Spomíname na vzácnych evanjelikov: Ján Kollár

Spomíname na vzácnych evanjelikov: Ján Kollár

Pred 170 rokmi zomrel EVANJELICKÝ KŇAZ, SPISOVATEĽ a BÁSNIK Ján Kollár. Narodil sa 29. júla 1793 v Mošovciach a zomrel 24. januára 1852 vo Viedni.
Ján Kollár sa narodil v Mošovciach, kde začal chodiť do školy. Stredoškolské štúdiá začal v Kremnici a skončil na evanjelickom lýceu v Bratislave. Už ako študent poznal významné diela svetovej literatúry, spisy francúzskych encyklopedistov Rousseaua, Voltaira a iné. Za miesto svojich vysokoškolských štúdií si vybral univerzitu v nemeckej Jene. Študoval filozofiu, teológiu, ale navštevoval aj prednášky z dejín, prírodných vied a filológie, najmä klasickej.

Poznal nacionálne zmýšľanie nemeckej mládeže, ktoré vyvrcholilo pri oslavách 300. výročia Lutherovej reformácie, zažil demonštráciu za zjednotenie rozdrobeného Nemecka a videl v nej aj prvky šovinizmu. Kollár sa počas štúdia v Nemecku dostal aj na miesta slovanského osídlenia, ktoré pripomínali už len niektoré názvy riek, vrchov a nápisy na hroboch. Všetko to na vnímavého mladého básnika veľmi zapôsobilo a vyvolávalo obavu o budúcnosť Slovanov. Na Kollárovo dielo mala veľký vplyv aj láska, ktorú prežil v Jene k dcére evanjelického farára Frederike Schmidtovej. (Oženil sa s ňou až v roku 1835).

V praxi pôsobil najdlhšie v Pešti, 30 rokov bol farárom na slovenskej fare. Potom dostal miesto profesora slovanskej archeológie na univerzite vo Viedni. V tom čase ho viedenská vláda vymenovala za svojho dôverníka v uhorsko-slovenských otázkach. Kollár sa po celý život usiloval uviesť do života svoje ideály, najmä v oblasti národnostnej znášanlivosti.

Kollárovou prvou literárnou prácou je báseň Nárek nad súčasnými pomermi v Uhorsku, ktorú napísal v latinčine a reagoval v nej na pomery v časoch protinapoleonských vojen. Prvá básnická zbierka mu vyšla v roku 1821 v Prahe pod názvom Básne Jána Kollára. Jej vydanie poznačila cenzúra, niektoré sonety aj celé slohy básní vyradila a báseň Vlastenec písanú v hexametri sa redaktor J. Jungmann ani neodvážil cenzúre predložiť. Zbierka sa však neskôr stala východiskom najväčšieho Kollárovho diela, básnickej skladby Slávy dcéra, ktorá vznikla v roku 1824. Dostali sa v nej do všestrannejších súvislostí národnobuditeľské a ľúbostné motívy. Skladba obsahuje 151 sonetov, rozdelených do troch cyklov, ktoré sú pomenované podľa miesta pobytu a cestovania básnika, je to Zála (po nemecky Saale), Labe, Dunaj a Předspěv. V Předspěve sú vysvetlené základné motívy básne a je napísaný časomierou (elegické distichon). Ostatné časti sú napísané v sonetoch. Celým predspevom sa tiahne idea národného zápasu za slobodu a iné národné a ľudské práva, ktoré boli upierané podrobeným národom. Prenikanie citových prvkov do Kollárovej poézie súvisí s formovaním preromantickej poetiky, v jeho diele však ešte doznieva aj klasicizmus.

Názory na slovanskú vzájomnosť, ktoré v poetickej rovine vyslovil Kollár v Slávy dcére, teoreticky podrobne rozpracoval v spise O literárnej vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slavskými. Národnouvedomovacie ciele si Kollár plnil aj svojou kazateľskou činnosťou, v roku 1822 vydal „dvoje kázání“ Dobré vlastnosti národu slovanského. V duchu učenia nemeckého osvietenského filozofa Herdera zdôrazňuje v nich základné vlastnosti slovanského národa - nábožnosť, nevinnú veselosť, lásku k rodnému jazyku a znášanlivosť.

Ďalším záslužným činom pre hlbšie poznanie národnej kultúry bola zberateľská činnosť. Kollár sa venoval zbieraniu ľudových piesní, v ktorých videl doklad estetickej hodnoty a výsledkom tejto jeho činnosti sú Národnie zpievanky, doteraz najrozsiahlejšie vydanie textov našich ľudových piesní. Zbierka sa stala prameňom poézie, ale tiež podnetom pre nastupujúcu štúrovskú generáciu pri uzákoňovaní spisovnej slovenčiny.