Výklad Pašií podľa evanjelistu Matúša (Mt 26 – 27 kap.) 10. časť

Výklad Pašií podľa evanjelistu Matúša (Mt 26 – 27 kap.) 10. časť

S prebásnenými veršami z Bachových Matúšových pašií, BWV 244 (preklad: Jela Krčméry-Vrteľová). Pripravil: Martin Vargovčák

Úvodná modlitba: Spasiteľ náš, Pane Ježiši Kriste, keď hľadíme do Tvojho slova a keď znovu prežívame a sledujeme príbeh Tvojho utrpenia a smrti, privádza nás to k pokore. Priznávame, že nedokážeme dostatočne porozumieť hĺbke Tvojho utrpenia. Len tušíme, aké veľké poníženie pre Teba znamenalo, keď Ťa ľstivo odsúdili ako zločinca. Tvoj príklad lásky, ktorá obetuje seba, nás napĺňa úžasom. Vieme, že nedokážeme milovať tak ako Ty. Ani nemôžeme vykonať takú obeť, akú si z lásky k nám hriešnikom vykonal Ty. No predsa vnímame z Tvojho príkladu života pozvanie, aby sme sa od Teba učili láske. Prosíme Ťa, nech nás teda ovplyvňuje vo vzťahu k nebeskému Otcovi aj k našim blížnym príklad Tvojej lásky. Amen

10. časť: Mt 27, 51-54

 

51 A hľa, chrámová opona roztrhla sa na dvoje, od vrchu až do spodku, zem sa triasla, skaly sa pukali, 52 hroby sa otvárali, mnohé telá zosnulých svätých boli vzkriesené, 53 vyšli z hrobov a po Jeho vzkriesení prišli do svätého mesta a ukázali sa mnohým. 54 Avšak stotník a tí, čo s ním strážili Ježiša, keď videli zemetrasenie a všetko, čo sa dialo, veľmi sa preľakli a hovorili: Naozaj, Syn Boží bol tento!


Výklad: 

Smrť nášho Spasiteľa nastala nezvyčajne rýchlo. Jeho nepriatelia si konečne vydýchli, a cítia sa iste uspokojene. Splnila sa ich zbabelá túžba – zničili a navždy zlikvidovali Toho, ktorý ich provokoval, usvedčoval, zahanboval a poburoval. Majú teda víťazstvo v rukách! Hriešny svet sa ale len na malú chvíľu raduje z porážky Svätého a Nevinného Mesiáša. O tom, že zomrel Mesiáš ľudstva teraz vydávajú svedectvo všetky pozemské sily…

            Situácia sa teraz obracia. V okamihu, keď Ježiš mocným hlasom odovzdal svojho ducha Otcovi, nasledoval silný otras zeme, ktorý roztrhol skaly. Pozemský svet cíti, že zomrel večný Kráľ, že Jeho smrť kladie základy k zániku hriešneho sveta a súčasne ku Kristovmu osláveniu. Teraz sa začína prerod ľudstva do nového štádia, ktoré bude ešte musieť zápasiť s hriechom a utrpením, ale otvára sa budúca sláva nového života, ktorá sa nedá ani porovnať s terajším utrpením (R 8,18).

            Aj zatmenie slnka poukazuje na hlbokú a skrytú súvislosť medzi ríšou prírody a milosti. Doslova i príroda, smútiac s Božím Synom, sa halí do smútočného rúcha. Lebo tam, kde večné Slovo, ktoré sa stalo telom a skrze ktorého sú všetky veci stvorené, skonáva v smrti, tam sa chveje aj príroda, aby vydala svedectvo o Ježišovej veľkosti.

            A odrazu, zrejme v tú istú chvíľu sa v jeruzalemskom chráme deje niečo neslýchané. K veľkému údivu ľudu sa na dve polovice roztrhne odvrchu až dospodku tridsať lakťov dlhý a na štyri prsty hrubý záves, ktorý ukrýval najsvätejšiu svätyňu. To, čo nikto nikdy nevidel, ukáže sa všetkým. To, na čo sa všetci v Izraeli dosiaľ iba zvonku pozerali plachým pohľadom a s úzkostlivým srdcom, stojí tu pred všetkými odkryté. Tam, kde mohol vstúpiť iba raz do roka veľkňaz, nesúc v rukách obetnú krv, teraz môžu vstúpiť všetci. Pred očami všetkých stojí odhalený stolec milosti s truhlou zmluvy a nad ňou cherubovia so zlata. Posvätné a nedostupné miesto skrytého Boha je odhalené!

            Čo mala naznačiť táto mimoriadna udalosť v onej najzvláštnejšej hodine, aká kedy odbila na zemi? Stará zmluva bola zrušená; predobrazy sa stali skutočnosťou. Proroctvá sa naplnili. Obete kňazov boli odstránené tou jedinou obeťou, ktorá platí navždy.

            Roztrhnutá opona naznačuje aj nám: cesta k Bohu je voľná! Cesta k trónu milosti je pre každého voľná. Teraz máme voľný prístup k Bohu a k Jeho trónu milosti. Kríž Ježiša Krista sa stáva mocným, už nie je hanebným prostriedkom a kliatbou, stáva sa večným znamením Božej milosti! Ako si veľkňaz pri pohľade na veľké rúhanie roztrhol svoje rúcho, tak Boh teraz trhá oponu svätyne, kde sa doteraz zjavoval. Už niet najsvätejšej svätyne, ani nádvoria, oltára, niet viac platne obete! Sám Boh odstránil chrám. A práve to zvestoval Ježiš Židom slovami: Zabite ma, a tým zboríte chrám. Všetko sa teraz napĺňa.

            O ďalšom prírodnom znamení hovorí teológ Schlatter takto: „Začalo sa zemetrasenie, dosť silné na to, aby spôsobilo trhliny v skalných stenách, aké sa v hojnom počte vyskytujú na úbočiach okolo Jeruzalema. V týchto skalných stenách sa však nachádza množstvo hrobiek, ktorých vchody boli v čase, keď sa používali, uzatvorené kamennými doskami. Preto mal každý otras zeme v Jeruzaleme za následok, že sa otvárali hrobky, lebo z nich odpadávali kamenné dvere. To dáva zmysel tomuto znameniu. Ukazuje, že Ježišovou smrťou je smrť premožená a Jeho umieranie otvára hroby ľudí. Lebo pre Jeho smrť bude napokon cirkev (= Boží ľud) od viny a súdu oslobodená a uvedená do večného života. Evanjelista Matúš nám hovorí, že to nebol iba obrazný znak, ale že Ježišova smrť umožnila mnohým hneď vstup do stavu vzkriesenia. Do Jeruzalema a z Jeruzalema posiela Boh nových Kristových svedkov. Tak mnohí dostali svedectvo, prečo Ježiš zomrel: uvideli, že dal svoju dušu ako výkupné, ktorým oslobodil mnohých od viny a smrti. Osud týchto svedkov môžeme si predstaviť tým spôsobom, že tak ako je Vzkriesený Ježiš vyzdvihnutý do neviditeľnej Božej ríše, tak budú aj tí, ktorým Jeho smrť dala nový život – pozdvihnutí do nebeských miest.“

            Kristov mocný kríž už prejavuje svoju silu. Pohanský stotník je prvý spomedzi pohanov, čo je pod krížom Kristovým povolaný k tomu, aby poznal Božieho Syna na kríži. Umierajúci Spasiteľ mu otvoril oči.

            Čo si mohol uvedomiť tento rímsky sluha a bojovník pod krížom? Sám počul Ježišovo zvolanie: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil“ a podobne posledné odovzdanie Ježišovho ducha do rúk Otcových. Táto dobrovoľná smrť, ktorá sa prejavila zemským zahrmením a otrasom, zachvátila jeho dušu. Toto božské umieranie ho prebudilo k novému životu. Akoby v nadšení bez seba, začal tento muž hovoriť nezvyčajnými slovami. Chválil Boha pre tieto udalosti a súčasne Toho, ktorého bol poverený popraviť ako zločinca. Svojou prísahou potvrdil, že Ježiš je Syn Boží. Samozrejme, že to nevyznával ešte ako kresťan, no rovnako nie akoby z pohanskej poverčivosti. Sám iste dobre vedel o obvinení, pre ktoré Židia priviedli Ježiša na kríž, totiž, že sám seba vyhlásil za Božieho Syna. A práve teraz toto stotník potvrdil; potvrdil, čo Kristus o sebe povedal: Áno, naozaj to bol Boží Syn. Akoby chcel povedať tým druhým pod krížom: Bolo to naozaj tak, ako sám povedal; On nebol bohorúhačom, za akého ste Ho označovali. Zemetrasenie a iné znamenia mu dávali neobyčajnú istotu. Videl v tom Božie znamenie.

            Dokonca i jeho druhovia boli zachvátení týmto duchom; plní bázne sa pridali k jeho svedectvu.   

               Udalosti krátko po Ježišovej smrti sú krásnym svedectvom o víťazstve Ježišovej pravdy v tomto svete. Túto pravdu však Židia navždy odmietli. Ale Boh ich a rovnako všetkých, ktorí Krista neprijímajú, pokoruje a usvedčuje týmito znameniami a predovšetkým týmto svedectvom pohanského stotníka. On sa spolu so svojimi druhmi stal prvým reprezentantom pohanského sveta, ktorý sa neskôr v budúcnosti sklonil pred mocou Kristovho kríža. A skutočne to vyzerá tak, že tento Kristov svedok už svojím tvrdením, že Kristus bol naozaj Boží Syn, udelil Židom ostré pokarhanie za to, že Ho zavrhli ako bohorúhača. Kiež by nás nikdy nezastihlo podobné pokarhanie, ale radšej aj my svojím životom a správaním vydávajme svedectvo tomuto svetu: Ježiš je naozaj Boží Syn. Vieme, komu sme uverili! Amen.

 

Verše z Bachových Matúšových pašií: 

(Recitatív č. 74 Am Abend a Ária č. 75 Mache dich)

Víchrica mraky rozháňa...

Zmietla aj hriešnosť Adama

a večer Ježiš zažal nové svetlá...

Odrazu holubica vzlietla,

v zobáčku – vetva olivová.

Ach, blaženosť! Ach, nádej nová!

 

Je mier – a Boží hnev sa utíšil –

Syn Jeho zomrel na kríži

a teraz spí tak pokojne.

Poďme tam, hneď si vyprosme

to telo nevinného Krista!

Ach rozpomienka! Ach, ty nádej istá! 

 

Nech v srdci pripravený som

Ježiša svojho pochovať

večer každý.

Nech On navždy

tu oddýchne si sladkým snom.

Zájdi svet! Som s Ježišom!

Piesne: 108, 120