Krivilačný Boh?

Krivilačný  Boh?

Ľudia proti kresťanstvu argumentujú spravidla nasledovne:
Keď je Boh je všemohúci, prečo nezabráni nespravodlivosti a vojnám?
Prečo si kresťanstvo nárokuje, že práve  ono má pravdu, keď je iba jedným z náboženstiev?

              Nie je Ježišovo tvrdenie: Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa“ (Ján 14, 6) trúfalosťou?

Najväčšie výhrady však bývajú namierené nie na vierouku kresťanstva, ale na jeho prax –   

na cirkev, jej pôsobenie. Hoci ľudí od viery odrádzajú aj komplikácie v teológii, predsa viac sledujú spôsob života nás, kresťanov. To, čomu skutočne veríme a čomu žijeme, sa nedá ukryť. Je to čitateľné z nášho počínania. Ako cirkev sme „facebookom“ Ježiša Krista. Životy nás, veriacich jednotlivcov, ale aj pôsobenie  cirkevného zboru,  cirkvi ako takej, majú iným sprítomniť  tvár Ježiša Krista.

Je faktom, že mnohí ľudia sú z cirkvi sklamaní.  Cirkev, s ktorou sa stretávajú sa  totiž líši od toho, ako žil Ježiš. Zaiste, cirkev nie je múzeum dokonalých ľudí, ale nemocnicou, kde Lekár Kristus lieči – „opravuje“ nedokonalých ľudí. Ani ateisti nepochybujú, že mnohé v našom svete je choré. Keď je niekto medzi chorými, ľahko sa nakazí... A keď človek vážne ochorie, je lepšie byť v nemocnici, blízko Lekára – Ježiša, ako zostať bez Jeho pomoci.

Kto hľadá dokonalú cirkevnú komunitu – ako náhle by ju našiel a pripojil sa k nej – v  tom momente dokonalou byť prestane, lebo do nej vstúpil on – hriešny človek...

Nie je ľahostajné, ako my, kresťania, cirkev hovoríme a konáme. Rozhodne netreba hľadieť predovšetkým na ľudí; treba sa dívať na Krista – na to, ako On dokázal prijímať ľudí, navzdory ich nedokonalosti. Veď stredom cirkvi je dokonalý – čistou láskou nás milujúci Ježiš Kristus, nie my, nedokonalí, hriešni ľudia. Okrem toho, cirkev nevymysleli ľudia. Ona je Božím plánom. Ježiš cirkev miluje  ako svoju nevestu (Efezským 5, 25 – 32).  Vykúpil ju svojou krvou (Skutky 20, 28).

Kto si váži Ježiša, chce Ho  nasledovať, nemá pohŕdať cirkvou, lebo ona je Kristovým telom. Kresťania, ktorí nie sú činní v cirkvi, sa podobajú tehlám, ktoré sa rozhádzané povaľujú na stavbe a netvoria súčasť domu. Úloha tehly však je však byť  súčasťou stavby, Božieho duchovného chrámu.

                Cirkev je Božím plánom. Boh nekoná z unáhleného rozhodnutia, ani z momentálnej nálady. Koná s rozvahou, podľa vopred uváženého plánu. 

V Biblii čítame Ježišove slová: „Ajhľa, vstupujeme do Jeruzalema, a splní sa všetko o Synovi človeka, čo napísali proroci.“ (Lukáš 18, 31b) Pán tým hovorí, že  

- Ježišovo utrpenie je celkom zvláštne utrpenie, lebo sa o ňom píše vo svätých Písmach a predpovedali ho Boží proroci;

- Ježišovo utrpenie má osobitý význam. Súvisí s našim hriechmi. 

Ježišov príchod na zem i Jeho smrť boli predpovedané prorokmi už mnoho rokov predtým, ako sa udiali. Boli to proroctvá o Jeho narodení,  o Jeho božskej podstate, o Jeho službe, o udalostiach spätých s Jeho smrťou i tým, čo sa dialo po Jeho pohrebe. Takýchto proroctiev nájdeme v Starej zmluve desiatky (Rímskym 1, 1 – 4). Proroctvá sa splnili. Biblia je, čo sa zachovaných rukopisov týka, neporovnateľne najlepšie doloženou písomnosťou staroveku.

- Ježišovo utrpenie je celkom zvláštne utrpenie, píše sa o ňom vo svätých Písmach, predpovedali ho Boží proroci.

- Ježišovo utrpenie má osobitý význam. Súvisí s našim hriechmi. 

V Biblii čítame, že „Syn človeka musí mnoho trpieť ... musí byť zabitý“ (Marek 8, 31). Ak Ježiš musel zomrieť, nie je Boh sadista, ktorý trvá na preliatí krvi, aby bol odpustený hriech.

JE BOH  JE KRUTÝ MOLOCH, KTORÝ ODPÚŠŤA LEN VTEDY, KEĎ VIDÍ KRV? 

Biblia svedčí, že Boh nie je pomstychtivý, odpúšťajúci iba vtedy, keď vidí krv;

„Boh je láska“ (1. Jánov 4, 8). To, že Ježiš musel mnoho trpieť a byť zabitý (ako predpovedal), nie je výpoveď tom, že Boh je krutý alebo že nie je zvrchovaný, ale o smrteľnej vážnosti hriechu. My sme si z hriechu, z toho, čo nás vzďaľuje od Boha i ľudí, urobili neškodnú záležitosť. Stačí si všimnúť pribúdajúce vulgarizmy či dvojzmyselné reči v divadlách, či dokonca  aj vo verejnoprávnych médiách. Zvykli sme si na ne... Hriech sme zbagatelizovali. To iba potvrdzuje, že hriech nielen páchame – je na našich rukách, ale že hriech má v rukách nás.  Nemáme možnosť sami sa od neho oslobodiť.

Boh ide na smrť pre nás. To nie je znak, že by bol krutý, ani že by nebol zvrchovaný, ale  potvrdenie Božej lásky k tebe, ku mne. Lásky, ktorá neznižuje vážnosť hriechu a rozsudok smrti, ktorý patril nám, berie na seba – aby sme my boli omilostení (Rímskym 6, 23).

Pri biblickom výroku: „Bez vyliatia krvi niet odpustenia“ (Židom 9, 22) sa mnohí pobúrene pýtajú: „V akého krvilačného Boha to vy, kresťania, veríte? Prečo niet odpustenia bez preliatia krvi?“

 Pretože hriech je pred Bohom smrteľne vážnou záležitosťou. Keď Boh stvoril svet, dal mu pravidlá, ako má fungovať. Božím spôsobom budovania sveta (Božou „architektúrou“) je pokoj, spravodlivosť a harmónia. Hriech je odsúdeniahodným druhom ľudského vandalstva, ktoré Božiu architektúru poškodzuje a  uráža Boha ako Architekta a Staviteľa.

 Biblická zásada: „Bez vyliatia krvi niet odpustenia“, nehovorí o krvilačnom Bohu, ale o dare Kristovej krvi, ktorá zachraňuje život hriešnika. Predstavme si človeka, ktorý nepozornosťou či bezohľadnou jazdou spôsobí vážne dopravné nešťastie. Silne krváca on i ľudia z auta, do ktorého narazil. Bez daru krvi niet pre nikoho z nich záchrany.

Bolo by bláznovstvom myslieť si, že pomstychtivý Boh, potom, čo nechá popraviť svojho Syna, so zadosťučinením konštatuje: „Teraz je účet splatený, sme si kvit, už vám môžem odpustiť.“

Ježiš povedal: „Ja a Otec jedno sme“ (Ján 10, 30).  V Ukrižovanom sa k nám skláňa večný Boh, otvára nám svoju náruč a daruje nám seba samého – aby nás vytrhol z najhlbšej odcudzenosti  Bohu, do ktorej sme sa dostali vlastnou vinou. Ježiš berie na seba naše previnenia, aby sme už nikdy nemuseli zažívať peklo samoty opustenia Bohom (Žalm 22, 2 – 3), aby sme boli zmierení s Bohom, smeli sme s Ním mať nanovo vzťah, ktorý pretrvá aj vo všetkých biedach a bolestiach života. 

JEŽIŠOVA OBEŤ NEVYJADRUJE KRVILAČNOSŤ BOHA, ALE PÁNOVO DOBROVOĽNÉ SEBAVYDANIE SA Z LÁSKY K NÁM, OBNOVU ZNIČENÉHO VZŤAHU MEDZI BOHOM A ĽUĎMI (2. Korintským  5, 19 – 20). Toto Pánovo vydanie života pre nás potvrdil Boh vzkriesením Ježiša z mŕtvych. Bez vyznania: „Boh bol v Kristovi“ (2. Korintským 5, 19a) je myšlienka Ježišovej smrti ako obete zmierenia za hriechy nepoužiteľná. Veď to, že Kristus je zároveň obetným baránkom (Ján  1, 36), aj veľkňazom (Židom 4, 15; 5, 5.10) a že táto obeť sa nemôže opakovať (Žid 10, 10.12.18) protirečí bežnej obetnej praxi.

BOH NEŽIADA ĽUDSKÉ OBETE. NAOPAK, ON V KRISTOVI VYDÁVA ŽIVOT ZA NÁS.  ĽUDIA JEŽIŠA UKRIŽOVALI, NO BOH SA NEIDENTIFIKUJE S ICH VRAŽEDNÝM KONANÍM, ALE S UKRIŽOVANÝM JEŽIŠOM.

Všetky náboženstvá sa zaoberajú problémom zmierenia viny. Riešenie sa pokúšajú nájsť v úsilí človeka uzmieriť si Boha prinesením obete. V Novej zmluve je to opačne. Nie človek prichádza k Bohu, aby Mu priniesol obeť, ktorou si ho uzmieri. Je to Boh, kto prichádza k nám a dáva sa nám. Z tejto Jeho  iniciatívy – z moci Božej lásky  dochádza k zmiereniu, k obnove narušeného vzťahu, keď Pánovým milosrdenstvom je nám, nespravodlivým, darovaná Božia spravodlivosť – nám, ktorí sme boli mŕtvi vo svojich previneniach je darovaný nový život.   

Kritika cirkvi nesmerujme predovšetkým na vierouku, ale na pramalú viditeľnosť nového života pri nás, kresťanoch. Kiež sa nám stane podnetom k pokániu, ale aj prosbe o to, aby nám obeť Pána Ježiša neprestala byť vzácnou.              

Teba, Kriste, zvelebujem za kríž, rany, úzkosti,

              svoje srdce Ti darujem, lebo si ma z milosti

svojou smrťou spasil večne, miluješ ma nekonečne.

Za tú milosť tisíckrát chcem Ti, Pane, ďakovať. (Ev. spevník 92, 5)              

Spracované z viacerých prameňov

Cookies nám pomáhajú poskytovať Vám naše služby. Využívaním týchto služieb súhlasíte s ich použitím.