Spomíname na vzácnych evanjelikov: Pavel Uhorskai

Spomíname na vzácnych evanjelikov: Pavel Uhorskai

Dnes si pripomíname 10 rokov od úmrtia GENERÁLNEHO BISKUPA ECAV, Pavla Uhorskaia. Narodil sa 2.3.1919 v Tomášovciach a zomrel 5.10.2010 v Lučenci.

Narodil sa 2. marca 1919 v Tomášovciach pri Lučenci, seniorát Novohradský, ako deviate dieťa svojich rodičov. Rodičia boli maloroľníci, svoje deti od malička učili úprimnej viere a statočnej práci. Ich syn Pavel skoro privykol na robotu. Hoci nevynikal fyzickou silou, už ako 12-ročný musel kráčať za pluhom.
Po skončení gymnázia šiel v roku 1938 študovať na Slovenskú evanjelickú teologickú fakultu do Bratislavy. Už ako študent pochopil slabiny kultúrneho protestantizmu, ktorý vtedy silne ovplyvňoval i život na fakulte. Naplno sa sústredil na štúdium Božieho Slova a na misijnú prácu. S takýmto zameraním pracoval i vo Zväze evanjelickej mládeže, vo Zväze vysokoškolského študentstva a inde. Jeho hlboký záujem o vzdelanie, vo výbornej kombinácii s prenikavým myslením, pomáhali mu hravo s pomocou Božou zvládať teologické štúdium. Ako bakalár teológie šiel do služby: prvé miesto kaplána dostal v Uhrovci, neskoršie pôsobil na viacerých miestach (Bardejov, Štrba, Veľká, Poprad, Ružomberok, Martin). Boli to ťažké roky vojny – mladý kaplán konal nielen duchovnú prácu v cirkevných zboroch, ale pomáhal aj pri záchrane židovských detí, pri príprave úteku zajatej slovenskej armády, k tomu mnoho iných úloh, ku ktorým mu Pán Boh dával lásku, statočnosť a rozumnosť.
5. novembra 1945 urobil kňazskú skúšku a profesorskú skúšku. Veľmi si prial pokračovať v štúdiu v zahraničí; vojna a neskoršie politické pomery tomu zabránili. Od r. 1947 nastúpil do služby ako zborový farár v Háji pri Turčianskych Tepliciach. Spolu s fíliami mal zbor okolo 2500 členov. V zborovej práci si brat farár P. Uhorskai rýchlo vychoval zborových spolupracovníkov. S veľkým požehnaním konal spolu s nimi prácu medzi deťmi, mládežou i dospelými. Jeho popularita v zbore rástla. To však bolo už v období, keď kresťanská zanietenosť bola proti vôli vedúcim činiteľom nového spoločenského zriadenia.
Zvlášť si komunistická vrchnosť všimla stanovisko Pavla Uhorskaia proti pripravovanému návrhu Zákona o hospodárskom zabezpečení cirkvi štátom v r. 1949 – mladý farár si prezieravo uvedomoval následky, ktoré bude mať pre cirkev prijatie zákona. Pri takejto jasnej životnej orientácii a obrane cirkvi ako Tela Kristovho sa nedalo vlastne vyhnúť uväzneniu. Piati muži v kožených kabátoch urobili na fare v Háji desnú domovú prehliadku a brata farára P. Uhorskaia vzali do vyšetrovacej väzby v Žiline. To sa stalo 14. marca 1951. Zažil hojne fyzického týrania a mučenia, ako píše v knižke Ako to bolo: „Vyšetrujúci mali na stole položené zbrane, palicu a nimi ma zastrašovali. Býval som taký umorený, že som nevládal ani sedieť ani stáť, zvalil som sa na podlahu, nevládal som ani údmi pohnúť, ani jazykom, nevládal som vydať ani hláska, nieto hovoriť, ale – a za to zvlášť ďakujem Bohu – nikdy som nestratil vedomie ani na okamih, nikdy som nezaslzil ani nezastenal.“ (P. Uhorskai, Ako to bolo, vydal Tranoscius 1992, str. 47). Odsúdili ho 2. novembra 1951 na 34 mesiacov väzenia, zhabanie celého majetku a 20 tisíc korún pokuty. Keďže mu majetok zhabali a nemal z čoho platiť pokutu, pridali mu ešte dva mesiace väzenia. Bol odsúdený z trestného činu protisocialistickej výchovy mládeže, pre vyvracanie marxistického názoru na hodinách náboženstva. Potom nasledoval Leopoldov, Ilava, Bratislava. Väzenie bolo plné príležitostí zvestovať Krista Spasiteľa a väzeň Uhorskai túto šancu naplno využil.
Po Stalinovej a Gottwaldovej smrti bola vyhlásená novým prezidentom A. Zápotockým amnestia. 8. mája 1953 P. Uhorskaia prepustili, ale udelená milosť bola horká: pokračovala strata občianskych práv na päť rokov a „dobrovoľná
brigáda“. Pre biedny zdravotný stav nemohol nastúpiť do baní, šiel ako drevorubač do Lučobných závodov v Likier-Hnúšti. Neskoršie pracoval ako robotník, potom skladník a vedúci MTZ v Pozemných stavbách. Do kňazskej služby za celé tie roky nemohol nastúpiť. Záujem o život cirkvi a príprava obnovy, keď skončí doba útlaku – to sa dialo v tajných stretnutiach, najmä v teologickom krúžku, kde sa brat P. Uhorskai pravidelne stretával so vzácnymi Božími služobníkmi, ako Štefan Dlháň, Otto Vízner, Jozef Juráš, Dr. Július Cibulka, Pavel Hronec, MUDr. Milan Kostra, Ing. Ján Štrbka a iní.
Kým trvali časy neslobody, Boží služobník sa nedal pomýliť ani zlomiť – po celé roky týždeň čo týždeň svedomite napísal kázeň. Hoci sa zdalo, že je
odstavený na vedľajšiu koľaj života spoločnosťou i cirkvou, on to vnímal inak, vyznajúc: „Bol som vždy na úzkej ceste života s Pánom Ježišom.“
Snahy o obrodu, do ktorých sa zapojil, ani v rokoch 1968-69 ešte nepriniesli slobodu a cirkev trpela ďalej. Ale, ako hovorí žalmista, „Hospodin je spravedlivý; popretínal povrazy bezbožníkov.“ (Žam 129:4) V novom zápase o obrodu cirkvi v roku 1989 jednoducho musel byť, hoci ho tieto zmeny zastihli vtedy, keď už prekročil sedemdesiatku.
V jeho zvolení do úradu generálneho biskupa vyjadril Pán Boh Jeho vernosť služobníkovi, ktorý zostal nezlomený vo viere a nekompromisný v prenasledovaní a útlaku. V úrade generálneho biskupa začal 1. novembra 1990. Za najdôležitejšie úlohy považoval evanjelizáciu a misiu. Obnovila sa činnosť Tranoscia, evanjelické školstvo, evanjelická diakonia. Obnovila sa a nanovo utvorila rozsiahla zahraničná spolupráca, presadili sa aspoň základné vzťahy cirkvi a verejných masmédií. Práce s reštitúciami a obnovou cirkevného majetku boli obrovské, ani dodnes ešte nie je všetko na poriadku. Z ilegality vyšla aj misijná práca medzi deťmi a mládežou, ktorá sa rozšírila, s nimi aj iné misijné aktivity, v rámci aj mimo rámca vnútromisijnéhio výboru ECAV.
Viacero misijných pracovníkov z prebudeneckého hnutia mohlo vložiť sily priamo v práci na Generálnom biskupskom úrade, v Generálnom presbyterstve a iných cirkevných grémiách. Brat generálny biskup P. Uhorskai mal vo vážnosti ordináciu a službu farárov, ale rovnako vysoko si vážil službu, ktorú s darmi Ducha konali neordinovaní bratia a sestry. Zoznamy farárov, ktorí spolupracovali s komunistickým režimom, zamkol do skrine na GBÚ a prosil spolubratov a Generálne presbytersvo, aby namiesto lustrácií šla cirkev cestou pokánia, aby nevyznané hriechy neboli brzdou v budúcich rokoch. Len Pán Boh vie, ako to všetko prebehlo. Niekedy to vyzeralo, že diabol útočí, keď dielo Božie rýchlo napredovalo.
Osobnosť brata gen. biskupa P. Uhorskaia, jeho duchovná sila, mravné zásady a intelektuálne kvality boli vynikajúcou vzpruhou pre mnohých evanjelikov, ktorí otvorene vyšli z minulosti za Kristom. Spoločenskí dejatelia, predstavitelia vlády SR, vedúci politických strán, zahraniční návštevníci boli častými hosťami na GBÚ – postoj brata generálneho biskupa bol jednoznačný: nechceme zakladať politickú stranu, chceme vychovať veriacich tak, aby každý z nich si vedel vybrať správny smer a bol pevným charakterom podľa Písma na ktoromkoľvek spoločenskom poste. Vďaka jeho jasným zásadám a usmerňovaniu cirkevného života sa mohlo mnoho vykonať, na česť Božieho mena.

Po skončení volebného obdobia, keď sa skončila jeho biskupská služba, pokračoval s kolektívom autorov na trilógii Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry. (Vydal Tranoscius v rokoch 1997 – 2002.) To už zas bolo v čase, keď prekročil osemdesiatku! Jeho knižka Cirkev v útlaku, zo života prenasledovaných evanjelických farárov a vykonštruovaných súdnych procesov je tiež veľkým prínosom pre analýzu a hodnotenie života cirkvi z obdobia rokov 1949 – 1989. Spoločnosť ocenila morálny, duchovný, náboženský, kultúrny príspevok P.
Uhorskaia pre slovenský národ vyznamenaním Radu 1. triedy Ľ. Štúra. Zahraničné fórum vydavateľstva prehľadov Kto je kto vo svete, navrhlo brata P. Uhorskaia v roku 1994 za muža desaťročia, muža storočia, i muža tisícročia. Pre neho samého bolo a zostalo tým najhlavnejším, ísť pokorne a verne za cieľom „k víťaznému, k odmene horného povolania Božieho v Kristu Ježišovi.“ Pavel Uhorskai zomrel 5. 10. 2010. Na smútočnom oznámení neuviedli text z Písma, ale verš obľúbenej piesne od Karola Kuzmányho:
Chci Tě milovat, má milosti,
Tě, dárce mého spasení.
Chci Tě milovat i v radosti,
chci Tě milovat v soužení.
I když smrt zděsí mou duši,
Chci Tě milovat, Ježíši.
(Angelus Silesius), J. Schaeffer, preklad Karol Kuzmány, Ev. Zpěvník, č. 299, vydal Tranoscius 1961, v Cirkevnom nakladateľstve Bratislava)

Pavel Uhorskai bol pochovaný 9. 10. 2010 na cintoríne v Tomášovciach pri Lučenci.
Bratislava, 5.10.2020 Viola Fronková

Cookies nám pomáhajú poskytovať Vám naše služby. Využívaním týchto služieb súhlasíte s ich použitím.