Trojjediný Boh

Trojjediný Boh

Na rozdiel od židov i mohamedánov, my kresťania, vyznávame jedného Boha v Trojici.  Za učením o Svätej Trojici je dôraz, že Pán Boh nie je izolovaná bytosť, ale má bohatý vnútorný život a pozýva nás k účasti na bohatstve svojho vnútorného života.

Učenie o Trojici nám Pán Boh nedal, aby ním trápil náš rozum, ale by ním potešil naše srdce a usmernil náš život. Praktické kresťanstvo má totiž veľa čo do činenia so správnou biblickou predstavou o Bohu. Mať dobrú teóriu, je veľmi praktická záležitosť.

„Ó, hlbokosť bohatstva, múdrosti a známosti Božej! Aké nevyspytateľné sú Jeho súdy a nepochopiteľné cesty Jeho“ (Rímskym 11, 33).

V čom sú Božie súdy nevyspytateľné a Božie cesty nepochopiteľné? V tom, že Boh je láska. Boh, to nie je život samotára, ktorý by zostával vo svojej izolovanosti, ale naopak, (keď použijeme obraz) Boh je bezodné more lásky dobroty a krásy. Skutočná láska, ktorá nie je sústredená na seba, ale môže sa rozvíjať len vo vzťahu k druhému. Láska, to je zdieľanie sa, dávanie seba samého, prijímanie druhého.

Najznámejší verš z Biblie, ktorý má toto Božie zdieľanie sa v samom centre, znie: „Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každým kto verí v Neho“ (Ján 3, 16).
              Boh Otec nebol nikdy sám. Nikdy Mu nechýbal niekto, koho by miloval, lebo od počiatku mal spoločenstvo so Synom i Duchom Svätým. Nepotreboval teda stvoriť svet – nás ľudí, aby si zabezpečil „odbyt“ pre svoju lásku. (Keď sa deti „vyletia z hniezda“, rodičia si kúpia psíka...) Ak sa rozhodol stvoriť svet, dať nám život, tak preto, lebo chcel rozšíriť okruh svojho bytia, spoločenstva a lásky aj na nás. Čo praktické z toho vyplýva?
               Aj my sme stvorení pre spoločenstvo
, ako tí, ktorí boli stvorení na obraz Boží (1. Mojžišova 1, 26 – 27, nie však vonkajšou podobou, ale vnútorným charakterom). Keď Boh je stále sa dávajúca láska, ak máme žiť ako Boží obraz – skutočne ľudsky (Ján 19, 5b), nie je možné chcieť sa stiahnuť ako slimák do svojej ulity a žiť si sám pre seba. Ako nositelia Božieho obrazu sme stvorení pre spolubytie. Keďže v Bohu – Božej Trojici je život vzájomnej lásky, spoločenstva, zdieľania sa, má to platiť aj o nás a pre nás.

Zdieľanie lásky s inými nebude znamenať ochudobnenie. Priblížme si to na príklade pekného, funkčného manželstva: Hoci jeden z partnerov je muž a druhý žena a jestvujú nezanedbateľné rozdiely v ich minulosti, skúsenostiach, prístupoch i mnohých iných veciach, predsa, keď dvaja žijú ako jedno telo, keď sa delia o radosti, starosti, vzťahy, skúsenosti, vnútorné prežívanie i majetok, neznamená to ochudobnenie. Práve naopak! 

Učenie o Svätej Trojici má praktický dôsledok: Keď vstúpiš do života vzájomnej lásky a služby, nie je to ochudobnením, ale nesmiernym obohatením. Vidíme to na Pánovi Ježišovi Kristovi. Nik nemal bohatší  vnútorný život ako On – hoci nie bez kríža. No ku Kristovmu bohatému vnútornému životu i k Jeho krížu sa Pán Boh priznal tým, že Ježiša vzkriesil z mŕtvych, oslávil Ho a dal Mu všetku moc na zemi i na nebi (Matúš 28, 18). Nebo nie je samotka pre Boha, pre bytosť síce vznešenú, no izolovanú. Biblia nebo opisuje ako mesto Božie (Zjavenie Jána 21, 9 – 27). Mesto, ktoré nie je pusté. Ako kresťania teda nemáme právo žiť v ľahostajnosti ponorení len do vlastného súkromia. Sme povolaní vnášať do sveta, v ktorom žijeme, to Božie – byť soľou zeme a svetlom sveta (Matúš 5, 13 – 16). Sme povolaní hľadať dobro pre všetkých. To robí trojjediný Boh a to sa má stávať i naším cieľom (por. Jeremiáš 29, 7).

                                               

Patrik (†461), apoštol Írska, použil obraz trojlístka. V ňom 3 samostatné – a z nášho pohľadu rovnocenné lístky –  tvoria jedinú rastlinu predstavujúcu vzájomnosť 3 jedinečných osôb Boha. Nie sú však „oni“, ale On – jeden Boh. Jemu patrí naša úcta a láska.

Oscar Wilde hovorí v jednom príbehu o obrovi, ktorý mal obrovskú záhradu. Nechcel však, aby sa v nej hrávali deti. Vyhnal ich z nej.  Záhrada zostala sťa zakliata. Ani slnko do nej nezasvietilo. Až po čase obor pochopil, že ak chce byť šťastný, musí zbúrať múr, ktorým obohnal záhradu a umožniť do nej prístup deťom. Urobil tak a našiel šťastie.

Trojjediný Boh, ktorého vyznávame, nie je egoista, ako onen obor. Osoby Božej Trojice: Otec, Syn a Svätý Duch vzájomne komunikujú, no nechcú mať lásku iba pre seba. Boh je jediný, nie však sám, nie osamelý a už vonkoncom nie uzavretý vo svojom šťastí. Boh nie je „sebecký obor“. Medzi osobami Božej Trojice je vzájomná láska a túto lásku Pán Boh dáva aj nám. Sme stvorení na Boží obraz. Máme odrážať Božiu lásku, Boží charakter.

Ján Zlatoústy povedal: „Neverím, že človek môže byť spasený, ak sa neusiluje o spásu svojich blížnych.“ Je to veľmi praktické. Trojjediný Pán Boh sa chce rozdávať – zdieľať o to najlepšie a my Ho v tomto máme nasledovať. Choď a rob podobne ako náš Boh.

„Milovaní, milujme sa, pretože láska je z Boha, a každý, kto miluje, z Boha sa narodil a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, pretože Boh je láska“ (1. Jánov 4, 7 – 8).