Modlitba nesúvisí s tým, koľko času máme, ale...

Modlitba nesúvisí s tým, koľko času máme, ale...

Anjeli ustarostene hlásili Stvoriteľovi, že ľudia sa už skoro celkom prestali modliť. Nebeská rada poverila niekoľkých anjelov, aby preskúmali príčiny tohto alarmujúceho stavu. Anjeli hlásili: Ľudia vedia o tom, že v ich žití chýbajú modlitby a ponosujú sa na to. No žiaľ, napriek ich dobrej vôli, nemajú čas modliť sa.

V nebi  to prijali s údivom i úľavou zároveň: Ako dobre, obávali sme sa, že toľkí odpadli od viery, no zdá sa, že ide len o časový problém! Nebeská rada uvažovala, čo robiť. Niektorí radili odbúrať hektickosť moderného života – veď v dávnejších časoch bolo mnohé lepšie a ľudia zbožnejší. Iní navrhli potrestať ľudské pokolenie: „To zaberie“, vraveli a poukazovali na potopu, veľké zemetrasenia, vojny, mor, epidémie. S riešením prišiel jeden mladý anjel: Pán Boh by mal  prejaviť porozumenie pre problémy moderných ľudí a deň jednoducho predĺžiť! Navzdory nesúhlasu niektorých bol tento návrh prednesený Bohu, ktorý s ním – na prekvapenie všetkých – súhlasil: stvoril 25. hodinu. V nebi zavládla radosť: „Boh je úžasný, aké má len porozumenie pre svoje stvorenia!“ Keď na zemi spozorovali, že deň má o hodinu viac, ľudia boli ohromení. A keď sa dozvedeli o príčine, naplnila ich vďačnosť. Prvé reakcie boli sľubné. Biskupi vyjadrili nádej, že 25. hodina sa stane pre ľudí „hodinkou pre Boha“. 

V nebi, po počiatočnej radosti, nastalo vytriezvenie. Napriek očakávaniam do neba neprichádzalo viac modlitieb ako dosiaľ. A tak opäť vyslali na zem anjelov. Títo hlásili: Ľudia z biznisu vravia, že 25. hodinu, ktorá mala byť hodinou vďačnosti Bohu, využívajú na nadčasy. Je im to veľmi ľúto, no vzhľadom na stagnujúce hospodárstvo sú pod tlakom. O tom, že by hodina navyše mala byť využívaná na modlitby, nateraz nemôže byť ani reči. Iný anjel hovoril s odborármi. Povedali mu, že sa len splnilo to, čo odbory požadovali už dávno. V záujme zamestnancov a pre stabilizovanie pracovných miest v zábavnom priemysle odbory ponechávajú (novo)pridanú hodinu na zotavenie zamestnancov.                   

Intelektuáli o novej hodine viedli búrlivé diskusie. V televíznej debate poukázali, že dospelému človeku predsa nemôže nik predpisovať, ako má využiť 25. hodinu. Myšlienku biskupov, stanoviť 25. hodinu ako „hodinku pre Boha“, intelektuáli rázne odmietli ako nepatričný autoritatívny dozor nad dospelými ľuďmi.

Anjelovi, ktorý bol vyslaný do cirkevných kruhov, tam oznámili, že ľudia sa modlia tak či tak. Nebeský zásah možno v každom prípade chápať len ako „ponuku“. To, či ju ľudia využijú, je na ich osobnom rozhodnutí a svedomí. Niektorí išli ešte ďalej a tvrdili, že z pohľadu demokracie v cirkvi hodnotia vec kriticky: Nariadiť „zhora“ využívať  25. hodinu len na modlitbu – bez predošlého zistenia názoru „zdola“ a bez odsúhlasenia na konventoch, nezodpovedá demokratickým princípom v cirkvi. Mnohí farári zdôrazňovali vďačnosť za pridaný čas, ten však naliehavo potrebujú pre svoju pastorálnu prácu.

Istý profesor teológie oznámil, že pracuje na novej knihe o modlitbe a vďaka 25. hodine, publikáciu skôr dokončí. 

Všetci mali dôvod, prečo hodinu pridanú ku dňu nemôžu venovať modlitbe... Jedni potrebovali zvýšiť pracovný výkon, iní si užívať viac voľna, zase ďalší o veci diskutovali a iní začali navštevovať kurzy o komunikácii, či technikách meditácie. 

Boli dokonca vydané odborné knihy o „význame 25. hodiny“ z pohľadu teológie, ekonomiky, sociológie, psychológie a iných vied a konali sa vedecké kongresy na túto tému. Cirkev ponúkala semináre o rôznych formách modlitby a účastníci kurzov o tom zanietene diskutovali. 

Niektorí anjeli po návrate do neba hlásili, že tí ľudia, ktorí novú hodinu prijali tak ako každú inú hodinu – teda ako dar z Božích rúk – si pre účasť na službách Božích, pre stíšenie sa v modlitbe, pre službu blížnym, našli čas ešte ľahšie ako dosiaľ.

Anjeli s údivom referovali, že tí, ktorí 25. hodinu postavili do služby Bohu, boli tí istí ľudia, ktorí už predtým venovali nemalý čas modlitbám v súkromí, aj na službách Božích. Nebeská rada spoznala, že modlitba je otázkou lásky; hodinka navyše pridaná ku dňu, nespôsobí, že počet modlitebníkov vzrastie. Tí, ktorí sa netúžia modliť, si na modlitbu nenájdu čas ani vtedy, keby mal deň 25 hodín. Čas na modlitbu nesúvisí s dlhším dňom, ale s láskou k Bohu. Tí, ktorí milujú Boha, sa k Nemu modlia. Preto sa nebeská rada rozhodla požiadať Boha, aby zrušil 25. hodinu a aby v mysliach ľudí vyhasil aj spomienky na ňu. Tak sa aj stalo.           

Modlitba v súkromí, ani verejná na bohoslužobných podujatiach nesúvisí s tým, koľko máme času, ale s láskou. Je nepochopením, keď sa nám modlitba spája s frustráciou z nesplnenej povinnosti. Alebo so strachom – ako v prípade chlapca, ktorý na otázku farára: „Kedy sa modlí?“ – Odvetil: „Keď sa blýska a hrmí.“ Nemodlíme sa aj my len vtedy, keď v našom žití začne „hrmieť a blýskať sa“?

Naše modlitby sú odzrkadlením toho, aký máme vzťah k Bohu a predstavu o Ňom.

V modlitbe ide najmä o dôverný vzťah, o spoločenstvo s Bohom. O zdieľanie sa s tým, čo prežívame, čo nás teší i trápi, s čím zápasíme ako s problémom, ale aj za čo sme vďační. Modlitba ukazuje aj na náš charakter – odhaľuje, ktoré hodnoty sú pre nás dôležité, i to či myslíme iba na seba alebo aj na iných.  

Zrejme sa vám už stalo, že ste sa rozprávali s priateľom a ani ste si nevšimli, koľko času ubehlo. Vo svojej podstate je modlitba nasmerovaním nášho uvažovania na Boha – na Jeho „vlnovú dĺžku“. Aby, keď „hrmí a blýska sa“,  sme Boha „neťahali za nohy z neba“, ale aby sa Pán Boh stal centrom nášho zmýšľania.

Prameň: Volker E. Sailer: Der verlängerte Tag, Sibirjak.de 


Cookies nám pomáhajú poskytovať Vám naše služby. Využívaním týchto služieb súhlasíte s ich použitím.