Smutné spomienky evanjelického farára Ondreja Koča na prenasledovanie totalitnou komunistickou mocou

Smutné spomienky evanjelického farára Ondreja Koča na prenasledovanie totalitnou komunistickou mocou


Dňa 8. 2. 1952 na výzvu štátnej moci zasadala na Teologickej fakulte fakultná rada a vylúčila zo štúdií dvoch študentov: Milana Oravca z môjho ročníka a Daniela Veselého z 3. ročníka, ktorých ŠTB hneď odviedla a uväznila. Oravec bol odsúdený na 1,5 roka a Veselý na 3 roky. Obaja pracovali v Jáchymove pri dolovaní uránu. Vtedy vylúčili z fakulty aj niekoľkých študentov podmienečne. Dvaja profesori fakulty ThDr. Ján Beblavý a ThDr. Július Janko nehlasovali za ich vylúčenie, a preto totalitná moc ich zbavila profesorskej činnosti na fakulte.
V deň tejto tragédie podľa predpisu som viedol ranné a večerné teologické modlitby. Po zaspievaní spoločnej nábožnej piesne, som prečítal určený text z listu apoštola Pavla Filipským 1, 21-30 a pomodlil som sa. Do spoločnej modlitby som zahrnul aj uväznených bratov a prosil Pána Ježiša o Jeho pomoc, ochranu, silu viery, aby vydržali v bolesti a súžení, ktoré ich gniavilo. To sa nepáčilo môjho spolužiakovi Jánovi M. Jurášovi, ktorý to oznámil pánu dekanovi ThDr. Štefanovi Kátlovskému. Ten si ma predvolal na dekanát. Vyčítal mi, že som sa modlil za uväznených študentov, lebo to boli naši nepriatelia. Keď som mu oponoval, že Pán Ježiš v Písme Svätom prikázal modliť sa aj za nepriateľov, povedal: Ale to boli nepriatelia režimu a dodal: Vylučujem vás podmienečne zo štúdií  do konca semestra a budete sa hlásiť u docenta Jána Štrbu, aby vás názorove prevychoval a umožnil vám dokonči štúdium. Dvakrát v týždni som chodil k nemu na konzultácie, ktoré trvali 1,5 hodiny, pričom hustil do mňa výhody socializmu. Musel som si dávať pozor, aby som sa v niečom nepreriekol. Pravda, väčšinou som mlčal a počúval. Skončilo to dobre. V skúškovom období, ktoré sa začalo 1. VI. 1952 som dostal od pána dekana povolenie robiť záverečné skúšky. Ukončil som ich 2. štátnicou 25. VI. s vyznamenaním.
Po skončení štúdií na Teologickej fakulte v Bratislave ma cirkevná vrchnosť ustanovila za seniorálneho kaplána do Trenčína. Po roku ma preložila a ustanovila za seniorálneho kaplána Rimavského seniorátu s pracovným pridelením do Rimavskej Soboty. Seniorský úrad bol v Tisovci, ale pán senior Pavel Sabo ma nepotreboval, lebo zbor nemal nijaké fílie a zbor v Rimavskej Sobote bol dvojrečový a mať k tomu ešte aj 3 fílie. Keďže pri výučbe náboženstva sa mi stávalo, že deti vynechávali výučbu, povedal som im: Kto z vás ešte niekedy vymešká vyučovaciu hodinu, osobne to oznámim vašim rodičom. Jedného dňa som dostal od pána Krajského cirkevného tajomníka pozvanie dostaviť sa na úrad do Banskej Bystrice. Pán cirkevný tajomník Chovan mi oznámil, že dostal z ONV z Rimavskej Soboty hlásenie o tom, že každú vymeškanú hodinu na výučbe náboženstva budem hlásiť rodičom. Povedal: Nerobte to! Keď niektorí žiaci neprídu, pošlite aj ostatných domov a my vás budeme aj tak platiť, ba plat vám zvýšime. Povedal som: Ďakujem, pán tajomník, ale môj charakter a svedomie mi to nedovolia. Ja som za túto prácu zodpovedný Pánu Bohu, ktorý ma do tejto služby povolal.
V decembri 1953 pán senior Sabo ochorel. Ako seniorálny kaplán bol poverený v Tisovci vykonávať všetku duchovnú prácu. Vykonával som služby Božie, učil náboženstvo na školách, viedol mládež, krstil, sobášil i pochovával. Prvé služby Božie som vykonal na Štedrý večer. V zbore nastalo veľké duchovné oživenie z moci Ducha Svätého. Kostol bol každú nedeľu plný až do 500 poslucháčov. To sa nepáčilo ľudovej správe a okresný cirkevný tajomník Pasiar, ktorý býval v Tisovci, ma udal, že som v kázni povedal: Komunisti nepatria do ľudskej spoločnosti. Po vianočných sviatkoch prišiel za mnou ŠtBák a požiadal ma o kázeň, ktorú som mal napísanú a ktorú mi už nevrátil. V kázni okrem iného som povedal: Práve na Vianoce má v človeku zomrieť mnoho: sila hriechov, zlá povaha, zlé návyky, sebectvo, neláska, nevera, pýcha a pochybnosť o Božom jestvovaní, ktoré nám prekážajú prijať Ježiša Krista za svojho osobného Spasiteľa. Lebo nie veda vedie k tomu, že niet Boha, niet Krista a svedomia, ale hriech vedie človeka k nevere, pretože Kristus žiada od každého čisté srdce a mravný život. Okresný súd v Hnúšti rozsudkom T 111/54 dňa 28. VII. 1954 ma uznal vinným a odsúdil ma za poburovanie podľa § 81 ods. 1 Tr. z. na 3 mesiace straty slobody podmienečne na dobu dvoch rokov. Prokurátor sa proti rozsudku odvolal pre nízku výmeru trestu.
Krajský súd v Banskej Bystrici na pojednávaní 29. 9. 1954 rozsudok Okresného súdu zrušil uznesením To 626/54 a nariadil nové súdne konanie s odôvodnením: Krajský súd preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie jemu predchádzajúce a zistil, že skutkové zistenia sú tak nedostatočné, že je treba vec na hlavnom pojednávaní znova prejednať, lebo koncept kázne neobsahuje inkriminované výroky a obvinený sa bráni tým, že v kázni predniesol len to, čo je napísané v koncepte.
Okresný súd v Hnúšti rozsudkom T 111/54-28 zo dňa 29. XII. 1954 obvineného oslobodil a zrušil rozsudkom z 28. VII. 1954. Prokurátor sa znova odvolal.
Krajský súd v Banskej Bystrici 16. II. 1955 vec znovu prejednal a zistil: Odvolanie okresného prokurátora nie je dôvodné. Poukázal síce na to, že výrok obvineného je v rozpore s učením marx-leninizmu, ale je zaručená náboženská sloboda, právo vykonávať súkromne i verejne náboženskú vieru a voľnosť vykonávať úkony spojené s náboženským vyznaním. Preto odvolací súd rozhodol takto: Podľa § 197 písm. b/tr. por. Sa odvolanie okresného prokurátora zamieta. Proti tomu rozsudku niet ďalšieho odvolania /2 To 16/55-36/. Podpísaná Dr. Blanka Kripáčová.
Dňa 1. VIII. 1954 som bol ustanovený Generálnym biskupským úradom za námestného farára v Sládkovičove. Pred mojím príchodom cirkevný zbor kúpil rodinný dom, v ktorom sme si zariadili len izbu a kuchyňu, pretože ostatné časti domu obýval nájomník, ktorý sa nechcel vysťahovať. Služby Božie sa konali v Sládkovičove u pána kostolníka, ktorý vybúral priečku a 2 miestnosti spojil v jednu. Na mieste stodoly a maštale sme sa rozhodli postaviť kostol. Stavebné práce rýchlo pokračovali a 11. IX. 1955 bol posvätený a daný do užívania. Keď sme už mali priestory na zhromažďovanie, zaviedol som v Sládkovičove detské služby Božie, biblické hodiny mládeže i pre dospelých. Deti mládež i dospelí prichádzali na tieto stretnutia v hojnom počte. V zbore som mal prihlásené všetky deti na výučbu náboženstva. Aj nedeľné služby Božie boli hojne navštevované. Nastalo z moci Ducha Svätého duchovné oživenie zboru po 8 rokoch živorenia. To sa nepáčilo MNV v Sládkovičove, ktorý napísal KNV do Bratislavy toto: Tunajší farár Ondrej Koč je zarytý nepriateľ dnešného zriadenia, odvádza ľudí od JRD a navštevuje rodiny za účelom poburovania proti štátu. Toto udanie mi dal prečítať krajský cirkevný tajomník Masaryk, keď som sa vrátil do cirkevnej služby po vrátení štátneho súhlasu 11. XII. 1963.
Dňa 2. VII. 1956 ma predvolal okresný cirkevný tajomník Benkovič na ONV do Galanty, kde bol prítomný krajský cirkevný tajomník Rigán, kde mi dal prepúšťací dekrét Rady KNV v Bratislave Zn. cirk. 147/56/20 z 2. VII. 1956: Odbor pre veci cirkevné Rady KNV v Bratislave Vám týmto v zmysle ustanovenia ods. 1 §16 a tiež ods. 2 §18 vládneho nariadenia číslo 221/49 Zb. odníma štátny súhlas k pôsobeniu vo verejnej duchovnej správe ako evanjelickému a. v. námestnému farárovi. Platnosť tohto opatrenia nadobúda dňom doručenia. Súčasne Vám oznamujeme, že poukazovanie pracovných príjmov sa zastavuje dňom nadobudnutia platnosti tohto rozhodnutia. Osobne mi pán Rigán povedal, že súhlas mi odníma na 2 roky, ale trvalo to až 7 a pol roka, teda od 2. VII. 1956 do 20. XI. 1963.
Začal som pracovať ako pomocná sila pri natieraní železného potrubia a potom s kvalifikáciou, pretože 31. VII. 1960 som získal výučný list z profesie maliar-natierač v Pozemných stavbách. Pracoval som na výstavbe Slovnaftu vo Vlčom hrdle v n. p. Hydrostav. Popri zamestnaní som študoval na Strednej priemyselnej škole v Bratislave na Zochovej ulici, odbor pozemné stavby, kde som aj maturoval 15. VI. 1964 s vyznamenaním.
Býval som na stavbe a do Sládkovičova som dochádzal len na nedeľu. Po roku som presťahoval manželku s dieťaťom na stavbu, do jednej miestnosti aj s kuchynským nábytkom. Ostatný nábytok sme uskladnili v dome jednej rodiny. Bývali sme 2 roky v tej jednej miestnosti, kde nám pribudlo druhé dieťa. Potešilo nás, že robotnícke ubytovne budú búrať a následkom toho sme dostali 2 izbový byt v Bratislave, Dostojevského rad č. 33. Akí vďační sme boli Pánu Bohu za toto nové bývanie, to vie len On sám. Bývali sme v ňom celých 5 rokov.
Po vrátení štátneho súhlasu bol som 1. XII. 1963 ustanovený za námestného farára do Diakoviec a 1. VII. za námestnéh farára do Kukovej. Cirkevný zbor v Kukovej bol veľmi zanedbaný po stránke duchovnej i po stránke hmotnej – stavebnej. Bolo treba veľa sa modliť a hlboko orať, aby Pán Boh skrze nás tento zbor oživil a vybudoval. Fara i kostol boli v dezolátnom stave. Urobili sme svojpomocne generálnu opravu kostola, postavili novú faru, ktorú som sám vyprojektoval. Využili sme rok 1968 a začali sme stavať. Zbor mal len 424 členov. Takže sme sa museli obracať, aby sme tú prácu zvládli. Ale s Božou pomocou to išlo. Pracovali sme i milodary prinášali. Pán nás požehnával. A keď všetko bolo hotové a už som býval s rodinou v novej fare, znovu mi odobrali štátny súhlas.
Dňa 10. XI. 1978 som sa zúčastnil rodičovského združenia v škole v Kračúnovciach, kde môj syn Odnrej bol v 7. ročníku. Konalo sa v jednej veľkej miestnosti, kde bol prítomný celý učiteľský zbor na čele s pánom riaditeľom a vyše 200 rodičov. Učiteľka Pastyrčáková, ktorá bývala v Kukovej predniesla ateistickú prednášku.
Povedala: Vy rodičia vychovávate svoje deti proti dnešnému zriadeniu tým, že ich nútite veriť v Boha. Keď sa dieťa previní, poviete mu: Boh ťa potresce! Aký Boh? Ten predsa neexistuje. To veda už dávno dokázala. V diskusii po prednáške som povedal: Pani učiteľka nás veriacich rodičov obvinila z vlastizrady a nepriateľstva štátu. Ja sa necítim nepriateľom štátu ani moje deti nimi nie sú. Tým, že svoje deti vediem k viere v Boha, nevychovávam z nich zlodejov, chuligánov, vagabundov či kriminálnikov ale vychovávam z nich ľudí mravných, čestných, statočných a zodpovedných, bez ktorých sa nemôže obísť ani dnešné zriadenie. Udanie však podpísané 5-timi vyučujúcimi však znelo: Ondrej Koč, evanjelický farár v Kukovej na rodičovskom združení ZŠ Kračúnovce povedal: Dnešná škola vychováva zlodejov, chuligánov a vagabundov. Následkom toho KNV, odbor kultúry v Košiciach prípisom č. 2553/1978 zo dňa 21. XII. 1978 odňal mi štátny súhlas, čím som stratil zákonom stanovenú spôsobilosť na vykonávanie duchovnej práce v zbore. Podpísaný Jozef Janovský. Zbor zostal bez farára.
Zamestnal som sa až 1. VIII. 1979 v n. p. Zelenina v Prešove, kde som pracoval ako závozník len mesiac. Od 1. IX. ma neprijali n. p. Východoslovenské sladovne a pivovary Košice, závod Veľký Šariš, kde po trojmesačnom kurze a štátnej skúške v Košiciach som získal kuričský preukaz, ktorý ma oprávňoval obsluhovať stredotlakové kotly na plynové palivo. Pracoval som v podniku 5 a pol roka. Dňa 1. VII. 1984 mi vrátili štátny súhlas a nastúpil som za námestného farára do Uhrovca. Moje deti Mária a Ondrej vyštudovali teológiu. Počas štúdia im robili na fakulte ťažkosti. I keď boli výbornými žiakmi, po celé štúdium zaobchádzali s nimi nekresťansky, vždy im dávali najavo, že sú deťmi nespratníka, ktorý si nevie vážiť vymoženosti socializmu. Zvlášť im to dával cítiť dekan fakulty ThDr. Karol Nandrásky, môj spolužiak z gymnázia. Odmietol obom aj štúdium v cudzine, lebo majú otca, ktorý je nepriateľom štátu.