Peniaze v cirkvi

Peniaze v cirkvi

Bratia a sestry. V uplynulých číslach Evanjelického Posla spod Tatier som písal o téme "Peniaze v cirkvi." Článok mal 4 pokračovania a pravdepodobne sa nedostal k vám všetkým. Rozhodol som sa preto ponúknuť vám tento text aj na našej webovej stránke. Verím, že odpovie na vaše otázky. Ak nie, napíšte nám na financovanie@ecav.sk.

I. Zákon o hospodárskom zabezpečení cirkvi štátom

     Jedným z kľúčových krokov novovznikajúceho komunistického režimu v Československu, ktorý v duchu marxisticko-leninskej ideológie seba samého otvorene nazýval diktatúrou, a to  diktatúrou proletariátu, a rovnako otvorene sa snažil mocensky ovládnuť a priviesť pod svoju kontrolu všetky oblasti súkromného i verejného života, bolo prijatie Zákona o hospodárskom zabezpečení cirkví štátom, ktorý začal byť účinný už 1. novembra 1949.

     Máličko odbočme a spomeňme prorocký román Georga Orwela „1984“, dokončený v roku 1948. Konkrétne na to, ako bol v ňom vykreslený smutne známy „newspeak“, teda „novoreč“ predstaviteľov v románe vystupujúcej totalitnej Strany. V newspeaku Strany už prestala platiť klasická sémantika, teda generáciami a prirodzenou logikou života vytvorené a zaužívané spojenie medzi znením slova a obsahom slova. V newspeaku sa tradičné obsahy zo slov vylievali, aby potom slová nevyspytateľným spôsobom naberali nové obsahy a nové významy. Keď napríklad Strana povedala „mier“, samozrejme tým myslela vojnu.

     Presne na toto sme si aj my museli zvyknúť v reči našich komunistov. Pojmy, názvy a heslá v ich slovníku znamenali buď ich pravý opak, alebo niečo, čo človek ani presne nevedel definovať. Vzletný slogan predajní – „Príďte, poradíme, poslúžime“ znamenal, že ak potupne vystojíte dlhý rad, aj tak nedostanete to, čo ste chceli a budete radi, ak sa vám ujde aspoň niečo. Vysvetľujeme to preto, lebo presne toto isté platilo aj pre názov dôležitého zákona z roku 1949. Týkal sa cirkví a slovo „zabezpečenie“ v ňom v skutočnosti znamenalo „nezabezpečenie“ a „likvidáciu“. Štát sa v tomto zákone zaväzoval prebrať na seba všetku starostlivosť o hospodárske a ekonomické fungovanie cirkví. Áno, zákon sa vo svojom doslovnom znení veľkoryso zaväzoval nielen uhrádzať „hmotné pôžitky“ duchovných, ale aj stavať kostoly, hradiť nákupy všetkých bohoslužobných potrieb, či zabezpečovať administratívnu prevádzku farských úradov. Znenie konkrétnych ustanovení zákona je neuveriteľne prajné, veľkorysé a neveští nič zlé. Samozrejme, štát reálne robil iba maličkú časť z toho, k čomu sa v zákone zaviazal – hradil odmeňovanie duchovných a prevádzku biskupských úradov. Navonok teda vytváral obraz dobrodinca, ktorý zobral cirkev pod svoju ochranu. Čo sa však dialo reálne?

     Štát najprv brutálne skonfiškoval všetok majetok cirkví, okrem samotných kostolov a fár. Znamenalo to, že právne zlikvidoval a fyzicky si privlastnil, ukradol, množstvo cirkevných zariadení a pôdy. V prípade evanjelickej cirkvi to bola celá moderná a rozvinutá infraštruktúra školských, diakonických, nemocničných, vnútromisijných a iných zariadení. Tiež poľnohospodárska pôda, lesy a k nim patriace hospodárske zariadenia a prevádzky. Úmyslom bolo zbaviť cirkvi práva disponovať svojim majetkom, priviesť  ju  do ekonomickej závislosti od štátu, a v ďalšom zbaviť ju práva riadiť si vlastné záležitosti. Zaviesť kontrolu nad každou oblasťou jej činnosti, teda „vykonávať dozor štátu nad cirkvami“, ako to bolo výstižne nazvané v politických a právnych dokumentoch štátostrany. Povedané poetikou drsnej anekdoty zosnulého profesora Pavla Kolárovského – mimochodom, perfektného znalca a glosátora komunistického newspeaku: Gazda, ktorý sa rozhodol svojmu koňovi dávať každý deň menej a menej sena, napokon veľmi ľutuje, že kôň zdochol. Potom uvažuje, že keby kôň toto jeho „hospodárske zabezpečenie“ vydržal ešte niekoľko dní, dokázalo by sa, že je schopný žiť aj bez sena. Toto bolo skutočným zámerom komunistického cirkevného inžinierstva: povedané komunistickým newspeakom –„štátom hospodársky zabezpečená“, teda v skutočnosti ekonomicky a organizačne podmanená cirkev, ktorá je úplne závislá na udeľovaní štátnych súhlasov či nesúhlasov k čomukoľvek, napokon vitálne skolabuje. Vytratí sa z fungovania spoločnosti, stratí dosah na formovanie detí a mládeže, stratí akékoľvek jasne vyhranené duchovné kontúry, akúkoľvek relevanciu pre spoločnosť. Zmení sa na generačné ghetto seniorov, dospeje na úplnú perifériu záujmu ľudí. Stane sa muzeálnym spolkom a postupne zanikne. 

II. Piešťanský manifest

     Dňa 29. septembra 1949 sa v Piešťanoch konala schôdza Spoločenstva evanjelických kňazov (SPEVAK), predchodcu nášho Združenia evanjelických duchovných. V tom čase to bolo ešte stále slobodné, režimu nepoplatné spoločenstvo farárov. Čoskoro ho však čakal osud všetkých ostatných evanjelických spolkov, združení a organizácií – úradnou mocou bola ukončená jeho činnosť. V Piešťanoch 172 prítomných farárov, informovaných o príprave Zákona o hospodárskom zabezpečení cirkví štátom, prijalo legendárny Piešťanský manifest. V ňom protestovali proti prijatiu zákona. Mnohí ďalší to urobili súkromne ešte pred týmto dátumom. A mnohí na svoj postoj aj patrične doplatili. Za všetkých spomeňme piešťanského farára Štefana Dlháňa, ktorého režim po preložení do Roštára a súdnom procese nadosmrti vyzliekol z luteráka.

     Nazerané súčasnou optikou si mnohí môžu klásť otázku: Prečo protestovať proti tomu, keď sa chce štát starať o cirkev? Odpovede sú dve. Tá prvá je v zmysle vyššie uvedeného. Naši otcovia a starí otcovia si dobre uvedomovali, že zákon je dvojznačný a nesie na sebe znamenie komunistického newspeaku. „Zabezpečenie“ bude v skutočnosti znamenať „ovládnutie“ a „likvidáciu“. Tá druhá odpoveď je ešte pozoruhodnejšia: Naši otcovia a starí otcovia dobre vedeli, že takéto vážne zamiešanie sa štátu do hospodárskych záležitostí cirkvi a materiálne garantovanie jej existencie a pôsobenia, bude znamenať v konečnom dôsledku narušenie prastarých vzťahov medzi cirkvou a jej členmi. Cirkev má svoje potreby. Jej členovia ich vnímajú, oceňujú, podporujú, samosprávne kontrolujú. Preberajú záväzok a zodpovednosť za „projekty a programy“, financované z vlastných peňaženiek. Ak tu zrazu bude nový model, taký, že je tu niekto iný ako my, kto sa o nás postará, nutne sa to premietne do vzťahu členov cirkvi k cirkvi samotnej a k jej potrebám. Angažovanosť, dobročinnosť, aktivita, lojalita, áno, láska k vlastnému spoločenstvu a kvalita členstva bude upadať. Dôsledky sa budú iba veľmi ťažko odstraňovať. Cirkev a jej členovia sú veľmi citlivé spojené nádoby.  Na prvé počutie optimistické heslo „my sa o vás postaráme“, môže byť pre cirkev tou najhoršou správou. Nuž, naši otcovia a starí otcovia vyrástli a žili v úplne inej dobe ako my a veľmi dobre tejto logike rozumeli....

III. Nie chyba v programe, ale program samotný

     Kresťanská viera svojim obsahom tvorí a potvrdzuje hodnotu, dôstojnosť a slobodu každej ľudskej bytosti. Preto sa kresťanská viera a prostredie cirkvi stáva nepriateľom pre každú politickú totalitu a diktatúru. Tak aj pre komunizmus. Nepriateľský postoj komunistickej moci ku kresťanskej viere a k cirkvi teda nebol iba náhodným, nesprávnym rozhodnutím jedného komunistického úradníka. Nebol to iba omyl pomýleného jednotlivca na v podstate dobrom programe komunizmu, ktorý chcel priať človeku a jeho potrebám. Nie, nenávisť voči kresťanstvu bol úplne programový a principiálny postoj komunistického režimu. Bol od základu politicky a ideologicky zdôvodnený. Bez neho by komunizmus nebol komunizmom. Proticirkevný postoj patril akoby do komunistického erbu, patril k zásadným princípom „diktatúry proletariátu“. Ak chceme mať človeka opatrného, plného strachu, pretvárky, nám plne lojálneho, poddajného, prispôsobivého, kontrolovateľného, vnútorne skorumpovaného, odtrhnutého od svojich prirodzených koreňov, zaujímajúceho sa iba o prežitie seba a svojej rodiny, spokojného v ilúziách, ktoré okolo neho vytvorí komunistický newspeak, a ak tu chceme mať podobne charakterizovanú spoločnosť, pasívnu, zlomenú, poddajnú, predstierajúcu nepravdu, schopnú prijať a zhltnúť úplne všetko a radostne kráčajúcu ulicami pod heslami komunistického newspeaku, nesmie tu byť kresťanská viera a fungujúca cirkev. Uvedomme si, že komunizmus bol koniec koncov duchovný, áno, náboženský jav. Dobre vedel, čo znamená podmaniť si dušu človeka a ovládnuť kolektívne vedomie spoločnosti. O to mu aj išlo. Bola to sekulárne, politicky ladená náboženská vízia raja bez transcendentného, osobného Boha. Komunizmus veľmi dobre chápal hlboké spojenie medzi slobodou človeka a jeho kresťanskou vierou. Preto musel to druhé narušiť, zničiť. Viedol proti cirkvi nezmieriteľný zápas, ktorý nebol náhodný ale kľúčový, a od jeho zvládnutia závisel úspech celého komunizmu. Neviedol ho iba v Československu, ale na všetkých miestach na tvári zeme, kde sa komunisti dostali k moci. Patrí nám už iba ďakovať Bohu, že pri všetkých obetiach na životoch a pri všetkých životoch zničených väzeniami, perzekúciami, šikanou a cynizmom, a pri všetkých neblahých civilizačných dôsledkoch, ktoré pociťujeme dodnes, ten boj predsa len nebol tak krvavý, krutý a devastačný ako napríklad v Sovietskom zväze, v Albánsku, či v Severnej Kórei. Zákon o hospodárskom zabezpečení cirkvi štátom bol však jeho neoddeliteľnou súčasťou. Vytváral základný rámec pre „dozor“ štátu nad cirkvami a bol nástrojom postupnej likvidácie cirkvi a kresťanskej viery.

IV. Dve slobody cirkvi

     Aké zmeny priniesol do života cirkví November 89? Zrušením v Ústave zakotvenej takzvanej „ústrednej úlohy strany“ bol vytvorený prvý predpoklad na zánik politického dozoru štátu nad cirkvami.  Cirkvi si môžu riadiť svoje vnútorné, organizačné a ekonomické záležitosti sami. Vo svojej činnosti už nie sú závislé napríklad na udeľovaní či neudeľovaní tzv. štátnych súhlasov. Tie predtým potrebovali farári k voľbe, pri zmene miesta pôsobenia, k voľbe ich potrebovali predstavitelia seniorátov a biskupstiev, študenti teologickej fakulty pri prijatí na štúdium, pedagógovia pre účinkovanie a akademický postup na teologickej fakulte. Cirkevné zbory ich potrebovali pre opravy kostolov a fár, pre zvláštne podujatia, štát ako prvý a vlastne rozhodujúci kontroloval ich príjmy a výdavky a pod.  Už tridsať rokov nezaznela v našej cirkvi obávaná veta „Nebol udelený štátny súhlas“, ktorá vždy prinášala väčšiu či menšiu pohromu do života konkrétnych ľudí, či cirkevných zborov. Z hľadiska organizačno - správneho nastala skutočne odluka cirkvi od štátu.

     Sloboda cirkvi je však tvorená z dvoch slobôd. Sloboda v organizačno – správnych záležitostiach je prvou z nich, veľmi dôležitou. Sme za ňu veľmi vďační. Tá druhá je ekonomická sloboda a nezávislosť  na štáte. Zaznieva legitímna otázka, či cirkev požíva úplnú slobodu, keď nie je plne ekonomicky slobodná a nezávislá na štáte a štát stále prispieva na jej prevádzku?  V novších dejinách sa zaužíval pojem „prorocká úloha cirkvi“. Myslí sa ňou to, že cirkev má úlohu prorocky dvíhať svoj hlas a upozorňovať na všetky tie momenty, keď v politickom a verejnom živote dochádza  ku zneužívaniu moci, nedodržiavaniu ľudských a občianskych práv, morálnemu zlyhávaniu verejných autorít a inštitúcií, či k nesprávnemu smerovaniu celej komunity. Môže si svoju prorockú úlohu v spoločnosti plniť cirkev, ktorá je v ekonomicky závislom postavení na štáte? Delikátna otázka.

     Začnime odpoveď rozplietať sledovaním osudov zákona o hospodárskom zabezpečení cirkví štátom z roku 1949. Bol rekordérom, pretože platil sedemdesiat rokov. Ako dobre vieme, po niekoľkých rokoch príprav a práce expertnej komisie, zloženej z predstaviteľov štátu i cirkví, parlament schválil v októbri minulého roku nový Zákon o finančnej podpore činnosti cirkví a náboženských spoločností (Zákon č. 370 / 2019 Z. z.), ktorý začal platiť od 1. januára 2020. Starý zákon platil teda počas štyridsiatich rokov komunizmu a v novelizovaných podobách i počas tridsiatich ponovembrových rokov slobody. Práve na tie sa zamerajme. Počas tejto doby štát hradil „hmotné požitky“ farárov, teda vlastne ich mzdy a odvody. Táto čiastka tvorila asi 80 percent z balíka štátnych peňazí na potreby cirkvi. Zvyšnú časť predstavovali financie na chod troch biskupských úradov a prostriedky na Evanjelickú diakoniu. Pod slovom „chod biskupských úradov“ si netreba predstavovať iba náklady na réžiu budov, či platy a odvody zamestnancov ústredí. Sú to aj náklady na programy a podujatia s ľuďmi na dištriktuálnej a celocirkevnej úrovni, kde podľa stanovených pravidiel môžu byť isté druhy výdavkov financované zo štátnych prostriedkov (napr. minuloročná VI. školská konferencia v Poprade hostila 90 účastníkov, ktorí mali zaistené ubytovanie, stravovanie, konferenčné priestory a cestovné). Bežným názorom, ktorý sa vplyvom médií udomácnil v neinformovanej časti verejnosti a vyvoláva primitívne vášne proti cirkvi je, že „štát financuje cirkvi“. Nie je to úplná pravda. Ak si predstavíme sumu peňazí, ktoré celá naša cirkev, teda cirkevné zbory, senioráty, dištrikty a generálna cirkev potrebujú na svoju ročnú prevádzku, potom príspevok od štátu na mzdy, prevádzku ústredí a diakoniu tvorí asi štvrtinu týchto celkových nákladov. Nie je to málo. Je to dôležitá časť, ale stále iba štvrtina. Tri štvrtiny celkových prostriedkov na chod našej cirkvi na všetkých jej úrovniach pochádza predovšetkým z milodarov, ofier a cirkevného príspevku členov cirkvi, tiež z výnosov z nájmu, prípadne predaja nehnuteľností, z úrokov z vkladov, a napokon z podpory zahraničných cirkevných fondov.

V. Dobrá investícia štátu

    Toto by mali vedieť členovia našej cirkvi a týmto odpovedať na tvrdenia, že cirkev je tu úplne za štátne peniaze. Koniec - koncov, štát z prostriedkov daňových poplatníkov financuje množstvo vecí, ku ktorým určitá časť obyvateľstva nemá absolútne žiaden, alebo odmietavý vzťah. Zabezpečiť napríklad nasadenie policajných a špeciálnych jednotiek pri veľkom futbalovom derby, aby fanúšikovia nezdemolovali centrá miest, predstavuje pre nás, daňových poplatníkov určite nemalý výdavok. Môže vyvolávať pocity frustrácie u učiteľov, sestričiek, či dôchodcov. Žiadny futbalový fanúšik, majúci nulový vzťah k cirkvi, by samozrejme nepripustil výčitku, že „my všetci kresťania sa musíme skladať na ten tvoj nezmyselný futbal“. K tejto téme už iba trpkú poznámku, ani nie tak od kresťana, ako od občana: Ak evanjelická cirkev je dotovaná – trebárs v posledných štyroch rokoch – sumou od 3,7 do 4,4 milión eur ročne, potom sumy z verejných zdrojov, o ktorých sa politicky diskutuje ako o nehospodárne vynaložených, vytunelovaných, odtečených na účty neznámych vlastníkov atď, sa pohybujú v stovkách miliónov eur....

     Nedávno bol v médiách uverejnený rozhovor s istým vidieckym aktivistom, ktorý sa bez úmyslu straniť cirkvi vyjadril, že dôstojnejšiu a kultivovanejšiu úroveň života na slovenskom vidieku zaručujú dnes predovšetkým hasiči, dôchodcovia a cirkevné deti a mládež. My by sme k tomu mohli pridať slová o našom cirkevnom školstve, o sociálnom diele našich diakonických zariadení a terénnych služieb, o sociálno – výchovných a voľnočasových ustanovizniach pre mládež, o rómskej misii, o väzenskej misii, o kultúrnych, vzdelávacích, umeleckých a spoločenských podujatiach, ktoré majú veľký verejný presah a pri ktorých sa už nedá presne odlíšiť, čo je záležitosť, týkajúca sa evanjelickej cirkvi, a čo je už „polis“, fakt, týkajúci  sa všetkých. A to sme ešte nespomenuli to úplne základné, denno – denné poslanie, vykonávané cirkevnými zbormi  v teréne svojich parochií, a v ešte dramatickejšom teréne ľudských duší, charakterov a vzťahov, predovšetkým našimi duchovnými. Základnou ambíciou tohto poslania nie je iba udržiavať v chode inštitúciu, ale v mene Ježiša Krista aktívne meniť človeka. Toto poslanie je možné hodnotiť z hľadiska toho, čo všetko sa nepodarilo. Cirkev potom možno obviňovať  z formalizmu, pokrytectva, neschopnosti. No je možné aj hodnotenie z hľadiska toho, čo sa podarilo a takýto zoznam by bol určite dlhší. Patrili by doň aj vyslovené zázraky!  Toto celé nie je štátom kompletne objednaná, dodaná a zaplatená služba. Ak z tohto obrovského diela odpočítame desaťtisícky dobrovoľníckych hodín ročne, vykonané v rozličných oblastiach života cirkvi členmi našich cirkevných zborov a organizácií, potom na to všetko ostatné prispeje štát jednou štvrtinou z celkovo vynaložených nákladov. My hovoríme, že toto je investícia, ktorá sa mu oplatí a prinesie mu naspäť mnohonásobný úžitok . A našou túžbou je, aby takáto veta neznela iba ako povinná floskula, ktorú sa patrí tvrdiť, ale aby to bol pre štát a aj pre jeho sekulárnych občanov overený a spoľahlivý fakt.

VI. Problém reštitúcií, odškodnenia a najdôležitejšia otázka dneška

     Napriek tomu, že sme opísali zmysluplnú investíciu štátu do cirkví, zostáva v platnosti tvrdenie, že k plnej slobode a nezávislosti cirkvi na štruktúrach štátu, a teda i k plneniu jej prorockej úlohy,  patrí jej plná ekonomická nezávislosť. Že takýto model vzťahu cirkvi a štátu je biblický, dobrý a zdravý. Uvedomme si však aspoň jeden závažný moment, ktorý sa vynára pri úvahách o plnej odluke cirkvi od štátu a jej predpokladoch. Týka reštitúcií, resp. nevykonaných reštitúcií majetku, ktorý cirkvám odobral štát.  Najprv: naprostá väčšina budov, vrátených cirkvi v reštitúciách, bola vrátená v zlom, alebo úplne dezolátnom stave. Socialistický štát, ktorý prišiel k cirkevným budovám zadarmo, sa o novozískanú infraštruktúru staral asi tak, ako o všetko ostatné. Vyťažil z nich čo sa dalo a potom ich už iba nechával na zotrvačné dobiehanie ich životnosti. Naviac využitie budov sa častokrát minulo ich pôvodnému účelu, čo budovám nesmierne technicky i morálne škodilo. Tiež sa stávalo, že budova dostala necitlivým spôsobom nejaký nový stavebný kontext, ktorý po navrátení obmedzil možnosti jej využitia na pôvodný účel. Každý svedomitý vlastník tiež vie, koľko opráv a investícii budova potrebuje trebárs po dvadsiatich rokoch užívania. Odobraté cirkevné budovy v tomto smere veľmi strádali. Keď sa po procese reštitúcií vrátili cirkvi, tá musela investovať nemalé prostriedky do toho, aby svoj navrátený majetok priviedla do takého stavu, aby sa mohol stať zdrojom budúcich príjmov. Finančný kapitál nemala hneď k dispozícii. Na mnohých miestach sa nevitalizácia navrátených budov stala nekonečným príbehom s administratívnymi prekážkami, veľkými investíciami, zaťažením pôžičkami a komplikovanými stavebnými riešeniami. Reštitúcie chceli učiniť zadosť historickej spravodlivosti, ale neboli jednoznačnou a rýchlou výhrou, ponúkajúcou cirkvi plnú satisfakciu, ale začiatkom zložitého procesu, v ktorom častokrát nebolo vidieť svetlo na konci tunela. Bolo by zaujímavé zistiť, v akom pomere sú investičné náklady, ktoré vyžadovali opotrebované, ale v reštitúcii navrátené budovy, a príjmy, ktoré z nich vlastníci dosiaľ mali.

     A ďalej: nie všetok odňatý majetok bol cirkvi vydaný. Napríklad zákony z roku 1945, pri tvorbe ktorých mali dôležité slovo komunisti, zoštátnili budovy, ktoré sa slúžili cirkevnému školstvu. Iba v mojom rodnom zbore to znamenalo, že cirkevný zbor, ktorý počas asi troch storočí zabezpečoval gramotnosť obyvateľstva, prišiel o štyri budovy škôl a v rámci jednej z nich aj o byt kantora a zborovú sieň. Ako vyčísliť takto vzniknutú škodu, ktorá pozostávala nie iba zo straty štyroch škôl, bytu a zborovej siene, ktoré štát zadarmo dostal a legálne ich ako nový vlastník predal, ale napríklad aj z toho, že cirkevný zbor si na svoje náklady musel zriadiť novú zborovú sieň v hospodárskej budove? Reštitučný zákon pred rok 1948 nešiel a k žiadnemu odškodneniu za znárodnený ale nevrátený školský majetok nikdy nedošlo. Takýchto prípadov je na mape našej cirkvi neúrekom.

     Zhrňme to. Je tu odobratý, ktorý vyvolal nutnosť realizácie náhradných riešení a tým nových vlastných investícií. Odobratý majetok, ktorý tvoril a s ktorým i zanikol finančný zisk v prípade jeho prenajímania či predaja. Štátom vynútené predaje cirkevného majetku za očividne nízku cenu. Investície do majetku, ktorý sa síce vrátil v reštitúciách, ale bol v zlom technickom stave. Nutnosť správy majetku, ktorý sa vrátil v reštitúciách, no jeho využívanie je z rozličných dôvodov iba ťažko možné, alebo už nemožné. Znárodnený majetok, ktorý bol odobratý cirkvi pred rokom 1948 a cirkev zaň nijako nebola odškodnená. Majetok, o ktorý cirkev prišla, ale reštitúcie sa z nejakých dôvodov nepodarilo vykonať. Alebo rozličné krajné, špecifické prípady, kde došlo ku skrivodlivosti, ktorá má zvyčajne charakter kométy s dlhým chvostom, teda prípadu s mnohými ďalšími komplikáciami, škodami a vlastnými nákladmi. Kto by sa pokúsil vyčísliť, akú celkovú škodu utrpela evanjelická cirkev vinou komunizmu na svojom majetku? Ak to niekomu vadí, nech sa odosobní a predstaví si, že sa nejedná o cirkev, ale organizáciu s takou rozsiahlou infraštruktúrou budov a zariadení, o ktoré organizácia zrazu príde. Kto a ako jej po štyridsiatich rokoch vyčísli, akú škodu utrpela priamo a nepriamo?

     Opisujeme to takto detailne z toho dôvodu, aby sme k legitímne, biblicky znejúcemu „a“ (úplná, aj ekonomická odluka cirkvi od štátu), pridali aj nutné, férové „b“, zodpovedajúce realite (odškodnenie majetkových krívd). Ak má vzniknúť dôsledná organizačná i ekonomická odluka cirkvi od štátu, mal by štát vážne uvažovať nad odškodnením cirkví, podobným tomu, k akému sa zaviazal štát v susedných „ateistických“ Čechách. Až s takto vyrovnanými účtami by sa mohli štát a cirkev rozísť ako dobrí partneri, ktorí sa potrebujú a ktorí dokážu spolupracovať. Alebo nahliadané z opačnej strany: dnešný príspevok štátu na chod cirkví môžeme vnímať ako kompenzáciu, odškodnenie za všetok nereštituovaný, nevydaný majetok a za všetky škody, ktoré cirkev utrpela tým, že ho roky nesmela užívať, nakladať s ním, či mala v súvislosti s jeho stratou nové výdavky.

     K tomuto všetkému už iba dve záverečné poznámky. Prvá:  Ak takáto ekonomicko–právna podmienka odluky niekoho pohoršuje a považuje ju za neoprávnenú požiadavku cirkví, ktoré by mali byť zo svojej podstaty skromné a nie požadovačné, nech si spomenie, ako on rázne jedná a obhajuje svoje spotrebiteľské práva, keď doma pri vykladaní nákupu zistí, že mu predali jogurt jeden deň po záručnej lehote a bol teda poškodený.  My tu máme dočinenia s obrovskou infraštruktúrou cirkvi! Bola zo dňa na deň ukradnutá. Mnohé priame či nepriame škody zostali neodškodnené. A druhá poznámka: Štátny príspevok na chod cirkví nie je tá najzásadnejšia položka, ktorá ovplyvňuje naše bytie či nebytie. Ako bolo povedané vyššie: Nie je to málo, je to dôležitá časť, ale stále iba štvrtina. Tri štvrtiny celkových prostriedkov na chod našej cirkvi na všetkých jej úrovniach, pochádza z peňaženiek nás, jej členov, tiež z výnosov z nájmu, predaja nehnuteľností, z úrokov z vkladov, a z podpory zahraničných cirkevných fondov.  Ak máme teda v nastávajúcom čase o niečom intenzívne hovoriť, tak je to otázka našej vlastnej dobročinnosti, predovšetkým teda našich milodarov, ofier a cirkevného príspevku. Okolnosti nám v tejto súvislosti kladú zásadnú otázku: Akú akosť, akú kvalitu má členstvo v našej cirkvi pre jej členov? Nie iba pre verné jadro, ale pre všetkých. Na koľko, hrubo peňažne vzaté, je naša cirkev, jej pôsobenie, ustanovizne a programy v očiach jej členov hodná, oceňovaná? Akú sumu sme ochotní vo svojich osobných či rodinných rozpočtoch vyčleniť na jej podporu? Zásadnou otázkou dneška je to, či sa naša cirkev v dosť krátkom čase duchovne, mentálne, organizačne, ekonomicky vyformuje do takej podoby, že už nebude najdôležitejšia otázka, kto nám ako môže prispieť, ale čo sme schopní pre seba urobiť my sami!

     Pozor, táto otázka je univerzálna. Vôbec pri nej nehrá úlohu to, kto ju kladie, alebo kto kým kedy bol, kto na akej strane kedy stál, alebo kto sa dnes kde zaradil. Akékoľvek straníctvo a čiastočné záujmy musia nabok. Skončíme ako cirkev väčším či menším kolapsom, ak do otázky svojho vlastného financovania a prežitia zatiahneme nejaký druh demagógie, straníctva, alebo primitívneho cirkevného politikárčenia. Život nám to sám ukáže, ak dnes nebudeme múdri a odvážni.

VII. Čakanie na nový zákon

Aký je zásadný rozdiel medzi financovaním cirkví doteraz a financovaním od nového roku? Čo nové, čo iné prináša Zákon o finančnej podpore činnosti cirkví a náboženských spoločností naproti predchádzajúcemu Zákonu o hospodárskom zabezpečení cirkví štátom?

Charakteristika nového zákona

Na základe nového zákona dostane naša cirkev približne ten istý balík peňazí, ako predtým. Bude mierne navýšený, ale nie vplyvom zákona, ale vplyvom toho, že štát pre rok 2019, ktorý je dôležitý pre výpočet výšky transferu, navýšil balík peňazí pre všetky cirkvi o 2 milióny eur. V tejto súvislosti pripomeňme, že od roku 2009 štát výšku balíku peňazí pre cirkvi nenavyšoval a aj keď spotrebiteľské ceny rástli, cirkvi desať rokov hospodárili stále s tou istou sumou peňazí. Nové bude ďalej to, že ak predtým štát presne stanovil, aká časť z balíka má byť daná na mzdy a odvody zamestnancov a aká časť na prevádzku ústredí – pričom platilo, že nevyčerpané prostriedky na mzdy mohli byť presunuté do prevádzkových nákladov, ale nevyčerpané prostriedky z prevádzkových nákladov nesmeli byť použité na mzdy, tak teraz dal štát cirkvám úplne voľnú roku. Sami si môžu určiť, koľko chcú dať na mzdy a odvody a koľko na prevádzku. Zákon iba vymedzil, na čo peniaze nesmú byť použité (je vymenovaných celkovo osem titulov, ktoré majú logické zdôvodnenie, ako

napr. pôžičky tretím osobám, ručenie za záväzky tretích osôb, podpora pre činnosť politických strán a pod.). Ďalej: ak štát predtým definoval tabuľkové platy všetkých zamestnancov cirkvi, tak teraz nechal cirkvi, aby si pravidlá pre výšku odmien zamestnancov vytvorili sami. Zákon tiež presne určuje, ako sa štátna dotácia bude navyšovať. Časť, ktorá predstavuje 80% zo sumy, poskytnutej v predchádzajúcom roku, bude navýšená podľa miery valorizácie a časť predstavujúca 20% zo sumy, poskytnutej v predchádzajúcom roku, bude navýšená podľa miery inflácie. Takto vypočítané celkové navýšenie bude potom rozdelené cirkvám na základe toho, koľko majú členov, a nie na základe toho, koľko majú vytvorených systematizovaných miest, ako tomu bolo doteraz. To, koľko majú členov, štátu povie sčítanie obyvateľstva, ktoré nás čaká v roku 2021. Každý teda musí rozumieť tomu, aký veľký význam pre financovanie našej cirkvi a jej programov má, aby čo najviacej evanjelikov sa pri sčítaní obyvateľstva veľmi jasne prihlásilo k členstvu v evanjelickej cirkvi. K tomuto zásadnému poznaniu sa ešte vrátime.

Proces prípravy a schvaľovanie

Aj keď sa na príprave nového zákona pracovalo niekoľko rokov a predstavitelia štátu a cirkví – tak ako sme boli informovaní – ho tvorili spoločne, s tou podobou zákona, v akej bol napokon schválený, alebo ešte presnejšie povedané, s tým režimom navyšovania finančných prostriedkov, ako bol vyššie opísaný, sme boli oboznámení na konci mája minulého roku. Hovorím „oboznámení“, pretože dianie okolo prípravy konečného znenia zákona bolo už vecou politických rozhodnutí robených mimo pracovnej komisie. Ich výsledky a dopady nám boli skôr iba komunikované. Obdobie leta 2019 bolo potom obdobím neistého očakávania, v ktorom nikto nevedel záväzne povedať, či sa zákon dostane do procesu prijímania, či bude prijímaný ako vládny, alebo bude poslanecký návrh (tieto dva režimy prijímania zákonov sa líšia dĺžkou a charakterom legislatívneho procesu potrebného na schválenie). Zákon bol napokon schvaľovaný parlamentom ako vládny v troch čítaniach. Dňa 16. októbra 2019 bol schválený. Získal veľmi pohodlnú väčšinu hlasov, naprieč spektrom politických strán. Ľavicoví liberáli sa síce vyslovovali, že zákon ešte nemusí byť podpísaný prezidentkou, ale aj toto sa stalo. Otáznikom pre vedenie cirkvi a pre ekonomický úsek ústredia cirkvi bolo skôr to, aké budú praktické aspekty fungovania nového zákona. K prvým odpovediam sme sa dopracovali až na školení k aplikácii zákona, ktoré bolo začiatkom decembra 2019. Všetky naše predchádzajúce analýzy a prepočty mohli dostávať reálnejšiu podobu.

VIII. Minimálna mzda

Aby bol opísaný celý dejový a legislatívny kontext, do ktorého nový zákon o financovaní cirkví vstupuje, a ktorý dotvára dopad zákona na cirkvi, je potrebné upozorniť ešte na iný dôležitý legislatívny predpis, ktorý sa zrodil takmer súčasne so zákonom. Je ním Nariadenie vlády schválené 2. októbra 2019, ktorým je stanovená minimálna mzda na rok 2020 vo výške 580,- eur (predtým 520,- eur). Zároveň je predpoklad, že výška minimálnej mzdy bude ďalej rásť. Toto nariadenie najviac ovplyvňuje dopad nového zákona na cirkvi. Na všetky, bezozvyšku. Ak má cirkev, ako zamestnávateľ, dať v roku 2020 nastupujúcim kaplánom minimálnu mzdu 580,- eur (doteraz ju mali vo výške 410,- eur, to bol hrubý nástupný plat kaplána, čo nie je najlepšia východisková pozícia trebárs pre ženbu), a všetkým ostatným pracovníkom by chcela dať primerane viac vzhľadom na počet nimi odpracovaných rokov a ich služobné zaradenie, teda ak by na základe tohto vypracovala nové mzdové tabuľky, potom z predpokladaného balíka peňazí na rok 2020 zaplatí takto naplánované mzdy a odvody, a zostane jej asi „na chlp“ presne čiastka, potrebná na chod troch biskupských úradov a na zabezpečenie približne tej istej agendy, ako v predchádzajúcich rokoch. Jednoducho: na základe nového zákona dostanú cirkvi približne ten istý balík peňazí, ale nariadenie o minimálnej mzde ich núti mať omnoho vyššie mzdové náklady. V minulosti cirkev doplácala kaplánom do výšky minimálnej mzdy, pričom minimálna mzda bola omnoho nižšia. Teraz, keď sa výrazne navýšila, majú ju dostať kapláni a ostatní by mali dostať primerane viac, ak má platiť, že nástupný plat kaplána v hrubom by nemal byť rovnaký, ako plat farára po rokoch služby. Dnes teda bude musieť cirkev doplácať všetkým.

Nie každý však vie, že výška minimálnej mzdy nie je definovaná iba jedným pevným číslom, ale že toto základné pevné číslo je možné násobiť koeficientom od jedna do dvoch. Teda isté zamestnania, ktoré vyžadujú napríklad vysokoškolské vzdelanie, zamestnanec vedie tím, robí dôležité rozhodnutia či nesie hmotnú a organizačnú zodpovednosť, môžu byť odmenené minimálnou mzdou násobenou koeficientom dva, a vtedy dosiahne minimálna mzda výšku 1 160 ,- eur. Na porade troch predsedníctiev cirkvi s Výborom Združenia evanjelických duchovných 5. novembra 2019 sme prijali spoločný záväzok, že rok 2020 necháme prebehnúť tak, že budeme vyplácať kaplánom minimálnu mzdu vo výške 580,- eur, ostatní dostanú odstupňovane viac a pripravíme korektné rozpočty pre prevádzku troch biskupských úradov tak, aby zabezpečili tie služby, programy a podujatia ako doteraz. Pre rok 2021 však pripravíme nové mzdové tabuľky, kde sa bude vychádzať z toho, že minimálna mzda (možno už vo výške 620,- eur?), bude násobená koeficientom 1,4. Ten je vybratý asi v prostrednom pásme výšky koeficientov. Na jednej strane nie je na minimálnej úrovni, teda vyjadruje, že pracovníci v duchovnej službe nevykonávajú elementárnu manuálnu činnosť, ale majú vysokoškolské vzdelanie, robia vážne manažérske rozhodnutia, nesú hmotnú zodpovednosť, či riadia ďalšie orgány. Na druhej strane koeficient nie je v maximálnej výške, lebo uznáva, že pracovník v duchovnej službe má služobné bývanie s réžiou ako bonus, či vokátor (ktorý však v reálnej podobe môže mať iba veľmi skromný výnos).

Sme presvedčení, že pracovníci v duchovnej službe si takto navýšené platy zaslúžia, a že po rokoch a desaťročiach, čo navyšovanie platov duchovných v zmysle zákona nebolo možné a cirkev naň neprodukovala ani žiadne vlastné prostriedky (samostatná téma), rok 2021 by mohol byť ten čas, kedy by bola mzda duchovných pracovníkov upravená na zodpovedajúcu a dôstojnú úroveň. Nechceme všetko merať cez peniaze, ale určite je pravdou, že vyššie ohodnotenie by sa mohlo priaznivo prejaviť na lepšej atmosfére medzi pracovníkmi v duchovnej službe a aj v ochote mladých ľudí študovať teológiu a prijať povolanie do duchovnej služby v cirkvi.

IX. Celocirkevný fond

Pretože všetko, o čom doteraz hovoríme i témy, na ktoré sa ešte nedostalo, sú spojené nádoby, treba hovoriť o dôsledkoch takejto úpravy platov duchovných. Pri predpokladanom zvýšení platov kaplánov na 1,4 násobok minimálnej mzdy a pri pomernom navýšení platov všetkých ostatných, bude úplne celý balík štátnych peňazí vyplatený na mzdy a odvody duchovných. Na prevádzku ústredí nezostane nič... Alebo nazerané z opačnej strany: ak by mali byť zachované a financované všetky spoločné projekty, programy, podporné služby a podujatia, ktoré ústredie či ústredia – už v akejkoľvek terajšej či možnej budúcej podobe budú naďalej poskytovať cirkevným zborom, seniorátom a garantovať tak organizačnú a výkonnú jednotu celej cirkvi – potom sa ako členovia cirkvi musíme vyzbierať na to, aby sme doplácali zamestnancom v duchovnej službe časť mzdy. Áno, hovoríme o dosť veľkom balíku peňazí, na ktorý sa musíme vyzberať. Hovoríme o jednom silnom, ústrednom fonde cirkvi, ktorý by bol vedľa peňazí, ktoré dostaneme od štátu, ďalším, veľmi významným nástrojom financovania časti miezd farárov, resp. spoločných programov, projektov, podujatí a služieb cirkvi. Fond môže na seba prebrať ďalšie úlohy a oblasti možnej podpory, ktoré sú dnes riešené množstvom menších fondov, ktoré máme v cirkvi a ktoré sú napĺňané predovšetkým z povinných a dobrovoľných ofier. Fond, pri dobrom nastavení jeho napĺňania, by úplne nahradil systém povinných ofier.

Zriadenie fondu

Fondu bude venovaná úplne zvláštna časť tohto miniseriálu. Tieto vety sú iba krátkym akoby náveštím o dieťati, ktoré sa ešte len má narodiť, ale ktoré má zohrať dôležitú úlohu. Samozrejme, ten fond sa mohol zrodiť už pred mnohými rokmi, mohol byť už dávno napĺňaný a dnes poskytnúť omnoho väčšiu istotu, tak, ako sa to deje napríklad už vyše dvadsaťpäť rokov v Českobratskej cirkvi evanjelickej v Čechách. My sme sa ocitli v časovej pasci. Musíme začať konať čo najskôr a najefektívnejšie. Fondu, jeho legislatívnemu uchopeniu, zriadeniu, napĺňaniu, vysvetľovaniu jeho zmyslu a zahájeniu jeho činnosti je v súčasnosti a bude musieť byť i v blízkej budúcnosti venovaná maximálna možná miera našich úvah, analýz a príprav, smerujúcich na generálne presbyterstvo, na tohtoročnú júnovú synodu, a samozrejme i ku všetkým členom cirkvi. Synoda by mala na návrh generálneho presbyterstva schváliť jeho zriadenie, štatút, spôsob jeho napĺňania a využívania jeho prostriedkov. Členovia cirkvi by mali pochopiť nevyhnutnosť takéhoto riešenia a osvojiť si ho. Hovoríme rádovo o stovkách tisícov eur, ktoré by mali ročne do fondu prísť. Toto číslo niekoho naľaká. Prepočítané na počet členov našej cirkvi, ktorých máme vo svojich kartotékach, však stále hovoríme o sume v niekoľkých jednotkách eur na člena cirkvi ročne. Tak veľká cirkev, ako je tá naša, sa projektu takéhoto fondu nesmie zľaknúť, najmä ak je nevyhnutný pre jej ďalšie fungovanie a účinnú službu.

X. Smutný, ale potrebný dovetok

V tejto chvíli sa môže ozvať niečo úplne iné: pokrik, že načo sú nám biskupské úrady, ktoré míňajú naše peniaze a idú pýtať ďalšie? Cirkev si vystačí aj bez nich! Rozdeľme všetky peniaze na mzdy pracovníkov v duchovnej službe. Nič okrem cirkevných zborov a možno seniorátov nepotrebujeme! Nechcem sa touto otázkou zaoberať dlhšie ako je minimálne nutné. Aj keď si uvedomujem, že členovia našej cirkvi by si zaslúžili prečítať jeden jasný a korektne spracovaný článok opatrený presnými číselnými a štatistickými údajmi o tom, čo všetko zabezpečujú svojou činnosťou biskupské úrady, koľko ľudí na nich v súčasnosti pracuje, aký je ich pracovný čas, koľko za to dostanú, ale predovšetkým, čo by sme museli z celkového obrazu činnosti našej cirkvi vyškrtnúť, ak by sme si povedali, že tohto pracovníka a jeho službu nepotrebujeme.

Ak sa dnes opäť ozývajú hlasy proti ústrediam cirkvi, pokladám za nevyhnutnú povinnosť voči členom našej cirkvi zdôrazniť, že práve toto tvrdia ľudia, ktorí toto isté tvrdili – rovnako hlučne a radikálne – do volieb v roku 2006. Na vlne tejto radikálnej kritiky ústredia cirkvi a jej predstaviteľov vyniesli do nimi kritizovaných úradov svojich ľudí. Vtedy v našej cirkvi ešte nejestvovali „investigatívne noviny“, ktoré by tieto veci rozkrývali. Potom na dvanásť rokov kritika jestvovania ústredí zmĺkla. Nastala idyla. Biskupské úrady boli zrazu úplne v poriadku. Bolo totiž príjemné ohrievať sa v priazni svojich. Vlna kritiky ústredí a ich predstaviteľov a vlna kritiky ďalších vecí sa opäť zdvihla po tom, ako sa konkrétni ľudia cez ich nekandidovanie do volieb v rokoch 2018 a 2019 nedostali do ústredných pozícii a nemohli tak zaručiť pokračovanie stavu, ktorý trval dvanásť rokov. V politike sa tomu hovorí oportunizmus: tvrdím to, čo mi je práve prospešné. Včera toto, dnes úplne iné, alebo takticky mlčím. Napríklad som schopný o ústredí cirkvi šíriť odmietavé názory, alebo naopak servilne mlčať a usmievať sa, a to podľa toho, či je vo funkcii biskupa môj kamarát, alebo je tam človek, od ktorého nemôžem očakávať nič. Kritiku je najlepšie podfarbiť rečami o ohrození Augsburského vyznania, krytí finančných podvodov a eštébákoch, lebo toto na poslucháčov zaberá.

Prosím, pri diskusii o financovaní cirkvi a o ďalších súvisiacich otázkach, načúvajme názorom iba takých ľudí, ktorým je biele – biele a čierne – čierne v každej dobe. Usmerňujúce slovo evanjelia nám znie jasne: „Ale nech je vaša reč: áno – áno, nie – nie. Lebo čo je nad to, je od zlého.“ (Matúš 5, 37). O oportunizme, ktorý nie je hoden veriaceho kresťana, a o jeho mnohých a mnohých podobách, tak, ako sme ho poznali za posledné roky, som písal vo výročnej správe predsedníctva ECAV za rok 2018, ktorá odznela na ostatnej synode v Prešove (www.ecav.sk/výročná správa). Mimochodom, s jej obsahom a s jej videním problému sa stotožnilo 59 z 59-tich delegátov synody. Ešte raz teda opakujem a prosím: pri diskusii o smerovaní našej cirkvi sa nemá zmysel zaoberať argumentmi, ktoré nie sú úprimné a nezištné, ale prešpekulované a zištné. Tak radi by napríklad teraz využili tému financovania cirkvi na to, aby postavili farárov proti vedeniu cirkvi. Akoby malo platiť, že čím horšie, tým lepšie. O čo by bolo lepšie, keby trebárs už pred rokmi  (na to však treba mať odvahu ísť s kožou na trh a byť aj trochu nepopulárny, pravda) bol pripravený, vysvetlený, obhájený a spustený nejaký ekonomický mechanizmus, ktorý by produkoval finančnú rezervu pre budúce časy. To málo, čo bolo, bolo zrušené a my dnes začíname stavať na zelenej lúke.

Táto časť tohto článku znie prísne. Verte, nepíše sa mi ľahko a, úprimne povedané, veľmi nerád ňou zaťažujem čitateľov Posla, ktorí si už zvykajú na iné obsahy našich novín, než ako roky predtým. Isto sa stane aj terčom kritiky „evanjelických investigatívcov“. Musel som ju ale napísať. Ako biskup, pastier cirkvi, si to považujem za povinnosť, pretože hrubý a drzý oportunizmus, vychádzajúci z tzv. Asociácie slobodných zborov a z novín Lutherus, ktorý úplne stratil pamäť a schopnosť sebareflexie, ktorý sa nezastaví pred akýmikoľvek tvrdeniami a je dlžný našej cirkvi ešte mnoho vysvetlení, v súčasnosti zneisťuje mnohých našich členov, rozbíja vzťahy, narúša našu akcieschopnosť, zaťažuje cirkev. A to nie je dobrý stav vzhľadom na riešenie ťažkých tém, ktoré sú pred nami. To, s čím v súčasnosti máme dočinenia, je duchovný jav: je to protivenstvo. Máme hovoriť o ekonomickom mechanizme centrálneho fondu na financovanie cirkvi, ale vidíte, tým istým dychom musíme prosiť a volať: „Pane, zmiluj sa nad nami!“

XI. Na ceste k celocirkevnému fondu

     Členovia našej cirkvi, ktorí majú troška dlhšiu skúsenosť, si iste budú pamätať, ako vedenie cirkvi v rokoch 1994 až 2006 prinieslo a prízvukovalo tému tzv. kresťanského šafárenia. Jej súčasťou bola aj snaha o vedomé budovanie mentality darcovstva, služby cirkvi vlastnými obdarovaniami a zdieľania prostriedkov v prospech spoločenstva. Intenzívne sa hovorilo aj o peniazoch. Koľko ich v cirkvi je, koľko ich potrebujeme, koľko sme schopní ich dávať, ktoré sú prekážky dávania a predovšetkým, ktoré sú motívy k dávaniu. Ovocím témy kresťanského šafárenia bol aj už spomenutý Fond personálneho zabezpečenia. V mnohom nedokonalý, zo všeličoho podozrievaný, ale predsa len napĺňaný, slúžiaci do roku 2009, kedy bol bez náhrady rozpustený. O kresťanskom šafárení jestvovali študijné a vzdelávacie materiály, prednášalo sa o ňom v grémiách. Niekomu sa mohlo zdať, že sme touto témou až presýtení. Netušili sme, že téma peňazí v cirkvi na roky 2006 až 2018 stíchne, akoby bola tabu. Hovorilo sa o nej nanajvýš v uzavretých diskusiách na Generálnom presbyterstve či na Generálnom hospodárskom výbore. Nikde ďalej sa však nepreniesla.

     Naša cirkev potrebuje jeden spoločný fond, ktorý pokryje finančné potreby cirkvi na hradenie časti miezd a odvodov duchovných a zamestnancov, a na časti nákladov na prevádzku biskupských údajov. Hovoriť o ňom a argumentovať pripadlo novému vedeniu cirkvi. Deje sa tak za päť minút dvanásť. Táto téma mohla byť otvorená už pred piatimi, či desiatimi rokmi. Ba čo viac, už mnoho rokov mohol jestvovať nástroj, ktorý by pomohol cirkvi riešiť jej finančné zabezpečenie v budúcich, zložitejších časoch. Evidujete, že by  niekto v nedávnej minulosti vážnym spôsobom, obsahujúcim víziu a konkrétne návrhy, otvoril túto tému a hovoril o nej k členom cirkvi? Pamätáte si na niečo o tom v Posli, či na synode? Jestvuje niečo, v čom by sme my dnes iba mohli pokračovať, nejaký finančný projekt, ktorý plynule odkazuje jedno vedenie cirkvi druhému? Nie. Stôl je prázdny.  

     Ako bude centrálny fond fungovať, to by mala riešiť tohtoročná synoda. Predstavou, s ktorou sa zatiaľ pracuje je to, že každý cirkevný zbor by ho napĺňal jednou platbou v konštantnej výške, jednou platbou od počtu členov cirkevného zboru a jedným percentuálnym odvodom z celkovej výšky príjmu. Presné nominálne a percentuálne výšky odvodov budú ešte témou diskusie. Áno, bude aj súhlas a pochopenie, zdvihne sa aj búrka nevôle. Našou povinnosťou bude vysvetľovať a argumentovať, všetkými spôsobmi a na všetkých fórach, kde sa objavíme.

     V tejto súvislosti si uvedomujeme niekoľko dôležitých faktov. Do budúcnosti bude treba perfektne zabezpečiť, aby cirkevné zbory, plniace fond, mali spätné informácie o tom, aké programy, projekty, podujatia a služby na úrovni generálnej cirkvi či dištriktov boli uskutočnené, aký mali význam pre celok cirkvi, a aké prostriedky boli použité na ne z fondu. Bude nevyhnutné zabezpečiť tiež absolútnu transparentnosť pri plnení, i čerpaní z fondu. Cirkev bude nútená tiež dbať na maximálne hospodárne a efektívne nakladanie so svojim majetkom, aby zisk z jeho užívania bol čo najvyšší a časť z neho mohla prísť do spoločného systému a slúžiť na mzdy pre farárov, prevádzku ústredí, alebo iný účel, možno ako náhrada ofery na generálnu podporoveň. Dúfame, že spontánne vznikne aj solidarita silnejších so slabšími a rôzne typy regionálnych spoluprác cirkevných zborov. Financie nás budú tiež tlačiť k tomu, aby sme preverili a racionalizovali stav, ktoré cirkevné zbory sú ešte schopné samostatného fungovania, uživenia vlastného farára, a ktoré je nutné združovať či zlučovať s inými, väčšími. To nám potom aj ukáže, koľko miest duchovných vlastne máme, resp. bude to východiskom pre strategické uvažovanie, kde sústrediť väčší misijný a pastorálny dôraz /napr. okresné a krajské mestá so školami, univerzitami a nemocnicami/ a kde vystačíme so štandardnou starostlivosťou o zbory.

XII. Naše možnosti: cirkevný príspevok, ofera, milodar

     To sú tri základné a klasické zdroje príjmu každého cirkevného zboru. Každý má svoje dejiny a svoj dynamicky sa meniaci údel. Povedzme o tom niečo. Pred desiatimi rokmi prešla našou cirkvou vlna zvyšovania cirkevného príspevku. 1. januára 2009 začalo u nás platiť euro. Päťdesiatkorunáčka, ktorá bola dovtedy vo väčšine cirkevných zborov platidlom cirkevného príspevku, sa mala prekonvertovať na euro päťdesiat. Zmenila sa však na tri eurá. Tie sa v nasledujúcich rokoch zmenili na päť eur. Bolo to i pod tlakom uvedomovania si toho, ako rastú životné náklady, ale i pod tlakom toho, že už predtým jestvovali zbory so stokorunáčkovými cirkevnými príspevkami, a tie boli upravené na päť eur. Takto vznikla a stabilizovala sa pomerne jednotná, päťeurová hladina cirkevného príspevku. V mnohých cirkevných zboroch je platná dodnes. Z nej sa potom začali odvíjať ďalšie, miestne rozdiely. Niektoré zbory zdvihli cirkevný príspevok na sedem, desať, trinásť eur. Mnou dosiaľ najvyššie zaevidovaná úroveň bola pätnásť eur.   

     Niekde sa cirkevný príspevok vyberá od všetkých, niekde od konfirmovaných. Niekde majú rozličné sadzby pre deti, mládež, pracujúcich, dôchodcov, nezamestnaných. Niekde majú cirkevný príspevok v dobrovoľnej výške, stanovená je iba jeho minimálna úroveň. Rôzne veľká je aj skupina členov cirkevného zboru, ktorá si zaplatí cirkevný príspevok ochotne, alebo ktorej to treba pripomenúť písomnou výzvou. Niektorí si ho zaplatia raz za pár rokov, niektorí vôbec. Úspešnosť výberu cirkevného príspevku kolíše od 60 – 70% členov /zbory vo veľkých mestách, v anonymnom prostredí/, až po bezmála 100% /menšie, kompaktnejšie vidiecke zbory, kde každý pozná každého/. Niekedy sa však stane i to, že veľký mestský zbor sa vie prezentovať vysokým percentom úspešnosti výberu cirkevného príspevku, no menší vidiecky zbor nezíska cirkevný príspevok ani od polovice členov. Ako raritu spomeniem, že keď sa ma môj americký priateľ ešte v Nitre spýtal, v akej výške máme cirkevný príspevok, a keď som mu odpovedal, že v dobrovoľnej, ale minimálne trinásť eur na člena, uznanlivo pokýval hlavou. Keď sa však dozvedel, že to nie je platba za jeden týždeň, ale za celý rok, nevedel pochopiť, ako môžeme finančne vyžiť. Cirkevný príspevok, ktorý by mal byť veľmi citeľnou položkou na strane príjmov cirkevného zboru, mnohokrát takouto citeľnou položkou nie je.

     Je známe, že v niektorých rodinách platí cirkevný príspevok za všetky deti a vnúčatá stará matka, často sama vdova a dôchodkyňa. Jej deti či vnúčatá majú o tejto jej činnosti iba letmé, alebo žiadne povedomie. Je faktom, že keď takýto platič zomrie, cirkevný zbor zrazu prestane dostávať päť či sedem cirkevných príspevkov. Niekedy sa niektoré z detí spamätá, príde na faru a povie, že „Nebohá mama tu čosi platila, my by sme to chceli tiež“. Toto zvyčajne vydrží iba v jeden rok. Na ďalší to už vyprchá z pamäte, lebo na platenie cirkevného príspevku u mladších potomkov nevznikol žiaden zvyk. Mnoho, veľmi mnoho našich členov má žiaľ iba vágne povedomie o svojom členstve v cirkvi.

     Ofera je inštitút, závislý na dvoch faktoroch: tým prvým je, aké početné sú naše bohoslužobné zhromaždenia a druhým, akú hodnotu ľudia vhodia do pokladničky. Priemerná účasť na Službách Božích v rámci celej cirkvi býva 12 – 15% členov zboru. Niekde viac, niekde menej. Mnohí musia pre účasť na bohoslužbách zaplatiť aj cestovné a snažia sa tiež do pokladničky vhodiť nie iba drobné. To je veľmi vzácny postoj. V mnohých malých, administrovaných zboroch, je ofera tak malá, že nie sú schopné zaplatiť cestovné administrátorovi. Mnohé zbory, ktoré sú zaviazané vokátorom dať svojim farárom výročnú oferu, nie sú schopné mu dať v ofere takú hodnotu, ktorá by preňho bola skutočne citeľnou odmenou za jeho službu. Nedávno mi biskup z Tanzánie hovoril o tom, ako na ich zhromaždeniach sa vyberá ofera počas Služieb Božích dva krát. Naviac každý člen zboru má v kostole svoj vlastný priečinok, do ktorého vkladá pravidelné milodary. Cirkev je tam úplne oddelená od štátu a sebestačná. Jej členovia sú ľudia v sandáloch a v jednoduchých odevoch, ktorí nemajú potuchy o vymoženostiach slovenskej spoločnosti. Čo robí ten rozdiel?

     Naša cirkev, čo sa týka dávania milodarov na cirkev, sa podobá na matriošku, ktorá v sebe obsahuje najmenšie, ale aj najväčšie figúrky. Sú v nej tí, ktorí okrem cirkevného príspevku, pravidelných ofier a milodarov, majú ešte zriadený trvalý mesačný príkaz a odvádzajú svojmu zboru, ak nie hneď rovno desatinu, ale určite nejakú citeľnú časť z príjmu. Ak je takýchto ľudí v cirkevnom zbore viac, príjem z ich dobročinnosti je veľmi cítiť. Oproti nim sú tí, ktorí prispievajú minimálne, a aj to ofrflú. Alebo neprispievajú nijako. Samozrejme ale vyžadujú, aby vždy, keď je to treba, bola cirkev naporúdzi a poslúžila im k ich plnej spokojnosti.

     Faktom je, že menšie protestantské cirkvi veľmi úspešne evanjeliom zasahujú a získavajú pre  členstvo vo svojich spoločenstvách mladých ľudí a mladších dospelých v produktívnom veku, tridsiatnikov a štyridsiatnikov. Sú to ľudia, ktorým netreba obšírne vysvetľovať mentalitu darcovstva. Prijali ju ako samozrejmý znak života, spolu s prijatím kresťanského životného štýlu. Naša cirkev má v porovnaní s týmito cirkvami omnoho širšie členstvo. Štatisticky by teda mala mať aj viac tridsiatnikov a štyridsiatnikov, zrelých, produktívnych ľudí. Keď si túto skupinu členov našej cirkvi predstavíme, platí o nej, že iba menšia časť z nich žije aktívne v cirkvi. Stačí v nedeľu nazrieť do našich kostolov a vypočítať si priemerný vek účastníkov Služieb Božích. Naši tridsiatnici a štyridsiatnici sú väčšinou deťmi socialistických rodičov, ktorí sa z rôznych dôvodov cirkevnému životu vzdialili, aj keď si zachovali povedomie o svojom evanjelictve. Neodovzdali však ďalej to najdôležitejšie – odkaz živej viery. Ich deti sú vlastne sekulárni ľudia, ktorí vedia o svojom nominálnom členstve v našej cirkvi.  Nie sú však ľuďmi aktívnej a živej viery, nie je im blízka mentalita dávania, nie sú pravidelnými návštevníkmi Služieb Božích, neprijímajú v cirkvi žiadnu službu, nepodporujú ju tým, čím sú a čo vedia. Boh je však mocný. Mnohokrát sme svedkami toho, ako ľudia práve z tejto skupiny sa duchovne prebúdzajú a túžia žiť niečo nové a vážne s Bohom. Ak sa toto stane, ak sa naši tridsiatnici a štyridsiatnici duchovne prebudia, hneď je v našich spoločenstvách cítiť ich prítomnosť, ich službu, ich darcovstvo, ich vklad. Sme za nich veľmi vďační. Ich návrat do cirkvi a k živej viere považujeme za dar a prácu Ducha Svätého. Títo ľudia a ich deti sa stávajú zdrojom nádeje do budúcnosti.

     Nedávno som rozprával s jedným mladým farárom, ktorý mi povedal, že v regióne, kde ešte nedávno kaplánčil, vyhlasoval dva, alebo tri milodary ročne. Spomenul som si na svoju vlastnú pastorálnu skúsenosť a uvedomil som si, že niečo takéto som ja v službe nezažil. Aj keď... Aj keď treba povedať, že prinášanie milodarov „len tak“, z elementárnej túžby podporiť potreby a službu cirkevného zboru, je historicky nie až taký starý jav. Zo starších dôb pamätám, že ľudia prinášali milodary. Bolo to však najčastejšie v súvislosti s tým, že im práve niekto zomrel, alebo spomínajú na zosnulého. Prinesený milodar niesol teda zároveň na sebe smutnú pečať faktu, že cirkev stratila svojho člena, že sa umenšila. Častokrát sa stane, že po smrti zhromaždená rodina a jej milodar pri úmrtí ich nebožtíka, verného člena cirkvi, sú na ďalšie dlhé roky ich poslednou návštevou na Službách Božích a posledným milodarom pre cirkev. Úmrtím jedného jediného člena zboru sa akoby strácala celá jeho rodina a celé darcovstvo naproti cirkvi, ktoré bolo viazané práve a iba na tohto jedného človeka.

     Cirkev sa ocitla uprostred sekulárnej spoločnosti, ktorá ponúka mnoho ešte pred nedávnom  nepredstaviteľných zdrojov podpory aj pre prácu cirkevných zborov. Fondy, dotačné zdroje, granty. Možno o ne žiadať, čerpať ich, vyúčtovávať, a tak dokola. Nájdu sa aj solventní, štedrí sponzori, veľké firmy, vážené inštitúcie. Ten, kto je aktívny, komu sa chce, kto je aj zdravo drzý, či kto môže prezentovať bohatý a užitočný  život svojho spoločenstva, môže pre svoje spoločenstvo zabezpečiť pekné peniaze, ktoré pomôžu. Nič proti tomu. Je dobre, že táto možnosť tu je a že mnohí ju využívajú. Z hľadiska budovania darcovskej mentality v cirkvi, o ktorú nám ide však treba poznamenať, že táto prax nám nanovo definovala obraz úspešného a požehnaného farára. Je zaňho považovaný ten, kto dokáže zaistiť čo najviac „bezbolestných“, dotačných peňazí pre cirkevný zbor. „Náš farár je vynikajúci, zohnal...“. Priali by sme si, aby tá veta znela: „Je vynikajúci, zaktivizoval nás k dávaniu, k službe...“. Všetky „bezbolestné peniaze“, dotačné peniaze, peniaze z tretích zdrojom, môžu byť pre cirkev peniazmi navyše. Ideálny zbor s ideálnym farárom nie je ten, ktorý sa hrdo prezentuje veľkými finančnými úlovkami z tretích zdrojov, ktoré cirkevníkov nič nestoja. Je to ten, kto sa dokáže prezentovať najvyšším podielom cirkevného príspevku, milodarov a ofier na jedného člena. Dôležité je to, čo vyprodukujeme my sami.

     Cirkevné zbory môžu žiadať aj o finančnú pomoc zo zahraničných podporných cirkevných fondov. Sú to predovšetkým fondy Hoffnung fur Osteuropa, Gustav Adolf Werk, Martin Luther Bund, či partnerská pomoc z nemeckých farárskych spolkov. Ich pomoc pre našu cirkev je už roky veľmi citeľná a sme za ňu vďační. Možno nejestvuje cirkevný zbor, ktorý by ju v nejakej podobe za posledné už tri desaťročia neprijal. Po Novembri 89 chvíľu trvalo, kým sa živelné žiadosti cirkevných zborov o finančnú pomoc zo zahraničia, idúce nekoordinovane krížom – krážom na množstvo adries a vytvárajúce dojem cirkvi predbiehajúcej sa v pýtaní, dostali pod kontrolu, a bol im v spolupráci so zahraničnými partnermi daný určitý poriadok. Úplným základom je, aby bol tento systém a jeho pravidlá rešpektovaný. V máji minulého roku naši partneri z nemeckých farárskych spolkov, ktoré prispievajú okrem iného na opravu fár, chceli hovoriť s biskupmi a predstaviteľmi Združenia evanjelických duchovných o novom nastavení pravidiel pre udeľovanie podpory. Vraveli, že na to dozrel čas. Spomenuli napríklad, že mnohé cirkevné zbory žiadajú prostriedky, ale kým je žiadosť administratívne zúradovaná, zbory už opravu vykonajú. Je to dôkazom toho, že cirkevné zbory v podstate na opravu mali a podpora, ktorá prichádza z Nemecka, je už pre nich akoby iba „refundáciou“ nákladov. My vysvetľujeme, že častokrát sú situácie neudržateľné a cirkevné zbory musia s opravou začať a vykonajú ju s tým, že použijú peniaze určené na iné účely. Tie potom vrátia kam treba, z udelenej dotácie. Partneri však trvajú na svojom: „Ak ste opravu uskutočnili, znamená to, že ste na to mali“. Poznamenali tiež niečo, pri čom sa cítite veľmi nepríjemne, citujem doslova: „Zdá sa nám, že mnohí sa riadia heslom ´Ušetríme svoje, minieme nemecké´“. Dohodli sme sa, že žiaden projekt, ktorý má byť podporený, sa nesmie celý realizovať vopred a peniaze naň žiadať dodatočne.  Partnerom tiež neviete vysvetliť, prečo rekonštrukcia istej farskej kúpeľne je rozpočtovaná na 19 tisíc eur. Zdá sa im, že niektoré naše fary, opravené za nemecké peniaze, sú v lepšom stave, ako fary nemecké. Alebo že za peniaze, žiadané účelovo na opravu fary, sa urobí aj niečo na kostole. Toto všetko sú góly do našej vlastnej bránky. Partneri sú stále pomerne štedrí, ale očividne im záleží na tom, aby sme sa my len tak lacno neviezli na vlne ich ochoty a podpory. Aj z tohto dôvodu určili, že priority opráv budú opravy striech, efektívnejšie vykurovanie a zásahy s tým súvisiace /výmena okien/.

     Nech už je na to názor akýkoľvek, jedno je pravda: príliš mnoho projektov v našich cirkevných zboroch sa začína otázkou: „Kto nám na to prispeje?“. Namiesto otázky, čo pre realizáciu projektu urobíme my sami.  Naši nemeckí partneri očakávajú, že po tridsiatich rokoch by sme mohli aj my sami podporovať niekoho v chudobnejších častiach luteránskeho sveta. V nemeckých rodinách nie je toľko smartfónov, ako v našich, a predsa sme stále odkázaní na ich pomoc.  Aj úspešnosť pôsobenia biskupov sa môže oceňovať konštatovaním: „Zohnal pre cirkev veľa peňazí“. Toto môže byť pravda. Stále však platí, že dôležitejšie, ako dať niekomu do ruky rybu, je naučiť ho chytať ryby. V žiadnom prípade sa nesmieme stať cirkvou s večne nastrčenou dlaňou. Túžime byť cirkvou, prebudenou k darcovstvu. Uvedomujúcou si úplne podstatný súvis medzi našim vzťahom k Bohu a otvorením našich osobných schopností a aj materiálnych možností Bohu.

XII. Odkaz colníka Zachea 

     Keď vyberač mýta pre Rimanov, colník Zacheus rozoznal Ježišovu cenu a Jeho význam pre svoj život, uprostred hostiny vo svojom dome urobil záväzok, ktorý mal materiálny charakter. Štedro obdaroval chudobných a bol ochotný mnohonásobne odškodniť podvedených. Pán Ježiš mu na to nepovedal, že v tejto chvíli nejde o peniaze, ale o niečo iné, nadpozemské, spirituálne, oprostené od čohosi tak hrubého, ako sú peniaze.  Pán Ježiš vedel, že to, čím sme, čo dokážeme a čo máme, tvorí vždy jeden celok. A že nie je možné, aby človek jednu časť svojho života otváral Jemu a inú časť života si ponechával pre seba. Všetky časti nášho života sú spojenými nádobami. Ak človek svoje srdce cez Ježiša Krista otvára Bohu, otvára Mu automaticky všetky časti svojho života. Iba tak je to skutočné a zdravé. Pán Ježiš Zacheov finančný záväzok prijal s úplnou samozrejmosťou a s hlboko duchovným konštatovaním: „Dnes sa stalo spasenie tomuto domu“.

     Pozor však! Svoju snahu o budovanie darcovskej mentality v našej cirkvi nechceme začať iba samotným sústredením sa na zdôrazňovanie dávania. Nie sme pragmatici, ktorým ide izolovane iba o tému peňazí. Ktorí chcú prosto viac peňazí, ktorí odstrihli túto tému od akýchkoľvek ďalších súvislostí. My chceme predovšetkým duchovne živú, prebudenú, aktívnu, slúžiacu cirkev. Cirkev, v ktorej čo najviac jej členov prežíva vedomý a reflektovaný vzťah s Bohom v mene Ježiša Krista.  Cirkev, v ktorej čo najviac jej členov vie, komu v tej poslednej a rozhodujúcej miere patrí, kto má nad nimi posledné slovo v živote i pri smrti. Cirkev, v ktorej čo najviac jej členov vie, aká vysoká je cena zachraňujúcej Božej milosti v Ježišovi Kristovi. Cirkev, ktorú jej členovia nevnímajú iba ako inštitúciu vedľa iných inštitúcií, ale ako Telo Kristovo, ktorého sme už dnes funkčnými časťami. Ktoré nás raz pojme do dokonalej jednoty so sebou, vo večnosti. Takto vedome budovaný vzťah s Bohom cez Krista, takto budovaná cirkev, takto vnímané členstvo, je potom schopné uvedomovať si, že našou odpoveďou na Božiu milosť v Kristovi je otvorenie celého seba, so všetkým čím som, čo dokážem a čo mám, Bohu. Práve vtedy cirkev naplní duch a mentalita darcovstva. Biskup o ňom ani nemusí hovoriť. Nie je vynútené, nie je dané ako povinnosť. Je spontánne, slobodné, ochotné. Také, aké mali naši predkovia, na ktorých s úctou spomíname, stavajúci svoje artikulárne či tolerančné kostoly za jednu jar a leto. Toto je náš cieľ a k tomuto každého a všetkých pozývame.

     Robíme tak v zložitej situácii, keď nové vedenie cirkvi je neuznané určitou časťou cirkvi, obviňované nezmyselnými obvineniami, či už z krytia údajných finančných machinácií v spoločnosti  Reformata, alebo z ohrozovania Augsburského vyznania. Nejde o to, že to zasahuje nás ako osoby, ale že to škodí celku cirkvi. Kto k svojmu životu potrebuje vzrušenie takéhoto druhu, s tým ťažko budete viesť serióznu debatu o tom, do akej situácie sa dostala naša cirkev a ako ju v budúcnosti fiancovať. Veríme však, že takýchto je medzi nami iba malá časť. Veríme, že väčšina členov našej cirkvi situácii rozumie a zomkne sa k tomu, aby sme aj za cenu ťažkostí a osobného nepohodlia zabojovali za budúcnosť našej drahej cirkvi.

XIII. Poďakovanie a požehnanie

     V tejto chvíli mám pred očami tváre všetkých, ktorých som v živote poznal, a ktorí bez veľkých slov a póz prichádzali, slúžili, dávali, obetovali sa. Delili sa s cirkvou o svoje peniaze, čas, súkromie, energiu. Nesledovali a nedokazovali si niečo svoje, ale mali pred očami spoločné. Vedeli, že Bohu nemajú patriť iba omrvinky, ale hodnoty. Tí, ktorých som osobne mohol poznať, však tvoria iba malú čiastku z tých všetkých vzácnych bratov a sestier, ktorými je naplnená naša cirkev, od veľkých zborov v mestách, až po malé fílie vidieckych zborov.  Ľudia sú našim najväčším pokladom, to zostáva pravdou. Bratia a sestry, ďakujem vám za príklad živej viery a za vernú službu cirkvi. Nech je vám Ten, komu slúžite, zároveň i tou najlepšou odmenou!