Spomíname na vzácnych evanjelikov: Samuel Cyril Bancík

Spomíname na vzácnych evanjelikov: Samuel Cyril Bancík

Dnes si pripomíname 95. výročie od úmrtia Samuela Cyrila Bancíka.

Samuel Cyril Bancík 15. február 1857 , Betliar– 22.jún 1925, Kokava nad Rimavicou

KŇAZ, SPISOVATEĽ, KONESENIOR

Samuel Cyril BANCÍK sa narodil 15. februára 1857 v Betliari v rodine notára Pavla Bancíka (1821-1896), ktorý pôsobil na evanjelickej cirkevnej škole v Kokave nad Rimavicou ako učiteľ-kantor (1861-1892). Matka Jozefína, rod. Lešková (1827-1887).

Po ukončení základnej školy u svojho otca v Kokave študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote. V rokoch 1871-1873 študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej. Po násilnom zrušení revúckeho gymnázia maturoval v Bratislave, kde v roku 1879 ukončil aj teologické štúdium. Počas štúdia v Revúcej sa zapájal do divadelných aktivít a zúčastňoval sa na besedách, aj v Kokave n/Rim. Po skončení štúdia teológie bol Samuel Bancík krátku dobu kaplánom vo Zvolene. Vysvätený bol roku 1879 v Békešskej Čabe. Ako zvolenský kaplán bol 24.5.1880 zvolený za farára v Turíčkach, kde úspešne pôsobil deväť rokov.

Z manželkou Máriou, rod. Bullovou (1862-1911) sa zosobášili 22.11.1880 vo Zvolene, mali spolu dvanásť detí, z ktorých nažive zostalo šesť.

V Turíčkach pri obnove chrámu v roku 1886 objavil pod starou maľovkou vzácne gotické fresky, ktoré patrili k najstarším pamiatkam tohto druhu v Uhorsku. Pri stavbe nového kostola v roku 1928 boli obnovené a sú súčasťou turíčskeho kostola dodnes. Z Turíčiek prešiel roku 1889 za farára do Turieho Poľa, kde pôsobil jeden a pol roka. V roku 1890 bol povolaný za farára do Kokavy nad Rimavicou. Počas pôsobenia v Kokave sa stal dekanom a v rokoch 1908-1918 vykonával funkciu konseniora malohontského seniorátu.

Po príchode do Kokavy sa začal zaujímať o históriu cirkevného zboru. Jeho krátke dejiny napísal do časopisu Stráž na Sione. Ľudia ho mali radi, vážili si ho, no mali pred ním aj obrovský rešpekt. Ochotne pomáhal každému v rozličných záležitostiach a mal dôležité slovo nielen v okrese, ale aj pri župe, kde pôsobili mnohí jeho priatelia a známi.

Po veľkom požiari obce v auguste roku 1911, pri ktorom zhorela skoro celá obec, vrátane evanjelického kostola, fary i dvoch budov cirkevnej školy, prejavil veľa duševnej sily a energie. Precestoval celé Rakúsko-Uhorsko, Nemecko a po cirkevných zboroch robil zbierku na výstavbu nového kostola a obce. U nemeckého maliara Rudolfa Jellina v Štutgarde objednal oltárny obraz, ktorý je dodnes ozdobou evanjelického kostola.

Jeho manželka Mária Bancíková, rod. Bullová, zomrela ako jediná obeť veľkého požiaru 3. augusta 1911. Jeho záslužná práca pri obnove cirkevných budov a tiež obce je zdokumentovaná na výstave v evanjelickom kostole. Snaha všetkých cirkevníkov pri obnove obce a kostola bola obdivuhodná. Už 6.7.1913 potiský biskup Heinrich Geduly vysvätil novopostavený evanjelický kostol v Kokave nad Rimavicou.

V roku 1906 nacvičil s kokavskou mládežou slovenskú divadelnú hru Martina Húsku Betlehem. Už na Vianoce roku 1912, rok po požiari obce, odohral túto divadelnú hru v novopostavenej cirkevnej škole. V rokoch 1919 až 1924 nacvičil 13 divadelných hier.

Všetky svoje kázne mal zviazané do hrubých zošitov. Pred každou kázňou mal pripravené Suspírium – báseň, ktorej obsah korešpondoval s obsahom kázne. Bol regionálnym kultúrnym a osvetovým pracovníkom, autorom náboženských článkov a básní, ktoré boli uverejňované v časopisoch Stráž na Sione, Evanjelický posol spod Tatier, Evanjelický kazateľ a v Tranovského evanjelickom kalendári.
Z jeho prác spomenieme: Pořádek pašie swaté.

Krátko po úspešnej kanonickej vizitácii v máji 1925 stihla ho v polovici júna porážka, stratil reč a dňa 22. júna 1925 tíško usnul v Pánu. Pohreb mal 24. júna 1925 v Kokave za veľkej účasti domáceho aj cezpoľného ľudu.