Stretli sa členky Európskeho fóra kresťanských žien

Stretli sa členky Európskeho fóra kresťanských žien

Ekumenické fórum európskych kresťanských žien malo začiatkom augusta vo francúzskom Štrasburgu svoje jedenáste valné zhromaždenie. 80 účastníčok z celej Európy oslavovalo 40. výročie vzniku fóra a takisto sa venovalo hlavnej téme: nádej a zodpovednosť. Tému navrhlo francúzske ženské fórum a prijal ju koordinačný výbor. Všetky aktivity spoločenstva kresťanských žien, námaha a všetko, čo robia, sú založené na nádeji. S prípravou stretnutia začali už v roku 2020 a ich očakávania boli rozhodne iné než to, čo prišlo. Medzi účastníčkami boli aj dve zástupkyne ECAV na Slovensku: Evka Oslíková, predsedníčka SEŽ ECAV a Natália Velebírová, ktorá prípravila rozhovor s Maryjanou Apresyan z arménskej apoštolskej cirkvi.

Marijana: Moje meno je Marijana Apresyan. Som z Arménska a som jednou z viacerých prezidentiek Európskeho fóra kresťanských žien. Som doktorkou teológie a vyučujem hygeológiu v seminári arménskej apoštolskej cirkvi. 

Aké je byť súčasťou a členom cirkvi, ktorá vznikla v takej dávnej dobe a má takú bohatú históriu? 

Marijana: Predovšetkým je to pre mňa česť. Som na svoju cirkev hrdá a som rada, že môžem byť súčasťou starobylej tradičnej cirkvi, ktorá je v neustálom procese vývoja. Je jasné, že v súčasných turbulentných časoch nemôžeme ani v našej cirkvi využívať iba našu tradíciu a historické procesy a postupy, ktoré sú už zaužívané. Naša cirkev toto chápe a to je jeden z dôvodov, prečo sa približne pred 5 – 7 rokmi začala vykonávať ordinácia veľmi mladých kňazov. Títo mladí ľudia sú skvelými služobníkmi v cirkvi. Je to už generácia mileniálov, ktorí dobre poznajú spôsoby fungovania našej cirkvi a do služby hojne zapájajú aj svoje mladé manželky. Je to veľmi povzbudzujúce a vytvára to zdravú a pokojnú atmosféru v zboroch. To ma osobne veľmi teší. Ja sama s týmito mladými pracujem, vyučujem ich na magisterskom štúdiu v seminári. Snažím sa ich povzbudzovať k tomu, aby diskutovali o otázkach, ktoré nie sú súčasťou tradície, sú nové, a snažím sa ich viesť k tomu, aby svoju vieru žili prakticky, boli aktívni a zapájali sa nielen do cirkevných aktivít ale tiež celkovo do spoločného duchovného života a to modernými spôsobmi. Ako veriaca ich vediem k tomu, ako v budúcnosti pracovať s novými výzvami a témami v kňazskej službe. 

To znie vynikajúco. Je skvelé mať takýchto mladých ľudí a budovať vzťahy, je fajn vedieť, že to ide. Chcela by som sa opýtať aj ekumenické vzťahy tvojej cirkvi. Sú? Ak áno, aké, resp. s ktorými cirkvami? 

Marijana: Oficiálne je arménska apoštolská cirkev súčasťou ekumenických vzťahov a dialógu od osemdesiatych rokov minulého storočia. Je členom WCC (svetová rada cirkví) a tiež CEC (konferencia európskych cirkví). V Arménsku máme niekoľko ekumenických hnutí, v ktorých cirkev má svojich delegátov. Naše vzťahy sú na veľmi vysokej úrovni, naša cirkev je veľmi viditeľná. Avšak v každodennom praktickom živote často čelíme výzvam. Niektorí tradične založení veriaci vystupujú veľmi dominantne a neradi sa zapájajú do vzťahov s menej tradičnými cirkvami. 
Napríklad, asi pred siedmimi rokmi som začala organizovať letné tábory pre mladých a deti, v spolupráci s farármi z rôznych cirkví. Oni poskytli zoznamy svojich miestnych mladých a tých sme následne pozývali. A stávalo sa, že niektorí rodičia mali problém s tým, aby ich deti trávili čas s deťmi z baptistickej cirkvi a podobne. My sme však tvrdo pracovali a stále pracujeme na týchto vzťahoch. V rámci cirkvi beží program, obsahujúci mnoho duchovných a kultúrnych aktivít a úzko spolupracujeme aj so psychológmi, ktorí sa snažia pomôcť ľuďom prekonávať rozdiely a fungovať s tými, ktorí pochádzajú z iného prostredia. Cieľom týchto letných táborov je poskytnúť ľuďom čo najviac informácii. Ľudia totiž často žijú vedľa seba bez toho, aby vedeli navzájom niečo o svojich denomináciách a tradíciách. Mnohí dokonca nevedia základné informácie ani o svojom vlastnom vyznaní. Mojim poslaním je vyučovať ich, informovať, vychovávať, najmä mladú generáciu a dať im možnosť vybrať si, ku ktorej denominácii sa budú sami chcieť hlásiť a ako udržiavať dobré a zdravé vzťahy s inými. Vytvorili sme pre nich akýsi tretí priestor. Tábor je priestor, v ktorom sa s nimi môžeme stretávať, dať im možnosť navzájom komunikovať, a to bez toho, aby nám do spolupráce zasahovali rodičia. Keď boli zapájaní aj rodičia, zvykli nastavovať prísne hranice. Mladí sú však slobodní a zvedaví pokiaľ s nimi rodičia nie sú. Je pre nich obohacujúce ak môžu stráviť týždeň pod jednou strechou s inými mladými ľuďmi. Veľmi efektívne ich takto učíme spoločne nažívať. 

Vďaka za tvoju snahu, za to, že sa nevzdávaš a ideš z a volaním Boha, ktorý ťa v tejto službe chce. Vďaka za tvoju odvahu a tiež za prípravu tohto nášho stretnutia. Toho sa týka aj moja posledná otázka: Prečo je hlavnou témou Nádej a Zodpovednosť? 

Marijana: Táto téma bola navrhnutá francúzskym ženským fórom a prijatá koordinačnou komisiou. Všetky naše aktivity, námaha a všetko, čo robíme, sú založené na nádeji. S prípravou stretnutia sme totiž začali už v roku 2020 a naše očakávania boli rozhodne iné než to, čo prišlo. Svet sa zmenil a v jednej chvíli sme zostali sklamané a cítili sme beznádej. Potom však Boh zoslal svojho Ducha a my sme jeho prítomnosť a pomoc medzi sebou cítili, vnímali. Jeho prítomnosť v nás vyvolávala novú nádej a my sme cítili zodpovednosť z a to, aby veci pokračovali. Kristus opúšťal zem, zanechávajúc nádej. My sme ju prijali a je na nás, aby sme ju udržiavali pre nové zajtrajšky. Všetko, čo robíme, by sme mali robiť vo viere a v kresťanskej nádeji. V nádeji evanjelia pre budúcnosť, aby sme spoločne mohli žiť v radosti a vzájomnej láske Ježiša Krista. Takže na jednej strane máme stále nádej a na druhej sme zodpovedné za to, aby sme ju prenášali do každodennej reality a prítomnosti, v ktorej žijeme. 

iVďaka za všetko, za tvoje odpovede a povzbudenie. Nech ťa Boh žehná.