Evanjelická cesta- 490. rokov od prednesenia Augsburského vyznania

Evanjelická cesta- 490. rokov od prednesenia Augsburského vyznania

O historických, politických a duchovných súvislostiach snemu v Augsburgu, konajúceho sa od júna do septembra 1530, sme mohli čítať v článku Emílie Mihočovej v EPST č. 22 – 23. Pripojme k nim niekoľko myšlienok o teologických aspektoch našej prvej a najdôležitejšej Symbolickej knihy.

Keď dvaja hovoria to isté

  Nemecký cisár Karol V. v pozvaní na snem v Augsburgu píše: „... aby sa uvážilo a rozhodlo – vzhľadom na bludy a rozpory – o veciach svätej viery a kresťanského náboženstva, ako by sa rozpory čo najlepšie a najosožnejšie odstránili, protivy vyrovnali“. Cisárovou ambíciou bolo teda dosiahnuť stav, keď v Nemecku i v Európe by „... všetci prijali a zachovali si jedno jediné a pravé náboženstvo“.  Snem mal byť prostriedkom znovunastolenia jednoty v nemeckom a v celom západnom kresťanstve, ktorá bola reformáciou očividne narušená. Malo k nemu dôjsť cestou politického rokovania, ku ktorému teológovia z oboch strán poskytnú iba impulzy. Pre úplnosť uveďme, že za nekatolícku stranu na sneme samostatne vystúpili aj reprezentanti švajčiarskej reformácie a mesto Štrasburg.

V Predohovore k Augsburskému vyznaniu oznamuje evanjelická strana tú istú ambíciu. Autor Predhovoru – profesionálny politik, kancelár saského kniežacieho dvora Juraj Brűck cisára akoby cituje a osvedčuje, že účelom Augsburského vyznania je „... aby sa odstránilo všetko, čo sa na obidvoch stranách nesprávne vykladá a učí, a aby sme všetci prijali a zachovali si jedno jediné a pravé náboženstvo ... aby sme všetci žili v jednom spoločenstve cirkvi“. Obe strany, aj cisárska aj evanjelická, používajú tie isté vyjadrenia a deklarujú ten istý cieľ – obnovenie jednoty cirkvi. Aká predstava však stála za touto rétorikou? Na cisárskej a rímskokatolíckej strane to bola zrejme predstava jednoty nastolenej tým, že evanjelická strana ustúpi, alebo jej bude ústup nanútený. Na evanjelickej strane jestvovalo úprimné presvedčenie, že Augsburské vyznanie bude dokumentom, ktorý vyvolá efekt povestného „Ahá!“, pri ktorom sa človeku zrazu niečo dôležité rozsvieti. Vyznanie malo deklarovať, že evanjelická cesta nie je žiaden blud a anarchia, že evanjelici stoja na Písme, odvolávajú sa k tým najpôvodnejším a najzdravším tradíciám kresťanskej pravovernosti a prorocky upozorňujú na všetky oblasti, kde cirkev vo svojej viere a praxi zlyháva. Že evanjelická cesta je vlastne autentickým kresťanstvom, od ktorého sa cirkev  odklonila „zle pochopenou tradíciou“ (pozri napr. Článok 26, odst. 19). Takéto očakávanie „Ahá! efektu“ zdieľal predovšetkým pôrodník Augsburského vyznania, Filip Melanchton. Ako špičkový predstaviteľ učenca renesančného typu balansoval v texte Vyznania skutočne extrémny balans. Na jednej strane sa snažil o všemožnú pozitívnu obhajobu evanjelickej cesty. Na druhej strane mal neustále na mysli jednotu s celým západným kresťanstvom. Z Melanchtonovej strany bolo Augsburské vyznanie veľkým pokusom vybudovať most medzi dvoma brehmi, ktoré sa vzďaľovali: medzi evanjelickým, ktorý bol pre neho jednoznačným vyjadrením pravdy kresťanskej viery a rímskokatolíckym, ktorý bol symbolom jednoty a integrity celej európskej civilizácie.  V mene tohto precizoval každé jedno vyjadrenie Vyznania, aby bolo biblické a evanjelické, a zároveň univerzálne a zjednocujúce. Luther jeho úsilie obdivoval a plne rešpektoval. Zároveň si však uvedomoval jeho hranice. Dával Melanchtonovi na vedomie, že text Augsburského vyznania predstavuje maximálnu mieru kompromisu, za ktorú sa už nedá ísť. A keď si Melanchton robil obavy z toho, či sa napriek všetkému teologickému, literárnemu a diplomatickému úsiliu tak žiadaný „Ahá! efekt“ dostaví, Luther ho upozorňuje, že vyššie ako záchrana jednoty stojí „viera“. Má tým na mysli všetko to, k čomu Boh človeka volá, čo sa dá objaviť a vyťažiť z Písma, čo platí o spasení a novom živote v Kristovi a o čom teraz reformátori kážu, píšu a učia ako o evanjelickej ceste.

Augsburské vyznanie a Písmo Sväté

 V Preambule našej Cirkevnej ústavy je uvedené, že my, evanjelici, vychádzame z našich Symbolických kníh, ako „verného výkladu Písma Svätého“. V Prvom článku našej Cirkevnej ústavy je uvedené, že prameňom viery a pravidlom života je pre našu cirkev jedine Písmo Sväté, „vysvetľované v duchu jej Symbolických kníh“. Tieto vety boli napísané s dobrým úmyslom. Nie sú však ani logicky, ani fakticky správne. Augsburské vyznanie nemalo ambíciu byť verným výkladom Písma Svätého, ani návodom, ako Písmo Sväté vykladať. Keď toto píšem, neuberám na význame ani nášmu Vyznaniu, ani Písmu Svätému. Stačí sa do Augsburského vyznania začítať. Každý okamžite pochopí, že sa v ňom nejedná o žiaden výklad Písma Svätého. Vyložiť Písmo Sväté, jeho 66 kníh v ich literárnej a duchovnej rozmanitosti, je úloha nerealizovateľná na maličkej ploche Augsburského vyznania. Ako teda nazvať vzťah medzi Písmom Svätým a Symbolickými knihami, Augsburským vyznaním?

Najprv malá štatistika. V dvanástich článkoch Vyznania nie je Písmo Sväté vôbec citované. Vo ôsmych článkoch je citované vždy raz. V troch článkoch je citované dva krát a v troch článkoch tri krát. Najviac citácií je v článkoch O manželstve kňazov – šesť, O rozdiele v pokrmoch – deväť a O biskupskej moci – šestnásť. Dovedna je Písmo Sväté citované 54 krát. Už toto prezrádza, že Augsburské vyznanie v žiadnom prípade nemôže byť „verným výkladom Písma Svätého“.

Aké vyjadrenie je teda najpresnejšie? Už spomínaný saský kancelár Juraj Brűck v procese prípravy na snem v Augsburgu píše nemeckým evanjelickým stavom o potrebe formulovať vlastné stanovisko k množstvu dôležitých otázok a „dôkladne ho Písmom Svätým obrániť“. Reformátori nám teda vo Vyznaní nedávajú výklad Písma, ani príručku na výklad Písma, nech by sa nám takéto vyjadrenia zdali akokoľvek ľúbivé. Robia niečo úplne opačné. Nebojme sa povedať, že oni vykladajú evanjelickú cestu a „dôkladne ju Písmom Svätým obraňujú“. Teda dokumentujú, ako je evanjelická cesta, viera, život, postoje, hodnoty, založená na autorite konkrétnych právd Božieho Slova. Veď napokon poznamenajme, že všetkých šesť jedinečných a charakteristických spisov, ktoré sa zrodili v prvých rokoch reformácie, nedostalo názov „Pravý výklad Písma Svätého“, ale „Symbolické knihy“. Pre nás dnes trocha mätúce slovo „symbolické“, je odvodené od latinského slova „symbolum“, čo bol erb, zástava, znak, vývesný štít podľa ktorého môžete rozoznať totožnosť niekoho. Prečo hovoríme akousi okľukou o „výklade Božieho Slova“ a nepovieme hrdo a priamo, že „Augsburské vyznanie, Symbolické knihy obsahujú moje evanjelické presvedčenie, založené na pravde Božieho Slova. Toto je moja duchovná totožnosť. Je podopretá a obránená Písmom!“. 

Súčasťou evanjelického presvedčenia boli veci, ktoré nenapádala ani rímskokatolícka strana a boli akoby samozrejmé. Preto v niektorých článkoch vyznania sa Melanchtonovi ani nejaví naliehavé Písmo citovať. Niektoré časti evanjelickej cesty, viery a života bolo treba podoprieť a obrániť Písmom. Melanchton ho cituje raz, dva, tri krát. Niektoré časti evanjelickej cesty sa javili úplne kontroverzne a rímskokatolícka strana ich nazývala „bludmi a rozpormi“.  Tu Melanchton musí argumentovať najintenzívnejšie (napr. 23., 26. a 28. článok).  On ale nevykladá Písmo. Mocné, autoritatívne a pravdivé Písmo bráni a obhajuje evanjelické postoje!

Pohľad na vlastnú cestu

S otázkou, aký je vzťah Augsburského vyznania a Písma Svätého, súvisí aj podobná otázka: Koľko krát sa Augsburské vyznanie na obranu a podopretie svojich tvrdení obracia k iným autoritám ako je Písmo Sväté?

Pri čítaní Vyznania si uvedomíme, ako často reformátori spomínajú „Otcov“. Majú na mysli  reprezentantov skupiny Cirkevných otcov, teda špičkových teológov cirkvi od 3. do 8. storočia. Niekedy sa na nich Vyznanie odvoláva iba všeobecne, niekedy ich uvádza menovito a cituje z ich diel. Predovšetkým sa vo Vyznaní objavuje Augustín, ale tiež Cyprián, Hieronym, Chryzostomos. Častokrát sa Vyznanie odvoláva na uznesenia ekumenických koncilov z prvých kresťanských storočí, na ktorých boli formulované dôležité časti kresťanského učenia. Vo Vyznaní nájdeme aj niekoľko miest, kde sú citovaní dokonca pápeži a autority z historicky dávnejších i nedávnych dôb. Čo toto znamená?

Hovorí to o tom, aký mali naši reformátori pohľad na svoju vlastnú cestu. Reformácia neznamenala, že staviame nový kresťanský projekt na zelenej lúke. Reformátori sa s čistým svedomím odvolávali na tie najlepšie a najzdravšie kresťanské tradície. Cítili sa byť ich súčasťou a pokračovateľmi. Boli presvedčení – a mnohí úprimne zmýšľajúci rímski katolíci to cítili rovnako, že práve kontinuita tejto zdravej biblickej a apoštolskej tradície sa niekde pretrhla. Na prázdne miesto po nej sa natlačilo veľa zbožne sa tváriaceho ľudského haraburdia. Reformátori sa pokúšali cirkev opäť naviazať na to biblické, apoštolské, autentické, zdravé, no dávno zabudnuté.  Tu pramení aj spomínané očakávanie „Ahá! efektu“, nádej, že celé kresťanstvo rozpozná, že reformácia nerobí nič iné, iba pravdivo diagnostikuje stav cirkvi a poukazuje na Krista, na možnosti jej uzdravenia.

Táto vízia a nádej sa žiaľ nenaplnila. Došlo k rozdeleniu cirkvi. Odkaz reformátorov pre nás dnes ale znie jednoznačne: Nie ste súčasťou nejakého experimentu, ktorý si pyšne namýšľal, že objavil dovtedy neobjavené. Reformácia nadväzujete na to najlepšie a najzdravšie, čo bolo pokladom cirkvi. Preto tá odvaha citovať a odvolávať sa aj na Otcov, koncily, pápežov a rímskokatolícke autority.

Sólista či orchester?

Bežne učíme, že autorom Augsburského vyznania je Filip Melanchton. Aj v tomto článku je nazvaný „pôrodníkom“ Vyznania. V žiadnom prípade však neplatí, že text Vyznania by bol produktom  jedného jediného človeka. A poznamenajme tiež dôležitú skutočnosť, že samotné účinkovanie evanjelikov pred snemom a na sneme v Augsburgu nebolo záležitosťou iba wittenberských teológov. Predsnemové i snemové dianie bolo scénou, na ktorej účinkovali a vynikli v rovnako dôležitej miere evanjelickí laici, svetskí zástupcovia stavov. Jednoznačne osvedčovali svoje evanjelické presvedčenie, rokovali, argumentovali. Riskovali svoju politickú reputáciu, postavenie, majetok a v konečnom dôsledku svoje hrdlo.

Samotný text vyznania je namiešaný z mnohých ingrediencií, ktoré – áno, to je pravda – Melanchton redakčne spracovával. Ktoré to boli? Skupina wittenberských reformačných teológov pod Lutherovým vedením tri mesiace pred snemom pripravila v meste Torgau teologický text, ktorý dostal názov Torgauské články. Pôvodne to bol svojbytný text, ktorý mal zohrať na sneme úlohu evanjelického vyznania Saského kniežatstva, podobne, ako svoje vyznania formulovali aj iné nemecké kniežatstvá, mestá, univerzity, či osobnosti. Až tesne pred snemom sa ukázalo, že nie je mysliteľné, aby každý z evanjelickej reprezentácie prišiel na snem so svojim vyznaním. Bolo treba jednotlivé vyznania položiť na stôl, rokovať o ich vzájomnom prieniku a redakčne z nich zostaviť jedno jediné vyznanie. Ak si predstavíme vtedajšie technické vybavenie a krkolomnú krátkosť času, tejto nesmierne zložitej úlohy sa chopil Filip Melanchton. Úspešne ju priviedol do konca! Torgauské články použil za základ článkov 22. až 28. Vyznania, ktoré hovoria o odlišnostiach a zneužitiach. Základom pre články 1. až 21. Vyznania boli dva iné texty, ktoré boli výsledkom zložitých teologických rozhovorov. Takzvané Švabachské články (1529) mali za základ Lutherovo vyznanie pripojené k jeho spisu o Večeri Pánovej. To bolo neskôr dopracované wittenberskými teológmi a vzniknutý text sa stal spoločným evanjelickým vyznaním kniežatstiev Sasko, Brandenbursko a mesta Norimberg. Tento text však ďalej žil. Luther ho použil ako východisko pre svoj ekumenický rozhovor s Ulrichom Zwinglim a reprezentantmi švajčiarskej teológie v Marburgu (1529). Z tohto rozhovoru vzišiel teologický text, nazvaný Marburské články. K týmto trom zdrojom Augsburského vyznania treba prirátať i Lutherovu komunikáciu s Melanchtonom v procese tvorby Vyznania vlastne na dennej báze prostredníctvom posla, keďže Luther sa osobne nemohol snemu zúčastniť pre ríšsku kliatbu. Naše Vyznanie teda v žiadnom prípade nie je vystúpením sólistu, ale mohutným zvukom orchestra, ktorý tvorili teológovia i laici, a ktorý zladil Filip Melanchton do výslednej harmónie.

Minulosť, prítomnosť, budúcnosť

25. júna bude tomu okrúhlych 490. rokov, čo bolo Augsburské vyznanie prednesené. Niekoľko nasledujúcich dní trvala nádej „Ahá! efektu“. Mnohí reprezentanti katolíckej strany uznávali, že boli proti evanjelikom predpojatí, mali skreslené informácie, že Vyznanie im otvorilo oči a zmýšľajú ináč. Diplomatický úspech Vyznania trval ale krátko. Bol zadusený protispisom Podvrátenie a cisárskym stotožnením sa s rímskokatolíckou stranou. Snem v Augsburgu neznamenal znovuzjednotenie, ale definitívne rozdelenie cirkvi na rímskokatolícku a evanjelickú stranu.

Naše prvé, totožnosť a meno nám dávajúce vyznanie reagovalo na najpálčivejšie otázky, ktoré priniesla hektická doba rokov 1517 – 1530. Áno, odráža sa v ňom mnoho dnes už neaktuálnych dobových reálií. Fakt, že evanjelici boli v tom čase súčasťou rímskokatolíckej cirkvi, spravovaní jej biskupmi. Ovzdušie rímskeho katolicizmu, jeho teológie, mníšstva, celibátu, jarmočnej ľudovej zbožnosti. Tiež fakt, že v zásade sa Vyznanie snažilo o zmier a jednotu, nie o inštitucionálne osamostatnenie sa evanjelikov.  Zaujímavé je, že vo Vyznaní ešte nehralo žiadnu úlohu radikálne vyhranenie sa voči kultu Márie. Kritika kultu svätých bola zaradená medzi články, kde evanjelici deklarujú s rímskokatolíkmi zhodu. Dnes je otázka odmietnutia Mariánskej úcty a kultu svätých pre nás omnoho zásadnejšou. Tvorí možno prvý identifikačný znak nášho evanjelictva.

Napriek tomuto všetkému bolo Augsburské vyznanie okamžite považované za „symbolum“ v pravom zmysle slova. Bolo jedinečným znakom, erbom, vývesným štítom evanjelickej identity. Okolo jeho formulácií sa začali dynamicky zoskupovať evanjelické cirkvi nie iba v Nemecku, ale veľmi skoro aj v Uhorsku. V Heinovej kronike nachádzame o roku 1542 poznámku ako o „roku zvratu“, keď Augsburské vyznanie bolo verejne vyznávané v celom Uhorsku. Prihlásila sa k nemu Prešovská synoda pre územie Spiša, Šariša a piatich východoslovenských kráľovských miest Pentapolitany v r. 1546. Samotné mestá Pentapolitany vytvorili na jeho základe v r. 1549 svoje vyznanie Confesio Pentapolitana. V r. 1559 tak robí sedem stredoslovenských banských miest v Confesio Montana a v r. 1569 24 spišských miest v Confesio Scepusiana. Vernosť Augsburskému vyznaniu sľúbili prví traja novozvolení biskupi na Žilinskej synode v r. 1610 a dvaja novozvolení biskupi na synode v Spišskom Podhradí v r. 1614. Všetci títo mali istotu, že Augsburské vyznanie ich spája s tými najzdravšími kresťanskými tradíciami a zároveň im vytyčuje priestor pre formovanie zdravých evanjelických postojov pre budúcnosť. Túto istotu s nimi absolútne zdieľame aj my dnes!

Augsburské vyznanie spomíname ako náš erb a normu pri vzácnych príležitostiach; od krstu dospelých, cez konfirmácie, sľuby našich presbyterov a funkcionárov, ordinácie novokňazov, až po inštalácie najvyšších predstaviteľov cirkvi. Túžime mať pri tom také povedomie, taký postoj, akí mali praotcovia našej konfesie na sneme v Augsburgu. Je otrasné, ak nás chcú dnes naši vlastní  Augsburským vyznaním rozdeľovať. Ak niekto v elitárskej pýche sám seba pasuje do úlohy lustrátora a určuje, kto je nášmu Vyznaniu verný a kto ho ohrozuje. Sám Melanchton by ho napomenul slovami zo záveru Vyznania: „Nič sme nehovorili, ani nič neuviedli proti niekomu nešetrne“.

 Modlitba

„Pane Ježiši, ďakujeme Ti za zdravé brehy, ktoré si mocou Svätého Ducha vytýčil našej viere v Augsburskom vyznaní. Ďakujeme Ti za generáciu reformátorov a za 490 rokov histórie, sústredenej okolo Augsburského vyznania. Prosíme, daj nám aj dnes vernosť Tebe, lásku k vlastnej cirkvi a konfesii.  Naplň náš život a vyznávanie dobrým ovocím. Pane Ježiši, zostaň s nami! Amen.“