Ako sa máme modliť?

Ako sa máme modliť?

Nik z ľudí nevie všetko a nie všetko i potrebujeme vedieť. K tomu, čo by kresťanovi rozhodne nemalo chýbať patrí, že sa vie modliť a modlieva sa. 

Kto nevie, čo má (v modlitbe) povedať, môže začať práve tým. Priznať si: „Neviem sa modliť“, nie je hanbou; na našu veľkú škodu by však bolo zotrvať v tejto nevedomosti – nič s ňou neurobiť. Učeníci, ktorí boli dlhodobo v blízkom kontakte s Pánom Ježišom Kristom, si tiež uvedomili: nevieme sa modliť – a túžime to zmeniť.  Vidiac, ako sa modlí Ježiš, Ho jeden z učeníkov (aj  mene ďalších) prosí: „Pane, nauč nás modliť sa.“ (Lukáš 11, 1) A Pán učeníkov nesklamal. 

Prvý krok na ceste k učeniu modliť sa, je úprimnosť, pravdivosť. Jeden zo súdobých evanjelických katechizmov na otázku: „Ako sa modlíme?“ dáva nasledovnú odpoveď: Úprimne, pravdivo – to je jediné pravidlo. Inak (sa môžeme modliť) nahlas i potichu, krátko i dlho, naučenú modlitbu i svojimi slovami, sami aj spoločne s druhými, (v modlitbe) ďakujeme i prosíme, aj vyznávame svoje viny, pýtame sa i ticho očakávame.“ (Pavel Klinecký: Katechismus pre děti i dospělé, pre potreby FS ČCE v Prahe 10 – Strašnicích vydal autor, Praha 20003)

Úprimnosť, pravdivosť, ochota sa s dôverou obracať na Pána,  je – pri všetkej nedokonalosti našich modlitieb – základom na ceste k „umeniu“ modliť sa.

V Biblii je vzácny sľub, že Duch prichádza na pomoc našej slabosti. Lebo my nevieme, za čo sa máme modliť, ako náleží, ale sám Duch prihovára sa za nás vzdychaním nevysloviteľným.“ (Rímskym 8, 26) To značí, že ako ľudia veriaci v Pána Ježiša sa nemusíme vyrovnávať s problémami sami. Keď nám Duch Svätý (t. j. sám Pán Boh) pomáha pri modlitbách, nemusíme sa báť pred Neho predstúpiť. Odvážim sa pripodobniť to situácii, keď sa malé dieťa začína prihovárať rodičom. Napriek tomu, že zo strany dieťaťa to ešte nie je štandardné hovorenie, ale detské „pla, pla pla“, navzdory tomu, že artikulácia ešte nie je čistá – a ešte i neskôr namiesto „r“, deti povedia „l“  (pleto) a pod. –  milujúci rodič dieťaťu rozumie, zhovára sa s ním. To nielen rozvíja a prehlbuje ich vzájomnú komunikáciu, ale aj buduje a upevňuje ich vzťah.  

V rozhovore so ženou Samaritánkou Pán Ježiš hovorí: „Praví ctitelia budú vzývať Otca v duchu a v pravde; veď aj Otec takýchto ctiteľov chce mať. Boh je duch, a tí, čo Ho vzývajú, musia Ho vzývať v duchu a v pravde.“ (Ján 4, 23 – 24)  Teda opäť dôraz na to, že Boh je duchovná bytosť a tí, ktorí sa k Nemu modlia, to majú konať úprimne, pravdivo, pod vedením Ducha Svätého.

Pán Ježiš nás učí oslovovať Boha: „Otec“. To je veľká pomoc pri učení modliť sa. Nemálo ľudí – aj pre príkrosť ich telesných otcov – má deformovaný obraz o Bohu. Považujú Ho za tvrdú, tyranskú, podozrievavú  bytosť, za niekoho, kto si rýchlo všíma naše chyby, neodpúšťa, je strohý a moralizujúci... Akýsi nebeský policajt.  Ku komusi takému by bolo ťažké modliť sa, otvoriť pred Ním celé srdce. Je sotva predstaviteľné mať k Bohu dôveru, ak sa neveríme, že On je Láska. Potrebujeme Pána Ježiša Krista, aby sme boli o tom uistení. V Ježišovi za nás ukrižovanom a pre nás slávne vzkriesenom vidíme tkp. Bohu do srdca. Katarína zo Sieny o Pánovi Ježišovi, napísala, že „klince nestačili na to, aby Ho udržali na kríži, keby Ho tam nebola držala láska.“

Kto vníma, že Boh je Láska – je naším dobrým Otcom, tomu sa v modlitbe otvára nový obzor. Práve pre túto Božiu lásku sa môžeme modliť, za akýchkoľvek okolností, ako nás povzbudzuje apoštol Pavel: „O nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo všetkých svojich modlitbách a prosbách.“ (Filipským 4, 6)

Ešte jedna podstatná vec, pri učení modliť sa. Pán Ježiš sľúbil: „Čokoľvek budete prosiť v mojom mene, učiním to, aby Otec bol oslávený v Synovi.“ (J 14, 13)

Modliť sa v Ježišovom mene značí modliť sa v súlade s Jeho charakterom. Pán nám nedá všetko, čo si zmyslíme, všetko, o čo Ho prosíme, ale to, čo zodpovedá Ježišovmu charakteru, čo je na Božiu slávu. Je pre nás dobre, že Pán nevypočuje všetky naše modlitby – automaticky nesplní naše nerozvážne prosby, ktoré by priniesli hanbu Jeho svätému menu a nám škodu. Smieme mať istotu, že nám dá to, čo je pre nás dobré podľa Jeho vôle (1. Jánov  5, 14) .

Všeobecnú Božiu vôľu objavíme čítaním Biblie, otváraním sa jej posolstvu.

Z Biblie sa dozvedáme, že:

Ø      modliť sa máme úprimne a pravdivo,

Ø      Duch sa prihovára za nás – teda Pán nám pomáha pri modlitbách, preto sa nemusíme obávať pred Neho predstúpiť;

Ø      modlíme sa k nášmu láskavému nebeskému Otcovi, ktorého srdce bije pre nás (nie k monštru či nebeskému policajtovi);

Ø      Bohu môžeme predkladať všetky naše radosti i ťažkosti – každú životnú situáciu;

Ø      cieľom modlitby nie je splnenie našich, neraz nerozvážnych prianí, ale Božia sláva;

Ø      modliť sa máme v Ježišovom mene – v súlade s Jeho charakterom.

Odvážme sa modliť podľa týchto biblických rád a naučíme sa modliť.

 Pomocou v učení sa modlitbe sú aj knihy modlitieb. Ony zaiste nechcú a nemajú nahradiť modlitby formulované našimi slovami. Predsa len jestvujú situácie a obdobia, keď nejednému človeku vo viere dochádza dych – chýbajú mu slová. Vtedy na „rozdýchanie“ modlitebného života môžu pomôcť práve modlitby vyslovené – napísané inými. Spomeňme predovšetkým Žalmy – biblickú knihu modlitieb ďalšie modlitby v Písme svätom (Matúš 6, 9 – 13; Efezským 4, 14 – 21; Lukáš 1, 46 – 55; 2, 29 – 32, 1. Kronická 4, 9 – 10...), spevníky a modlitebné knihy. Modliť sa modlitby vyslovené kedysi inými nie je menej zbožné, ako prihovárať sa Bohu vlastnými slovami. V prednáške o Posolstve symbolu kríža evanjelický  farár Ján Grešo povedal: „Pán Ježiš sa na kríži modlil slovami 22. žalmu: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? ...“ Nepohrdol naučenou modlitbou. – Pohľad na symbol kríža aj nám pripomína, aké je dôležité, aby sme sa učili, opakovali a rozširovali svoj osobný repertoár biblických výrokov ako aj pekných veršov piesní zo spevníkov. Mali by sa nám stať železnou duchovnou zásobou pre zvlášť ťažké chvíle, pre hraničné situácie. Nemôžeme vedieť, kedy ich budeme potrebovať pre seba alebo pre druhých.“

Keď slová: „Neviem sa modliť, neviem čo  mám hovoriť“, nie sú iba skrytou výhovorkou za: „Nechcem sa modliť“, či „Modlitba je nanič, svet sa ňou nezmení – modlia sa iba slabí, vystačím si  sám“, vtedy Pán Boh tomu, kto sa odváži k Nemu volať s dôverou, dá dôjsť k poznaniu:

Síce sa neviem modliť, ale Ty ma nauč skutočnej modlitbe. Neviem, čo mám povedať, ale túžim byť s Tebou. Keď sa mi zdá, že modlitba je neúčinná, uisti ma, že sa mýlim a keď sa mi nechce modliť, pomôž mi svojím Duchom premôcť moju lenivosť. Ak aj moja modlitba nezmení svet, Ty modlitbou meníš moje srdce, zjavuješ svoju silu v mojej slabosti a dávaš mi porozumieť, že sám si vystačím len na to, aby som všetko pokazil. Ďakujem, že sa ma ujímaš a učíš ma modliť sa. (Por. http://www.ecavrk.sk/kronika2013/001-100/047_dedicstvo_2_2012_neviem.htm)

„Keď sa nedeje to, čo chceme, deje sa to, čo je lepšie.“ (Martin Luther) 

„Povedať, že  vaša práca je vašou modlitbou alebo že váš život je modlitbou, nie je iba nezmyselné, ale úplne zavádzajúce. Je to nepochybne ideál, ale taký ideál nikdy nedosiahnete, ak nebudete denne venovať čas osobnej modlitbe.“ (Basil Hume)

                                                           Použitím viacerých prameňov: Martin Šefranko, evanjelický a. v. farár