Karol Štúr bol starší brat Ľudovíta Štúra a brat Samuela Štúra, farára v Zem. Podhradí, a brat Janka Štúra, sudcu.
Na fotografii je pamätná tabuľa Ľ. a K. Štúra v Modre.
Narodil sa v Trenčíne 25. marca 1811. Jeho otec, Samuel Štúr, evanjelický učiteľ najprv v Trenčíne a potom v Zay-Uhrovci, študoval na modrianskom gymnáziu v r. 1803 - 1809.
Karol Štúr študoval v Rábe, Šoproni, Bratislave a potom aj v Berlíne. R. 1838 sa stal kaplánom vo Vrbovom a o rok na to profesorom a rektorom ev. gymnázia v Modre a bol ním do 11. dec. 1846. Chorľavel, a preto mal aj kaplána Daniela Minicha. Umrel 13. jan. 1851.
Ženatý bol s dcérou mestského radcu Jána Emresza. Mali sedem detí, a to 6 synov a 1 dcéru.
Na modranskom gymnáziu založil Ústav slovanský. Už predtým, v Bratislave, bol spoluzakladateľom Společnosti reči a literatúry slovenskej. V čase revolúcie, v r. 1848/49, mal veľké nepríjemnosti. Koncom mája 1848 ukrýva sa u neho zatykačom stíhaný brat Ľudovít. /Na budove starej fary je pamätná tabuľa./
Spolu s rektorom Jánom Kalinčiakom založil v Modre Slovenské kasíno, čítací spolok a domáhal sa práva slovenčiny aj pri meste. V Modre vydal zbierku svojich básní pod titulom "Ozvena Tatry".
Na jeho náhrobníku na modranskom cintoríne je nápis: "Učil, kázal, dumnú Tatre ozvenu dával". Nekrológ o ňom napísal Dr. J. M. Hurban v Slov. pohľadoch, 1851.
Po jeho smrti ujal sa jeho sirôt brat Ľudovít, ktorý sa sem presťahoval z Uhrovca.
Neprajníci a nepriatelia ho podozrievali, osočovali, denuncovali a opisovali v novinách.
Za svojho pôsobenia v Modre vydal tlačou svoje povesti a spevy Ozvena Tatry. Žiaľ, umrel v mladom veku, ani nie 40-ročný.
Jozef Miloslav Hurban napísal Štúrov životopis a začal týmito slovami:
„Slovenská literatúra plače a slovanský život dumno narieka za kňazom svojho kostola, za duchaplným pevcom svojich osudov, ktorý sa odobral zo sveta dňa 13. januára a zaľahol na modranskom cintoríne, za drahým synom Slovenska, Karolom Štúrom, hodným bratom hodného, šľachetného Ľudovíta. Literatúra je vodkyňa ľudí a národov; ona ich sprevádza cez mútne labyrinty osudov žitia i slávy; ona žije z géniov a géniovia sa ňou doplňujú, a ona je vďačná samej sebe i svojim tvorcom. Tí, čo ju tvoria, stávajú sa — keď prestanú byť — jej predmetom. Keď zúri škuľavá závisť, keď sa valí príval nevďaku, dráždenia, ohovárania, keď sa ukracuje právo, zatmieva cnosť, množí útlak, šíri lož, udomácňuje podvod, zdokonaľuje lesť, končatejú a vyhrocujú sa vrchovce bezuzdnej náruživosti a nieto vo svete pravdy, v spoločnosti ľudskej lásky: vtedy vďačná literatúra prechováva tvorcov a svojich miláčikov i nimi stvorené svety pre ďalšie, spravodlivé potomstvo, pre svätý súd ducha človečenstva.
Národy, ktoré majú žiť, ktoré rozumejú svojej úlohe, čo ďalej pomkýnajú človečenstvo, aby nesplesnivelo v nehybnom stŕpnutí ducha, v materiálnej hnilobe, národy takto rozumné chovajú medzi sebou tú opatrovkyňu svojho ducha, literatúru, ako najdrahší poklad večnosti, vynakladajúc na ňu silu všetkej svojej príčinlivosti a mohutnú starostlivosť svojich dní života. Ale za toto sa zasa aj literatúra odmeňuje národom, ona, nech pomlčíme o inom, je časť toho večného svätého ducha, z ktorého bývajú počatí spasitelia a vysloboditelia národov z jarma kliatby, a človečenstva z veku temnosti a bludov.“
Z prameňov Pavel Šulla – Náčrt dejín cirkevného zboru ev. a. v. v Modre; Karol Štúr, Nástin ducha a života jeho od J. M. Hurbana pripravil Marián Čop.
Karol Štúr študoval v Rábe, Šoproni, Bratislave a potom aj v Berlíne. R. 1838 sa stal kaplánom vo Vrbovom a o rok na to profesorom a rektorom ev. gymnázia v Modre a bol ním do 11. dec. 1846. Chorľavel, a preto mal aj kaplána Daniela Minicha. Umrel 13. jan. 1851.
Ženatý bol s dcérou mestského radcu Jána Emresza. Mali sedem detí, a to 6 synov a 1 dcéru.
Na modranskom gymnáziu založil Ústav slovanský. Už predtým, v Bratislave, bol spoluzakladateľom Společnosti reči a literatúry slovenskej. V čase revolúcie, v r. 1848/49, mal veľké nepríjemnosti. Koncom mája 1848 ukrýva sa u neho zatykačom stíhaný brat Ľudovít. /Na budove starej fary je pamätná tabuľa./
Spolu s rektorom Jánom Kalinčiakom založil v Modre Slovenské kasíno, čítací spolok a domáhal sa práva slovenčiny aj pri meste. V Modre vydal zbierku svojich básní pod titulom "Ozvena Tatry".
Na jeho náhrobníku na modranskom cintoríne je nápis: "Učil, kázal, dumnú Tatre ozvenu dával". Nekrológ o ňom napísal Dr. J. M. Hurban v Slov. pohľadoch, 1851.
Po jeho smrti ujal sa jeho sirôt brat Ľudovít, ktorý sa sem presťahoval z Uhrovca.
Neprajníci a nepriatelia ho podozrievali, osočovali, denuncovali a opisovali v novinách.
Za svojho pôsobenia v Modre vydal tlačou svoje povesti a spevy Ozvena Tatry. Žiaľ, umrel v mladom veku, ani nie 40-ročný.
Jozef Miloslav Hurban napísal Štúrov životopis a začal týmito slovami:
„Slovenská literatúra plače a slovanský život dumno narieka za kňazom svojho kostola, za duchaplným pevcom svojich osudov, ktorý sa odobral zo sveta dňa 13. januára a zaľahol na modranskom cintoríne, za drahým synom Slovenska, Karolom Štúrom, hodným bratom hodného, šľachetného Ľudovíta. Literatúra je vodkyňa ľudí a národov; ona ich sprevádza cez mútne labyrinty osudov žitia i slávy; ona žije z géniov a géniovia sa ňou doplňujú, a ona je vďačná samej sebe i svojim tvorcom. Tí, čo ju tvoria, stávajú sa — keď prestanú byť — jej predmetom. Keď zúri škuľavá závisť, keď sa valí príval nevďaku, dráždenia, ohovárania, keď sa ukracuje právo, zatmieva cnosť, množí útlak, šíri lož, udomácňuje podvod, zdokonaľuje lesť, končatejú a vyhrocujú sa vrchovce bezuzdnej náruživosti a nieto vo svete pravdy, v spoločnosti ľudskej lásky: vtedy vďačná literatúra prechováva tvorcov a svojich miláčikov i nimi stvorené svety pre ďalšie, spravodlivé potomstvo, pre svätý súd ducha človečenstva.
Národy, ktoré majú žiť, ktoré rozumejú svojej úlohe, čo ďalej pomkýnajú človečenstvo, aby nesplesnivelo v nehybnom stŕpnutí ducha, v materiálnej hnilobe, národy takto rozumné chovajú medzi sebou tú opatrovkyňu svojho ducha, literatúru, ako najdrahší poklad večnosti, vynakladajúc na ňu silu všetkej svojej príčinlivosti a mohutnú starostlivosť svojich dní života. Ale za toto sa zasa aj literatúra odmeňuje národom, ona, nech pomlčíme o inom, je časť toho večného svätého ducha, z ktorého bývajú počatí spasitelia a vysloboditelia národov z jarma kliatby, a človečenstva z veku temnosti a bludov.“
Z prameňov Pavel Šulla – Náčrt dejín cirkevného zboru ev. a. v. v Modre; Karol Štúr, Nástin ducha a života jeho od J. M. Hurbana pripravil Marián Čop.