Spomíname na vzácnych evanjelikov: Pavel Hronec

Spomíname na vzácnych evanjelikov: Pavel Hronec

Pred 110 rokmi sa narodil KŇAZ a PUBLICISTA Pavel Hronec. Narodil sa 10.10.1910 v Zvolenskej Slatine a zomrel 24. júla 1986 v Nemecku (NDR). Pochovaný je v Bratislave.


Pavel Hronec sa narodil v Zvolenskej Slatine 10. 10. 1910 do rodiny notára Pavla Hronca, ktorý pôsobil na južnom Slovensku.

Vychodil ľudovú školu v rodisku a potom s rodičmi menil bydlisko. Do gymnázia chodil v Zlatých Moravciach, Nitre a vyššie triedy v Prievidzi, kde aj maturoval r. 1930. Teologické štúdiá absolvoval na Teologickej vysokej škole v Bratislave (1930-1934) a jeden školský rok (1932-1933) v Štrasburgu. Svoje vzdelanie si rozšíril na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, ktoré absolvoval r. 1938, odbor filozofia a literárna história. Ordinovaný bol 29. 6. 1934 v Prešove generálnym biskupom Dr. V. P. Čobrdom. Kaplánoval v Modre (1934) a Bratislave do 30.9.1936 ako biskupský kaplán, pričom bol aj správcom internátu na Legionárskej ulici. Od 1.10. 1936 do 31. 8. 1937 bol generálnym tajomníkom Sväzu evanjelickej mládeže v Bratislave a redaktor Nového rodu (po odchode Dr. E. B. Lukáča). V redakcii mal výborného spolupracovníka v študentovi teológie R. Koštiaľovi (neskoršom biskupovi Západného dištriktu Ev. cirkvi). Založil a vydával metodicko-pracovnú príručku Naša práca pre pracovníkov SEM.

Pavel Hronec už ako stredoškolák pracoval v študentskom hnutí, v samovzdelávacích krúžkoch, v SEM, v Sväze slovenského študentstva a v jeho literárnom orgáne Svojeť. Bol tajomníkom Kuzmányho kruhu evanjelických akademikov a úradujúcim podpredsedom Ústredia slovenského evanjelického študentstva v ČSR. Svoje básnické pokusy uverejňoval v Novom rode a iných kultúrnych časopisoch, podobne i svoje literárne práce a kritiky. Ako poslucháč teológie uverejnil obsažnú bibliografickú štúdiu o svojom profesorovi a otcovskom priateľovi Dr. J. Kvačalovi (Sborník spolku profesorov Slovákov 1931-32, zošit 4.-8.). K storočnici pamätného výletu štúrovcov na Devín napísal dielce o Ľudovítovi Štúrovi (1936). Prispieval do ostatných cirkevných časopisov, najmä do Osuského Služby a Lukáčovej Tvorby. Bol predsedom spolku študentov teológie „J.M. Hurban“, ktorý zreorganizoval na úroveň ostatných fakultných spolkov. Bol horlivým pestovateľom česko-slovenských stykov cirkevných i národných. Ako biskupský kaplán a tajomník SEM často kázal a prednášal v Čechách a na Morave.

Farárom sa stal 1.2.1937 v Hronseku. Tomuto zboru venoval mladícke pracovné nadšenie v chráme Božom, v školách, združeniach a vnútornomisijných spolkoch, v nacvičovaní divadiel, spevokolov a poriadaní dní mládeže. Prednášal a kázal aj v ostatných zboroch Zvolenského seniorátu. Pracoval na kultúrnom a hospodárskom povznesení tejto obce (elektrifikácia, vedenie Úverného družstva). V roku 1937 sa oženil s Pavlinou rod. Solovicovou (sobášili sa 14. 10. 1937). Narodili sa im synovia: Ľubomír, Branislav, Vladimír.

Pavel Hronec ako dôstojník duchovnej služby v zálohe zastupoval počas celej 2. svetovej vojny prednostu evanjelickej duchovnej správy na veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici. Tu prišiel do úzkeho styku a potom do spolupráce v odboji s poprednými vojenskými činiteľmi. Na hronseckej fare bývali porady spomenutých politických a vojenských činiteľov až do vypuknutia SNP, i za účasti prvého predsedu SNR Dr. V. Šrobára.

Za SNP bol poverený vojenským dozorom – cenzorom v slobodnom vysielači, a keď tento prešiel do civilnej správy, bol pozvaný za prednostu prezídia Povereníctva školstva. V tejto funkcii zotrval až do konca pobytu v Banskej Bystrici. Potom vstúpil do armády a spolu s veliteľstvom a predsedníctvom SNR odišiel do hôr. Pri zostupe z hôr bol Nemcami zadržaný a odvedený do budovy Krajského súdu, kde naozaj pomocou Božou doslovne spred dverí podarilo sa mu uniknúť.

O jeho účasti v odboji i povstaní okrem iných vedúcich politických i vojenských činiteľov napísal predseda SNR Dr. V. Šrobár: „Boli ste jeden z mála farárov, ktorý dal tak skvelý príklad a ktorý plne pochopil ducha nášho odboja a veľkú dobu v živote nášho národa, keď sa jednalo o jeho česť a povinnosť voči sebe, republike a svetu. Za to vám vďaka a uznanie!“ (24. 10. 1947) Bol vyznamenaný Čsl. válečným krížom 1939, Radom SNP I. triedy a jubilejnou medailou r. 1965. Za pomoc prenasledovaným židovským rodinám štát Izrael udelil Pavlovi Hroncovi spolu s manželkou Pavlínou dňa 2. júna 1993 vyznamenanie in memoriam Spravodlivý medzi národmi. Ocenenie za rodičov prebral syn Branislav.

1. 4. 1946 bol vyvolený za farára v Banskej Bystrici, po seniorovi Jánovi Bakossovi, popravenom v Martine Pod stráňami.

Na jeseň 1949 prišiel za ním na faru istý Miron Tomičev, asi 45-ročný. Povedal, že je biskupom Evanjelickej cirkvi Ježiša Krista na Ukrajine, kdesi od Krivého Rogu. Cez vojnu ho Nemci s rodinou, manželkou a dvoma dcérami, transportovali na práce do Nemecka. Na žilinskej stanici ich žilinský farár F. Ruppeldt vybral z transportu a umiestnil ich v našom sirotínci v Modre. Prechod frontu prežili kdesi v Bratislave. Odtiaľ sa nejako dostali do r.kat. internátu – Vincentinum – domova mládeže v Banskej Bystrici. Prosil Hronca, aby ich prichýlil v evanjelickej cirkvi. Hronec predložil vec širšiemu predsedníctvu zboru a potom prípad oznámili aj zboru. Umiestnili ich v zborovej opatrovni Domov pre opustených mešťanov. Prihlásili ich aj na polícii, opatrili pre nich potravinové lístky a staršie dievča mohlo riadne chodiť do školy. Finančne ich podporovali zo zborového fondu „skrytej biedy“. Ten fond založil ešte senior Bakoss.

Na jar 1951 pýtal sa – Hroncovi z videnia známy – príslušník ŠtB na týchto Ukrajincov. Hronec mu všetko porozprával, i to, že sa chcú vrátiť na Ukrajinu späť, v čom povzbudzoval Tomičeva aj Hronec v nádeji, že bude prospešný v Pánovej službe. V tej veci Tomičev viackrát chodil na ústredné úrady. Bol nervove labilný a krátkozraký. Skutočne onedlho odišli, vraj do Viedne na sústredenie pred odsunom do ZSSR. Viac sa neozvali. – Tomičev počas pobytu v Banskej Bystrici napísal Dejiny svojej ev. cirkvi na Ukrajine (po rusky). Mali by byť v zborovom archíve v Banskej Bystrici.

Cirkevný zbor v Banskej Bystrici už dlhé roky na každý cirkevný rok pre svojich členov dával vytlačiť informatívny prehľad o týždennej službe svojich farárov (dvoch): čas vykonávania služieb Božích sviatočných, nedeľných, stredtýždňových, biblických hodín v matkocirkvi i vo fíliách, čas konania a účel ofier a ostatné administratívne informácie, pokyny a úpravy. Dovtedy nikdy od nikoho nepýtal povolenie na vytlačenie týchto informácií. Ani po r. 1949. Až r. 1953 cirkevný tajomník KNV v Banskej Bystrici Štefan Chovanec to kvalifikoval ako porušenie zákona č. 218/49 a následne ako dôvod odňať súhlas P. Hroncovi pre ďalšie účinkovanie v Banskej Bystrici. (To však povedal Hroncovi len po 15 rokoch osobne.) A tak 22. júla 1953 odchádza do Veľkého Krtíša.
Bol zvolený 6. marca 1955. V tomto rozsiahlom zbore za jeho pôsobenia tu generálne opravili všetky tri chrámy, faru, hospodárske budovy. Pôsobil aj vo verejnom živote ako kronikár obce, predseda ČSČK, či predseda Matice slovenskej. No aj z tohto miesta mu bol odobratý súhlas a musel odísť do dôchodku, hoci bol ešte telesne i duševne schopný viesť zbor.

V náročnom zbore uplatnil sa ako kazateľ, katechéta a organizátor vnútromisijnej práce s mládežou i dospelými. Redigoval zborový mesačník Naša cirkev. Popri svojej zborovej práci a pastorácii stihol brať účasť i na kultúrnej verejnej činnosti prednáškami a článkami v krajových časopisoch (Demokratické hlasy vo Zvolene, Vatra v Banskej Bystrici). Bol predsedom seniorálneho výboru evanjelickej mládeže a členom Ústredného výboru SEM, tajomníkom Všeobecnej vnútromisijnej a pastorálnej konferencie evanjelických kňazov.

Zomrel 24. júla 1986 v Nemecku (NDR). Bol pochovaný v Bratislave.


ZDROJ: Pavel Uhorskai, Cirkev v útlaku 2.zv., vydal ViVit Kežmarok 2018, redakčná úprava: Tibor Molnár.