Čo vlastne hovoríme, keď rozprávame o ukrižovanom Ježišovi?
Chcel by som začať s krátkym rozprávaním, ktoré je iste len podobenstvom, ale predsa môže znázorniť, o čo ide.
V stredoveku žili v divokom horskom svete Kaukazu bojové kmene, ktoré mali medzi sebou časté spory. Jeden z týchto kmeňov bol veľmi úspešný, všetci jeho príslušníci tvorili pevnú jednotu. Keď sa niekto pýtal: „Čo vás tak pevne k sebe púta?“ počul ako odpoveď meno; meno vodcu, ktorého si nadovšetko cenili. „Šemil Spravodlivý“, tak ho volali. „Stojí si za každým slovom, ktoré vysloví.“
Tento vodca doprial svojim bojovníkom niekoľko dní oddychu. Rozložili stany, trávili čas spolu, zabratí do spevu a hrania kociek.
Vtedy sa stalo niečo predtým nevídané: v jedno ráno chýbal jednému mužovi vzácny prsteň, ktorý ukoristil, druhému pohár, tretiemu drahocenná reťaz. Krádež medzi priateľmi! Nastala situácia, ako keby sa táborom šíril oblak jedovatej hmly. Každý začal podozrievavo pozorovať druhých a každý mal pritom dojem, že je stále bdelo strážený. Priatelia sa zmenili na cudzincov. Krádež medzi priateľmi – atmosféra bola zamorená.
Vodca nechal vyhlásiť, že koho pristihnú pri krádeži, ten bude potrestaný palicovaním, čo bol vo vtedajšom svete brutálny trest, ktorý málokto prežil, a ak, stal sa z neho mrzák.
Zdalo sa, že rozhodnutie zapôsobilo. Na niekoľko dní nastal pokoj. Napätá atmosféra však zostala, smiech zamĺkol, viac sa nespievalo. Ľudia posedávali a nedôverčivo sa sledovali.
Potom, po niekoľkých dňoch, opäť krádež. Nie div, že si všetci vydýchli, keď konečne posol niesol od stanu k stanu správu: „Zlodej je chytený!“
„Kto je to?“ – „Vodcova matka.“
„Vodcova matka?!“ Úľavu okamžite vystriedalo hlboké zdesenie.
Každý vedel, ako veľmi miluje Šemil svoju matku. Vždy ju bral so sebou na bojové výpravy. Vždy nechal postaviť jej stan vedľa svojho. Keď raz ochorela, bdel každú noc pri jej lôžku.
Matka vodcu?! Čo sa teraz stane? Tejto noci sa „rozhoreli“ v stanoch vzrušené diskusie. Jedni hovorili: „Milosť má prednosť pred právom – inak to nejde. Vieme, ako je od svojej mamy závislý. Musí prevládnuť láska.“
Druhí tvrdili: „Nie je to možné. Právo musí ostať právom. Zbytočne sa nevolá Šemil Spravodlivý. Kam by sme prišli? Ak raz poruší svoje slovo, bude ešte niekedy platiť? Nebude sa hovoriť, že má svojich obľúbencov? Dnes je to jeho matka, zajtra niekto iný. Padla by všetka autorita, rozbila by sa súdržnosť, skončili by sme.“
Láska, alebo právo, to je otázka.
Nasledujúce ráno zvuk trúby zvolal všetkých na zhromaždisko. Vodca, trocha bledší ako inokedy, vyšiel zo svojho stanu. Z druhého stanu vyviedli jeho spútanú mamu. Šemil Spravodlivý pokojne prehovoril:
„Páchateľ je nájdený, trest bude vykonaný.“
Vo chvíli, keď strážcovia chceli siahnuť na ženu, vodca pokračoval: „Ale vykonaný bude na mne.“
Ľudia pozerali ako skamenení na muža, ktorého všetci milovali, keď ho odvliekli brutálne zbičovaného a skrvaveného. Pritom ich ovládol veľký údiv, keď pochopili, že naraz sa uskutočňuje aj právo, aj láska – slovo nie je porušené, zločin je potrestaný! – a láska je prejavená v tom, ako sudca berie vinu na seba, zo sudcu sa stáva odsúdený.
Nie láska, alebo spravodlivosť, ale láska a spravodlivosť. A oboje v jednom, oboje celkom bez kompromisu.
Podľa Siegfrieda Kettlinga