Vzácna návšteva z Wittenbergu na Slovensku

Vzácna návšteva z Wittenbergu na Slovensku

Stredisko Evanjelickej Diakonie v Košeci, 7. – 13. augusta 2019  opäť hosťovalo vzácnu návštevu z Lutherovho mesta Wittenbergu, v osobách brata farára Johannesa Hillgera a Kathrin Hauser, huslistky Štátneho komorného orchestru v Halle – Spolková republika Nemecko.

Naši vzácni hostia okrem bohatého týždňového programu, ktorý absolvovali nielen v trenčianskom regióne, ale boli aj pozvaní bratom farárom Jozefom Pacekom, odchovancom košeckej diakonie, do vzdialenejšej Kremnice a jej krásneho okolia. Tam v jeho sprievode absolvovali 2 dni naplnené obohacujúcim programom. Napokon poslúžili na službách Božích v nedeľu 11. augusta 2019 v púchovskom evanjelickom kostole. Kázeň brata farára Johannesa Hillgera tlmočila sestra Erika Sukovská. K tomuto kostolu sa bratovi farárovi Johannesovi Hillgerovi viažu spomienky spred 38 rokov, doby hlbokej totality, kedy bol v ňom účastný na službách Božích a nemohol bohoslužobné zhromaždenie ani len pozdraviť. Svoju kázeň  založil na biblickom texte Izaiáš 2, 1 – 5:

Tento svet potrebuje veľké panoramatické okno s výhľadom do diaľky. Potrebuje ľudí, ktorí majú zmysel pre možnosti, ktorí vidia viac, pozerajú ďalej a hlbšie. Ľudí, ktorí vidia, čo by bolo možné. Ktorí pozerajú späť, na dobrý začiatok, keď Boh povedal: „A bolo to dobré.“ Pohľad na začiatky je v Biblií vždy aj pohľadom na zajtrajšok. Potrebuje ľudí možností. Ľudí, ktorí vidia nielen Tu a Teraz, ale aj dni, ktoré prídu. Na konci všetkých čias. V dňoch, ako sú tieto, sa stávame nekonečnými. Ľudia možností veria: u Boha je možné viac, ako si dokážeme predstaviť. Takýto pohľad mali proroci. Videli, čo sa stane, mali sny a vízie. Opisovali veľkolepé obrazy, ktoré už tisícročia robia ľudí hľadajúcimi a túžiacimi. Putovanie národov na vrch, na ktorom sa všetci stretnú, uzavrú mier, dohodnú práva a hľadajú spoločné smerovanie. Kde Boh nie je symbolom rozdelenia a násilia, ale svetlom pre hľadajúcich. Boh, ktorý miluje rôznosť ľudí a udržiava ich vo svornosti. Aký úžasný pohľad. To nie je možné – hovoria jedni. Mnohé je možné – povedal si Stefan Nau. Bol umeleckým kováčom a v septembri 1983 vzal meč a prekoval ho na radlicu, ktorú umiestnil na dvor Lutherovho domu vo Wittenbergu. Kto by bol vtedy povedal, že sa z tohto stane symbol pokojnej revolúcie. Kto by bol veril, že zmiznú múry. V Nemecku to na mnohých miestach znamená prerobiť kasárne na internáty. Staré kasárne sa menia na moderné univerzity, miesta vzdelávania. Obzvlášť v Porýnií–Westfálsku pokladali za nemožné, že sa dosiahne odchod Američanov. Vo Wittenbergu je Melanchthonova ulica, vo všetkých domoch bola v časoch DDR ubytovaná štátna bezpečnosť. Po politických zmenách tam vzniklo centrum, v ktorom sa venujú postihnutým ľuďom. Dá sa to? Dá sa to, hovorí aj Malala, pakistanská školáčka, ktorú postrelil do hlavy Talibanec, pretože chcela využiť svoje právo na vzdelanie. Prežila a odvtedy bojuje za právo na vzdelanie. Jej výrok obletel svet. Povedala: „Dieťa, učiteľ, ceruzka a kniha môžu zmeniť svet.“ Nemohlo by aj Nemecko zakázať export zbraní, alebo ho aspoň výrazne obmedziť? Nemohli by sme sa stať radšej namiesto prvej triedy vo vývoze zbraní celosvetovou triedou, v ktorej sa spoločne učíme žiť v mieri? Možno by sme sa raz mohli spýtať poslancov vo vláde pred voľbami, čo je podľa nich možné. Izaiáš svojimi slovami pred našimi očami maľuje obraz mieru. Pridajme sa teda. Izaiáš nám dáva obraz do hlavy a do srdca. Meče na pluhové radlice. Alebo aj: slová nenávisti na vyznania lásky, falošné správy na pravdivé správy, kasárne na internáty, budovanie miesto bombardovania, gitary miesto pušiek, pitie čaju miesto utápania sa v strachu, spievať spoločne kánon miesto ohovárania, ceruzky miesto mín, hľadať rozhovory miesto nepriateľského osočovania. Napadá vám ešte niečo viac, alebo...

Služby Božie organovou hrou sprevádzal a hudobným vstupom obohatil Martin Melišík, poddozorca TUS a hrou na husle Kathrin Hauser. Liturgovali púchovský rodák, Ľubomír Marcina, ktorý je s Johannesom Hillgerom, jeho rodinou a zborom v priateľskom kontakte už 38 rokov a administrátor uprázdneného púchovského cirkevného zboru, Miroslav Eštok.

Galéria k článku

Cookies nám pomáhajú poskytovať Vám naše služby. Využívaním týchto služieb súhlasíte s ich použitím.