Modlitba – odpoveď na Božie oslovenie

Modlitba – odpoveď na Božie oslovenie

Keď nás niekto oslovuje, očakáva, že mu odpovieme. Ak kohosi oslovíme my, tiež čakáme, že dostaneme odpoveď. Pán Boh sa nám prihovára, volá – oslovuje nás rozličnými spôsobmi, osobitne zvesťou svojho (Božieho) slova. My máme odpovedať. – Ako? Vierou. Jej konkrétnym prejavom je modlitba.   

Modlitba je odpoveď, na ktorú Pán Boh čaká. Zaiste nie preto, že by si bez nás nevedel dať rady. Našu odpoveď očakáva, lebo On je náš Tvorca, náš milujúci nebeský Otec. Ako rodičia čakajú odpoveď od svojho milovaného  dieťaťa, ako sa tešia, keď z úst ich ratolesti zaznie po prvýkrát „mama“, „tata“, aj Pán Boh čaká našu odpoveď, na naše modlitby. Veď už tým, že nám dal život, nás oslovil. Oslovil nás láskou a prijatím, ktoré nám dosvedčil pri našom krste. Oslovuje nás aj tým, že sa nás chráni a denne sa o nás stará.

Modlitby nemajú život kresťanov zdobiť, ale budovať. Modlitba nie je bižutéria,  ktorá nám vylepší imidž, no zaobídeme sa aj bez nej. Modlitba je základný „stavebný materiál“ pre život viery, pre to, aby sme sa my, rozbití, unavení, hriešni, často v pretvárke žijúci ľudia, stavali celými, zdravými, čistými a správnymi (B. Pleijel). Modlitba je základom v zápase o posvätenie – o to, aby sa náš život (jednotlivcov i spoločenstva cirkvi ) páčil Pánu Bohu.  

Sú veci, ktoré Pán Boh nerobí – napr. nehreší, ani sa k nám ľuďom nemodlí. Avšak oslovuje nás, vyzýva nás, aby sme sa modlili – aby sme Jemu, Pánovi celého sveta, ktorý chce byť aj tvojím a mojím Pánom, prinášali naše radosti, bolesti, túžby, obavy, našu vďaku aj prosby, vďačnosť za naše úspechy i prosby o odpustenie našich previnení a zanedbaní v konaní dobra.  Boh nás oslovuje, aby sme si uvedomovali, že nežijeme z vlastných výkonov, ale z Božej moci: Ním žijeme, hýbeme sa a trváme“ (Skutky 17, 28a)

Poctivo si odpovedzme:  Je nám modlitba niečím cudzím. Prípadne iba formálnym zvykom, či dokonca len akousi povinnosťou? Alebo nám je výsadou, radosťou srdca a potrebou duše, bez ktorej nemôžeme žiť? Zrejme poznáme obdobia či situácie, keď sa modlíme s radosťou, ale aj také, keď  nám vo viere dochádza dych. Každopádne modlitba nám pomáha objaviť nové – Božie svety a modlitba má úžasné zasľúbenie: „Toto je dôvera, ktorú máme v Ňom, lebo o čokoľvek prosíme podľa Jeho vôle, počuje nás (1. Jánov 5, 14).

Keď túžime, aby sa cirkev menila k lepšiemu, aby bola oslovujúca, priťahovala nových ľudí, aby sme verne plnili poslanie, ktoré nám Pán dal (por. Matúš 18, 19 – 20), obnovu a prehĺbenie duchovného života nemožno dosiahnuť telesnými spôsobmi. Nijakou, čo ako horlivou ľudskou snahou. Osvedčené pravidlo:  „Modli sa a pracuj“ platí. Zároveň platí, že bez modlitby – „bez Božieho požehnania, márne naše namáhania“ (por. Žalm 127, 1 – 2).

Ak si priznáme, že nijako zvlášť netúžime, aby cirkev bola oslovujúcou, že sa nezaoberáme tým, či sa snažíme byť vernými v Bohom nám zverenej misii, usvedčuje  nás to z duchovnej plytkosti, povrchnosti, sebectva, egocentrizmu. O to väčší je dôvod modliť sa – prosiť, aby Pán svojím Duchom spôsobil naše otvorenie sa Bohu, dal nám zosilnieť na vnútornom človeku, aby Kristus prebýval v našich srdciach a boli sme zakorenení v láske. – Milovali Pána, svojho Boha, z celého srdca a z celej duše a z celej mysle a z celej sily – a boli sme naplnení všetkou plnosťou Božou (por. Marek 12, 30 a Efezským 3, 16 – 17 . 19).

                Nepochybujme, že Pán Boh nám to chce dať.

Kazateľ D. H. Dolman napísal, že práve modlitba je kľúčom, ktorý otvára Božiu pokladnicu, spojkou prepájajúcou nebo so zemou, Božie sily a možnosti s naším životom.

                Mnohokrát zostávame v modlitbe na úrovni sebastredných detí. Keď sa deti modlia, spravidla prosia o dobré známky, alebo aby ich tím vyhral športový zápas. Nedbajú, že o výhru sa modlia aj ich súperi a najmä v tých športoch, kde niet remízy, robia Hospodinovi zbytočné starosti... Deti Pána Boha vnímajú ako Toho, koho úlohou je plniť im ich priania. Patrí to k detinskému, nezrelému zmýšľaniu 

                Darom, ktorý nám chce Otec nebeský dať a o ktorý máme predovšetkým prosiť, je Duch Svätý. On nás vedie k tomu, aby sme sa dostávali s Bohom na rovnakú „vlnovú dĺžku“. Vďaka Duchu Svätému sa náš egocentrizmus v modlitbách rúca a mnohé naše túžby a potreby sa ukazujú byť ako menej potrebné a nutné, či dokonca ako nedôležité. Vďaka pôsobeniu Ducha Svätého spoznávame v modlitbe, na čom skutočne záleží.

                Pán Ježiš nás v Otčenáši (Matúš 6, 9 – 13) učil, o čo sa nám treba najviac usilovať, čo má byť naším prvoradým cieľom. Totiž najprv Božie záujmy a až potom naše. Jedine to je správne poradie. Prvé dve prosby Otčenáša sa týkajú Božích záujmov: Božieho mena a Božieho kráľovstva. Toho, aby Božie meno bolo považované za hodné najvyššej úcty a aby naša vôľa bola zjednocovaná s vôľou Božou – teda aby Božie kráľovstvo prišlo aj k nám.

               Práve v modlitbe sa smieme vzdávať sebectva, hnevu, túžby po pomste a nachádzať cestu, po ktorej nás chce Pán Boh viesť. V modlitbách sa učíme, že cieľom našich modlitieb nie je len niečo získať, ale žiť vo vzťahu dôvery a nádeje, ktorý nám Pán ponúka.

 Je ohromné zistenie, že modlitba nezačína od nuly, ale že keď sa modlíme, máme na čo nadviazať. Modlitbou neskúšame, či to vyvolá nejakú odozvu, ale smieme mať istotu, že Pánu Bohu, ku ktorému sa modlíme, nie sme cudzí ani ľahostajní.

„Miloval som ťa večnou láskou, preto som ti tak dlho zachoval milosť.“ (Jeremiáš 31, 3)

„Vzývaj ma v deň súženia, vytrhnem ťa, a ty ma budeš oslavovať!“ (Žalm 50, 15) 

„Teraz však takto vraví Hospodin, tvoj Stvoriteľ, ó, Jákob, tvoj Tvorca, ó, Izrael: Neboj sa, lebo som ťa vykúpil, povolal som ťa tvojím menom; môj si ty! Keď pôjdeš cez vodu, budem s tebou, a keď cez rieky, nezaplavia ťa; keď budeš kráčať cez oheň, nezhoríš, ani plameň ťa nespáli, lebo ja, Hospodin, som tvoj Boh, Svätý Izraela, tvoj Spasiteľ. ... bol si drahý v mojich očiach, vzácny si bol a miloval som ťa.“ (Izaiáš 43, 1 – 3a . 5)

Modlíme sa k Bohu, ktorý dáva to najlepšie. Keď sme sa mohli spoľahnúť na našich nedokonalých rodičov, že nám dajú dobré dary, o to väčšou istotu máme, že dokonalý „Otec nebeský dá Ducha Svätého tým, ktorí Ho prosia. “ 

Oklamávali by sme sami seba, keby sme sa nazdávali, že bez modlitieb, alebo iba formálnym opakovaním fráz, ktoré pre nás už stratili svoj obsah,  môžeme duchovne napredovať.

V zápase  to, aby sa náš život páčil Pánu Bohu a stal sa požehnaním pre ľudí, je modlitba základným stavebným materiálom. Je vzácne vedieť, napriek tomu, že sme rozbití, unavení, hriešni, Pán rád počúva naše modlitby a prisľúbil nám, že na ne podľa svojej vôle odpovie.

 

Pán Ježiš sľúbil: „Proste a dostanete; hľadajte a nájdete; klopte a bude vám otvorené; lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde; a kto klope, tomu bude otvorené. ... Dá Otec nebeský Ducha Svätého tým, ktorí Ho prosia“ (Lukáš 11, 9 – 10 a 13).

 

 Božia pokladnica je naplnená Pánovým požehnaním. Modlitba nám k nemu kľúčom viery a lásky  otvára dvere.