Slávnostné služby Božie k Nedeli diakonie v Zbore

Slávnostné služby Božie k Nedeli diakonie v Zbore

Tretia májová nedeľa patrí v ECAV na Slovensku už tradične diakonii. Tohtoročná slávnosť košeckej Diakonie (SED Košeca) sa uskutočnila v Nedeľu po Vstúpení, 21. mája 2023 v malebnej obci Zbora v púchovskej doline, fílii CZ ECAV Záriečie. V tejto obci si veriaci svojpomocne a v rekordne krátkom čase vybudovali pred 31 rokmi kostol v centre obce za účinkovania blahej pamäti br. farára Miroslava Hvožďaru st. Pre domácich viery to bola teda aj pamiatka na posviacku ich kostola, ale predovšetkým na tých, ktorí ho s láskou a za veľkých obetí k sláve Božej vystavali. 

Slávnostné služby Božie vykonal v obci svojich blahej pamäti predkov, dlhoročný a obetavý pracovník v službe ev. cirkvi a diakonie, br. diakon Ľubomír Marcina. Svoj príhovor k mnohopočetnému bohoslužobnému zhromaždeniu predniesol na základe sv. textu – Ján 13, 14,15: „Keď teda ja, Pán a Majster, umyl som vám nohy, aj vy ste povinní navzájom si umývať nohy. Dal som vám totiž príklad, aby ste aj vy činili tak, ako som vám ja učinil.“
Milovaní bratia a sestry v Pánu,
to, čo sme si prečítali z Písma, ako dnešný svätý text, je svojím spôsobom akoby rozkaz ku konaniu diakonickej práce v cirkvi. Nazdávam sa, že z týchto prečítaných slov Písma svätého vyplývajú tri odkazy Kristove, na ktoré cirkev nikdy nesmie zabudnúť. A vy sa pýtate, ktoré sú to tie tri odkazy, ktoré máme mať stále na pamäti?
To prvé, čo jasne vyplýva z tejto udalosti a z týchto Kristových slov je, že v cirkvi nestačí len kázať evanjelium a prisluhovať sviatosti, hoci pochopiteľne, toto je na práci cirkvi to prvoradé a najdôležitejšie – evanjelizovať tento svet. Ale evanjelium treba aj žiť, treba ho aj v praxi realizovať, čo nás musí viesť k službe blížnym. Náš Pán konal podobné skutky z Božej milosti celý svoj život. Kázal evanjelium zástupom, ale aj uzdravoval nemocných a sýtil hladných a pomáhal núdznym. 
Nádherne to vyjadril apoštol Peter v Skutkoch apoštolských, kde vo svojej kázni v dome stotníka Kornélia hovorí, že „Ježiš Nazaretský chodil a dobre činil, pretože Boh bol s Ním“ (Sk 10,38). Prvotná kresťanská cirkev nezabudla na tento posledný odkaz Kristov a ona popri zvestovaní Kristovho evanjelia konala aj dielo praktickej služby, diakonickú prácu. Vyvolila si prvých siedmich diakonov, medzi ktorých patril aj ten známy diakon Štefan, ktorých úlohou bolo dokazovať, čo je to praktické kresťanstvo, ako treba evanjelium nielen kázať, ale ako ho treba aj žiť. Títo diakoni pomáhali predovšetkým tým, ktorí patrili do cirkevného zboru, ktorí mali svedectvo zbožného kresťanského života a zároveň potrebovali pomoc.
Podobne v tomto duchu sa to dialo aj v dobe Lutherovej, vo Wittenbergu, kedy sa zaviedli zvláštne zborové pokladničky do chrámov pre podporu diakonie. Veľké dielo diakonie v evanjelickej cirkvi konal potom pietizmus. August Hermann Franke vybudoval v Halle veľké diakonické ústavy. Ďalšie veľké diakonické ústavy boli vybudované po celom Nemecku pod vedením vzácneho kňaza, Wilhelma Löhe. U nás na Slovensku mala naša cirkev tiež svoje diakonické ústavy. To sa snažíme nielen postupne obnovovať, lebo nám to bolo v dobe ateizácie všetko odňaté, ale aj nové budovať. A to je to žité kresťanstvo!
Ale z tejto udalosti Kristovho symbolického umývania nôh nám vyplýva aj druhá dôležitá vec, na ktorú sa mnohokrát zabúda, že diakonickú prácu treba v cirkvi aj teologicky zdôvodniť. Prakticky to znamená, že nestačí v cirkvi hovoriť v kázňach len o všeobecnom kňazstve všetkých kresťanov, ktorých učenie je pochopiteľne správne, ale je treba v kázňach vždy nanovo učiť aj o všeobecnom diakonáte všetkých kresťanov. Jestvuje totiž nielen učenie o všeobecnom kňazstve, ale v evanjelickej dogmatike jestvuje aj učenie o všeobecnom diakonáte, o čom sa už menej hovorí. Mali by sme mať stále na pamäti učenie kresťanskej dogmatiky o všeobecnom diakonáte. Ako Kristovi nasledovníci musíme byť predsa formovaní na obraz Kristov. A tak ako o Kristovi platilo, že kade chodil, všade dobre činil, kiež by to platilo aj o každom z nás, že nežijeme egoisticky, len sami pre seba a pre vlastný prospech, ale aj pre pomoc iným. Že nás Kristovo učenie aj formuje, to musí byť aj nejako viditeľné na našej ochote poslúžiť blížnym. Nejde však o nejakú bezbrehú, diakonickú činnosť, ktorá by bola azda nad naše sily a možnosti a bola by druhými iba zneužívaná. Ale skutky, hoci i malej pomoci, je konať potrebné a správne. Učenie o všeobecnom diakonáte všetkých kresťanov je treba v cirkvi vždy nanovo v kázňach pripomínať a zdôrazňovať, čo by sme mohli nazvať volaním ľudí k ich osobnej, každodennej diakonii. 
Ale je tu aj tretia vec, ktorá vyplýva z Kristovho umývania nôh Jeho učeníkom, ktorá nás vyzýva aj k dielu veľkej diakonie. Poviem to takto: nestačí, aby cirkev budovala len chrámy, či cirkevné ustanovizne a o tie sa starala, hoci iste aj to treba, ale je potrebné mať v cirkvi aj domy sociálnej služby. Mať v cirkvi dom sociálnej služby, to je dielo veľkej diakonie. Náš reformátor, Dr. Martin Luther v svojom spise O konciloch a cirkvách uvažuje, aké sú poznávacie znaky pravej – živej cirkvi. Pochopiteľne hovorí, že k živej cirkvi patrí čisté kázanie slova Božieho a prisluhovanie sviatostí. Ale potom Luther pridáva k tomu ešte tretiu vec – ak ide o živú cirkev, má tam byť aj bratské spoločenstvo veriacich. Je potrebné dokazovať, že si vzájomne vieme pomáhať a udržovať sa aj vo väčších veciach, nakoľko na to naše sily, spolu s Božou milosťou musia stačiť. Boh je predsa naša sila a láska a praje si, aby sme aj my Jeho deti, stvorení na Boží obraz, boli viazaní vzájomnou láskou a svojimi silami pomáhali sprevádzať, predovšetkým tých potrebných, na ich neľahkej ceste k nachádzaniu Božej pravdy. Preto aj také kresťanské domovy dôchodcov či hospice, kde sa koná prepotrebná starostlivosť o starých, chorých a nevládnych patria nutne k diakonickej práci živej cirkvi. Na to pravda treba ľudí, ktorí uposlúchli výzvu Kristovu z nášho textu. Ak máme v kresťanskej cirkvi konať dielo veľkej diakonie, potrebujeme aj my dnes nových Štefanov, nové Fébé, nové Tabity, ktoré sú pripravené v týchto ustanovizniach pracovať, a to nielen preto, aby mali zamestnanie, ale hlavne pre cit lásky k blížnym. Egoisticky formovaný človek nebude nikdy dobrým pracovníkom diakonie. Iste, nie každý z nás má na takúto prácu rovnaké vlohy. Ale kto takéto vlohy má, mal by ich využiť v diakonickej práci. Pamätajme preto bratia a sestry na posledný Kristov odkaz:  „Keď teda ja, Pán a Majster, umyl som vám nohy, aj vy ste povinní navzájom si umývať nohy. Dal som vám totiž príklad, aby ste aj vy činili tak, ako som vám ja učinil.“   Pán Boh nech nám pomáha v takejto službe pre prospech núdznych a pomoci potrebných. Amen.

Služby Božie spestril Kresťanský spevokol, pod vedením Viliama Zermegha, kantora RKC farnosti v Košeci. Medzi vzácnymi hosťami boli Jaroslav Baška, predseda TSK, ktorý si zároveň pripomenul 30. výročie svojej konfirmácie, ku ktorej ho pripravoval v púchovskom CZ práve brat Marcina (vtedy 116 konfirmandov). Za dobrodincov a spolupracovníkov košeckej Diakonie sa prihovoril Anton Barcík, bývalý, dlhoročný riaditeľ Považskej cementárne Ladce, ktorý sa slávnosti zúčastnil aj so svojim nástupcom, Pavlom Kohoutom, súčasným gen. riaditeľom. Slávnosti sa zúčastnili ďalší hostia, starosta Košeckého Podhradia aj v zastúpení starostu obce Košeca, Radomíra Brtáňa, prvého podpredsedu ZMOSu, ale aj konfirmandi a cirkevníci z Považskej Bystrice, Záriečia i Púchova. Miestny hasičský zbor sa taktiež zúčastnil tejto požehnanej akcie ale aj príprav na ňu – brigádou na úprave okolia kostola. Po príhovoroch zaznela pieseň „Tisíce svetov...“, ktorú zaspievala spevácka skupina košeckej Diakonie, pod vedením púchovského kantora, br. Martina Melišíka. Túto pieseň zanechal pre SED Košeca zvečnený básnik a ev. farár Milan Kraus, ktorý aj so svojou manželkou dožil jeseň života v košeckej Diakonii. Kantorskou službou poslúžil mladý brat, tohtoročný maturant, Samko Boško, kantor v Považskej Bystrici. Sociálna pracovníčka SED, Janka Škorníková, napokon odovzdala kyticu kvetov a poďakovala bratovi správcovi košeckej Diakonie, Ľubomírovi Marcinovi, za 25-ročnú službu, konanú pre Evanjelickú diakoniu. Po záverečnej liturgii a zaspievaní piesne „Zbohom si dajme“, bolo pred kostolom pripravené občerstvenie, ktoré s láskou pripravili pracovníci košeckej Diakonie, no prispeli aj domáci viery. Požehnanej slávnosti diakonie v Zbore prialo aj krásne, slnečné počasie. Vyprosujeme Evanjelickej diakonii ECAV na Slovensku, Božie vedenie, požehnanie, ochotných pracovníkov i podporovateľov pre kresťanskú službu lásky, ktorú v prospech núdznych koná. 

Galéria k článku

Jakub Rosa