Existujú viaceré prekážky pri modlitbe. Uveďme aspoň niektoré:
DEFORMOVANÝ OBRAZ O BOHU ako strohej tyranskej bytosti, ktorej nemožno dôverovať.
POCHYBNOSTI V Liste Jakuba (1, 5 – 8) čítame: „Ak sa niekomu z vás nedostáva múdrosť, nech si ju prosí od Boha, ktorý prosto a ochotne dáva všetkým, a dostane sa mu jej. Ale nech prosí s vierou, bez akéhokoľvek pochybovania. Lebo kto pochybuje, podobá sa morskej vlne, ktorú vietor unáša a zmieta. Lebo nech si taký človek nemyslí, že dostane niečo od Pána – muž (to) rozpoltený, vo všetkom počínaní nestály.“
Niekto nemá preto, lebo neprosí, iný preto, že nedôveruje – pochybuje.
NESÚSTREDENOSŤ – ROZPTÝLENÉ MYŠLIENKY Či sme sa už niekedy v kostole neprichytili, že naša myseľ je kdesi inde, ako pri Božom slove, ktoré nám je práve zvestované, ako pri slovách piesní a modlitieb, ktoré na službách Božích zaznievajú? Preto je potrebné prosiť so žalmistom: „Vyuč ma, Hospodine, svojej ceste: nech chodím v Tvojej pravde; na to mi sústreď myseľ, aby som sa bál Tvojho mena (bál som sa sklamať – zarmútiť Ťa, Bože). Ďakovať Ti budem celým srdcom, Pane môj, a oslavovať Tvoje meno naveky.“ (Ž 86, 11 – 16) Pán Boh nám v tomto chce pomôcť, vedie nás k tomu aj cez vnútornú disciplínu.
NEDOSTATOK VNÚTORNEJ DISCIPLÍNY
Hoci sa môžeme modliť kedykoľvek a kdekoľvek, zachovávanie vnútornej disciplíny pomáha prekonávať prekážky pri modlitbe. Naopak nedostatok disciplíny v živote sa prejaví aj pri modlitbe.
ZNECHUTENOSŤ Jej koreňom môže byť niekedy ranená sebaláska, inokedy rozčarovaná pýcha – keď sme si mysleli, že sme lepší, zbožnejší, no spoznávame, že to tak nie je. K znechuteniu dochádza aj vtedy, keď zabúdame, že „cez mnohé súženie musíme vojsť do kráľovstva Božieho“ (Skutky 14, 22) – keď sme nepočítali s obeťami, námahou, sebazapieraním.
DUCHOVNÁ NEDBALOSŤ – zvyk odkladať modlitbu na zajtra, na neskôr..., takže u mnohých sa modlitebný život zredukuje na pár slov prednesených pri štedrovečernom stole. Modliť sa iba vtedy, by bolo málo. Iní v duchovnej nedbalosti odbavia modlitbu v náhlosti – ako nejakú nepríjemnú povinnosť. Ktosi výstižne a múdro povedal, že „náhlenie sa, je smrť modlitby“.
POKUŠENIA Pán Ježiš nás v Otčenáši učil modliť sa: „I neuvoď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého!“ (Matúš 6, 13) Tým nám ukázal, že v pokušeniach sa máme utiekať k nebeskému Otcovi, aj to, že je naivné myslieť si, že nástrahy zlého prekonáme sami. Pokušenia sú teda aj pripomenutím, že potrebujeme Božiu pomoc – vložiť sa s dôverou do Božej otvorenej náruče.
Prekážok pri modlitbe je celý katalóg, no spomeňme ešte aspoň rozličné
ŤAŽKOSTI ŽIVOTA – „BÚRKY ČI PÚŠTE“ Nedajme sa nimi zastrašiť, veď platí Boží sľub: „Lebo o tebe dá príkaz svojim anjelom, aby ťa strážili na všetkých tvojich cestách. ... Bude ma vzývať a vyslyším ho; budem s ním v súžení, vytrhnem ho a oslávim.“ (Žalm 91, 11 a 15) Aj keby nás stretli ťažkosti, skúšky a nebezpečenstvá, nevzdajme sa modlitby. Nič nie je totiž nebezpečnejšie, ako „odstrihnúť sa“ od kontaktu s Bohom, ako prerušiť spojenie s naším Pánom.
Vyššie uvedené o prekážkach pri modlitbe prijmime nielen ako informácie, ale ako to, čo nás chce formovať, čo má cenu – význam aj pre náš osobný život i pre spoločenstvo cirkvi. Ak tak urobíme, prinesie to požehnanie nielen nám, ale cez to, ako Pán Boh modlitbou mení naše srdcia, aj ľuďom v našej blízkosti.