odpadli a opustili Ťa,  ale ja nikdy! Tieto Petrove slová vystihujú jeho povahu: plný lásky k svojmu Pánovi a Majstrovi, no bez sebapoznania, a nie bez vystatovania! To bolo pochopiteľné pri jeho sebavedomej povahe. Bol vodca medzi učeníkmi a odpadnutie, zlyhanie či zrada mu predsa nesvedčilo.                                                                 Lenže Pán Ježiš mu vraví s presnosťou: „prv ako kohút tejto noci zaspieva, tri razy ma zaprieš“. Evanjelista Marek, zachádzajúc viac do podrobností a zrejme aj presnejšie cituje: „prv ako kohút dva razy zaspieva, tri razy ma zaprieš“ – táto skutočnosť ešte viac zdôrazňuje veľkosť Petrovho pádu! Peter však Ježiša nadmieru uisťuje, že radšej zomrie, ako by to urobil. Aj ostatní to vravia, ale tým len prezrádzajú svoju slabosť.

Nuž, stali sme sa svedkami smutného ohlásenia pádu učeníkov. Svedkami ľudského vystatovania, nebezpečenstva slávy a úspechov, ktoré nás veľmi rýchlo privedú k odpadnutiu od pravej viery, od poznania svojho Majstra, od spoločenstva s Ním. To, čo aj nás drží ako verné stádo pokope, nie je naše oduševnenie, zápal či hrdosť, ale jedine jeden Pastier – Hlava nášho spoločenstva, Pán Ježiš Kristus, večne živý a prítomný medzi nami! 

On je zárukou kvalitného, dobrého a verného spoločenstva, lebo On dáva našej viere pravú podobu a zmysel. On nás veľmi dobre pozná a vie o našich slabostiach. Preto nás niekedy aj pozastavuje cez rôzne udalosti a zážitky, kedy musíme svoju vieru prehodnocovať a svoj vzťah k Nemu obnovovať. Výstraha Petrovi je aj pre nás veľmi užitočná, lebo poznávame, kde je naša ľudská slabosť – v prázdnych rečiach, vystatovaní a v egoizme. Od toho nás oslobodzuje náš Pán, ktorý zostáva verný k nám – a v tom, jedine v tom, je naša výhra, v Ňom, ktorý nás predchádza na ceste viery, aby nás zase zhromaždil a to už raz a navždy v nebeskom ovčinci. Amen.         

(Chorál z Bachových pašií č. 21. a 23., nápev : Ó Hlava ubolená)

Tak prijmi ma, môj Strážca,

môj Pastier, so mnou poď!

Poveď ma napojiť sa

zo žriedla sladkých vôd.

Nech ústa nasýtia sa

pokrmom milosti - 

pod dychom Tvojho Ducha

pokoj sa rozhostí.

 

Chcem pri Tebe vždy zostať,

neodíď odo mňa!

Veď tu je moja postať,

keď duch Tvoj dokoná.

Keď skráň Ti smrťou zbledne,

chmáry Ťa obkľúčia,

priviniem Tvoje telo

do svojho náručia.

 

Piesne: 491, 301