Slávnosť inštalácie Vladimíra Ticháňa za zborového farára v Kokave nad Rimavicou

Slávnosť inštalácie Vladimíra Ticháňa za zborového farára v Kokave nad Rimavicou

„Ježiš sa na nich zahľadel a povedal: Čo to teda znamená, keď je napísané: Kameň, ktorý stavitelia zavrhli, stal sa uholným kameňom? L 20, 17
„Stratené vyhľadám, porozháňané zavrátim, poranené obviažem a choré posilním“. Ez 34, 16

            Na druhú nedeľu po Veľkej noci, nazývanú aj nedeľa „Dobrého pastiera“, 1. mája 2022 sa v evanjelickom kostole v Kokave nad Rimavicou konala veľká slávnosť pri príležitosti inštalácie Božieho kazateľa Vladimíra Ticháňa za zborového farára. 
            Evanjelický kostol je sám o sebe veľmi impozantný a tvorí dominantu obce, no keď sa stane miestom slávnostnej bohoslužby akou bola práve nedeľa Dobrého pastiera, je to niečo neopísateľné, zároveň krásne, jedinečné. A je v tom aj symbolika, že práve v tento deň, v chráme Božom, v Kokave nad Rimavicou, sa zišli cirkevní predstavitelia evanjelickej cirkvi a.v., ctení hostia, vážení predstavitelia valaského stavu, aby prijali za duchovného pastiera zborového farára Vladimíra Ticháňa. Krásne vyzdobený kostol plný ruží, na laviciach originálny „zasadací poriadok“ s menami pozvaných hostí a k tomu priložená pozvánka s programom služieb Božích.  
            Ak dovolíte, budem trošku osobná. Kokava sa stala mojim milovaným miestom, oslovila ma svojou kultúrnosťou, živými tradíciami, vždy keď tam zavítam, neobídem kostol a teším sa na kázeň slova  Božieho, ktorá ma nikdy nesklamala. Ba čo viac, odchádzala som s pocitom niečoho pekného na duši. Nestretla som takého kňaza, duchovného pastiera, ktorý by bol aj pastierom ovečiek. To pastierstvo máme obaja v krvi. Keď mi pán farár povedal, že budem sedieť v prednej lavici „valaského stavu“ medzi svojimi milými kolegami z Národného poľnohospodárskeho a potravinárskeho centra Jankom Hubom a Ivkom Pavlíkom, bola to pre mňa pocta. 
            O jedenástej bol už chrám Boží zaplnený veriacimi a čakalo sa na slávnostné začatie. Duchovní, v kňazských rúchach a bielych kamžiach predstúpili pred oltár. Nestáva sa často, aby na malú dedinku, prišiel inštalovať do úradu zborového farára generálny biskup ECAV. V úvode slávnostných Služieb Božích všetkých prítomných privítala zborová dozorkyňa Jaroslava Maceková.
            Inštaláciu vykonala seniorka Rimavského seniorátu Viktória Lisáková. Zvučným hlasom sa novoinštalovanému bratovi farárovi prihovorila týmito slovami: “Človek totiž hľadí na to, čo je pred očami, Hospodin však hľadí na srdce” (1 Sam,16,7).
            “Dnes, s bázňou, v kruhu svojich priateľov, blízkej rodiny chceš zložiť sľub, ktorý ťa bude zaväzovať v službe v tomto cirkevnom zbore Kokava nad Rimavicou. Rozhodol si sa v tomto cirkevnom zbore slúžiť, prežívať ich životné boje, byť v každom čase ich oporou, útočiskom, silou... Božie kritéria, Božie normy fungujú na inom princípe, zohľadňujú predovšetkým duchovné dary, ktoré okom ani nevidíme. Muž z ľudu, jednoduchý pastier mal sa stať tým vyvoleným, aj na teba milý brat sa pán Boh tak pozerá. Boh sa nepozerá na tvoj výzor, ale pozerá sa na tvoje srdce, a to je najdôležitejšie pre každého kazateľa, aby si zostal naďalej pokorným služobníkom Kristovým, aby si mal každý deň na pamäti, že Boh hľadí na srdce, nech ti k tomu Pán Boh dopomáha a žehná túto službu v cirkevnom zbore Kokava nad Rimavicou, prajem ti to zo srdca. Amen.”
            Po zložení slávnostného sľubu mu seniorka za asistencie zborového farára z Brezna Radima Pačmára a zborovej farárky z Leštín Marty Chlpíkovej odovzdala nasledovné predmety: „chrámový kľúč, keď ním dáš otvoriť stánok Boží, nech ťa v ňom víta zástup veriacich; Biblia, každý deň nech ti je duchovným pokrmom, Písmo sväté, zvestuj z neho slovo Božie, presviedčaj, karhaj, napomínaj; sviatostné nádoby, chrámová agenda – pridržiavaj sa jej; a na záver prijmi aj kamžu, jej čistota nech ťa viaže k čistote učenia a vernej službe Pánovej.  
            Slávnostným kazateľom slova Božieho bol generálny biskup ECAV Ivan Eľko. Jeho charizmatický prejav, plný miloty a lásky, je dar od Boha. 
Svoju kázeň začal slovami: “Ja som veľmi rád a veľmi si vážim, že v tento milý sviatok cirkevného zboru a sviatok brata farára Vladka Ticháňa môžem byť v Kokave nad Rimavicou a stáť na tejto kazateľnici a kázať. Prv, ako začnem kázať slovo Božie, chcel by som sa Vám osobne zveriť s dvoma skúsenosťami, ktoré sa mi stali po prvý krát v mojom farárskom živote. Mám takú tradíciu, že ráno pred službami Božími neraňajkujem, a tu som si schuti dal riadnu drevorubačskú praženicu, chcel by som sa poďakovať za úžasnú kokavskú pohostinnosť, ktorú iste ešte zažijeme po slávnostnej bohoslužbe, a druhá skúsenosť, ktorá sa mi stala po prvý krát, práve na deň Dobrého pastiera som mal na dosah ovečky, stádo oviec. Bol to pre mňa hlboký zážitok, že práve na nedeľu Dobrého pastiera som to zažil, po prvý krát vo svojom živote. Taká výrečná metafora.” 
            A aj jeho kázňový text smeroval k Dobrému pastierovi, ktorý kladie život za svoje ovce (J, 10,11). Pre mňa osobne bolo hlbokým zážitkom si vypočuť jeho slová: “Apoštol Pavel, keď hovorí o bezbožnosti myslí aj na túto pravdu: Chcem byť sám svoj, a nie Boží. Žiadny typ závislosti, na niekom a niečom a nie to ešte na Bohu, to nás charakterizuje. Byť Boží je problém, byť sám svoj nie je žiadny problém, podrobiť sa Bohu to je veľký problém, poslúchať Pána Boha je obrovský problém” – toto Pán Boh nazýva bezbožnosť, žiť ako keby na vlastný účet v nezávislosti od Boha. Dobrý pastier kladie život za ovce, aj tá zblúdená ovečka má pre neho vzácnu hodnotu. “Napriek tomu, kto som, čo som, som zblúdená ovečka, ktorej sa musí ujať ten pravý pastier, to by sme mali mať na pamäti. Ten, kto verí, a kto to v živote skúsil, ten to vie vyznať.” A na záver kázne prehovoril krásnymi slovami: “Milý brat Vladko, želám Ti, aby si tu v Kokave nad Rimavicou dokázal to Ježišovo dobré pastierstvo s láskou, odvážne, pravdivo zvestovať. “
            Potom domáci spevokol pri organe zaspieval pieseň: “Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku, Na pažitiach zelených, pasie ma a vodí ma k vodám živým, Dušu moju znavenú, občerstvuje a teší až na veky…"
            Rodiskom pána farára sú Leštiny, miesto na Orave, kde bol pokrstený aj náš veľký básnik P.O. Hviezdoslav. Autobus plný ľudí z rodnej obce svedčí o tom, že táto udalosť je významným dňom aj pre nich a zapíše sa do kroniky obidvoch obcí.  
            Nasledovali príhovory: Za rodný Cirkevný zbor Leštiny sa veľmi milo a citlivo prihovorila zborová farárka Marta Chlpíková, až mnohým nezostali oči suché.
            “Ak dovolíte, budem Vladka Ticháňa oslovovať domácim menom Vladko. Poznáme sa od mladosti, z gymnaziálnych čias aj počas štúdia na Teologickej fakulte. Chcem sa Vás spýtať, či máte všetkého dostatok alebo či cítite že Vám niečo chýba? „Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku. Na pastvách zelených ma pasie a k osviežujúcim vodám ma privádza“ (Žalm 23, žalm Dávidov). Boh ako pastier nás vedie k zeleným pastvinám a k  osviežujúcim vodám, tam, kde je to pre nás prospešné, a to Vám chceme v mene nás „Leštincov“ popriať, aj tebe Vladko. A Vám, milí Kokavčania nechávame tu nášho Oravca, Oravci sú typickí, že majú takú „tvŕdzu“ v sebe, som „tvŕdza“, to je naozaj usilovná, svedomitá práca a takého Oravca Vám tu nechávame. Je to citlivý človek, veľmi silno bude vnímať potreby vášho cirkevného zboru, to si vážte, a keď ho budete počúvať, Váš cirkevný zbor bude požehnaný.” Jeho rodáci mu odovzdali vzácny dar, najvzácnejší, Bibliu.
            Za spolužiakov z Evanjelickej bohosloveckej fakulty UK sa prihovoril zborový farár z Brezna, Radim Pačmár.
            “Dnes máš veľký deň, priateľu, ktorý bude pre teba a pre Kokavčanov pamätný. V živote sa nič nedeje náhodne, počas štúdia sme sa spriatelili a počas písania diplomovej práce hovorili sme si,  ktovie kde skončíme, bolo mi fajn, keby sme si boli nablízku, aby sme si tie chvíle na intráku mohli častejšie sprítomniť. A Pán Boh, to dobre zariadil tak, že sme si blízko, len cez kopec. Tento kraj si si zamiloval, ja by som chcel na tomto krásnom obraze, ktorý je pre mňa je zhmotnením Evanjelia „tak Boh miloval svet“ poukázať na určité detaily. Vždy, keď sa pozrieš na tento obraz, aby si vždy vykročil tou správnou nohou, od srdca, aby si mal vždy pevný postoj a odvahu vykročiť vpred. Pán Boh ti nadelil mnohé vzácne vlastnosti, vieš osloviť, prichádzať k ľudom, si týmto miestom zrastený, neodťahuješ sa od ľudí. Buď požehnaním pre tento zbor. Prajem Ti, aby vždy keď sa na tento obraz pozrieš, aby si videl previazanosť svojho života s Pánom Ježišom, s kokavskými cirkevníkmi, s celou svojou rodinou, tou pokrvnou aj duchovnou. Milý Vladko, si vzácny človek, verím, že si to uvedomujú aj členovia kokavského cirkevného zboru, buďte si vždy pomocou, podporou, priateľmi. A verím, že aj naše priateľstvo zostane aj naďalej vzácnym, pevným, úprimným a vzájomne sa obohacujúcim.”   
            I dobre tomu šuhajkovi, čo má košiar v šírom poli, kolibôčku kraj bučiny, frajerôčku kraj dediny ...., túto krásnu pieseň zaspieval kokavský spevák Jaroslav Spišiak oblečený v kroji.
            „Rozprávali sme spolu a tak nám bolo dobre, zabudli sme na to, čo bolo... “, prajem Ti, aby si vždy hľadal prítomnosť Boha, v ponímaní našej farnosti rímskokatolíckej si takisto pre nás dobrým pastierom, si aj výnimočným priateľom, za to Ti chcem zo srdca ďakovať a chcem prosiť nebeského Otca, aby ti dal všetko to, čo do života potrebuješ, aby si bol dobrým kňazom, aby si bol tým človekom, ktorý bude slúžiť svojmu ľudu, aby aj oni povedali, ako milo nám je, keď spolu rozprávame, tak veľká vďaka, že si tu,” tak sa vyjadril kokavský rímskokatolícky kňaz Ľubomír Matejka. 
            Starosta Ján Chromek v príhovore poukázal na určitú previazanosť dátumu narodenia s jeho synom. Vyslovil poďakovanie za doterajšie pôsobenie, za spoločné aktivity v rámci obce a verí, že takáto spolupráca bude aj naďalej pokračovať.
            A príhovory zakončila za domáci cirkevný zbor zborová dozorkyňa Jaroslava Maceková. Takto sa prihovorila: “Keď nám v roku 2014 odchádzajúci pán farár oznámil, že končí pôsobenie v našom cirkevnom zbore, hľadali sme vhodných kandidátov. Dostali sme tip na Vladka Ticháňa. Išli sme na služby Božie do Lučenca. Mali sme trošku obavy, či fara, ešte nezrekonštruovaná je vhodná pre mladého farára, ktorý si chce založiť rodinu, no jeho otázka nás zaskočila. „A máte tam záhradu a dovolíte mi chovať ovečky?“. Teraz je jeho chov uznaný ako šľachtiteľský chov pôvodnej valašky, fara je ich domovom, jeho manželky Veroniky a rozkošnej Sárinky, miestom stretávania ľudí, ktorí sa tu veľmi radi zastavujú, diskutujú. Vladko vrátil do tohto kostola clivú, kokavskú pieseň, kroje, v spolupráci s Jankou Krotákovou poriadajú sa tu rôzne benefičné koncerty, organové, živé betlehemy. História kostola je spojená aj pôsobením prvej evanjelickej farárky Dariny Bancíkovej. Jej životným krédom boli slová apoštola Pavla: „Ale z milosti Božej som, čo som, a Jeho milosť nebola pri mne daromná “(1K,15,10). Je to zároveň kázňový text z Písma svätého, ktorý poslúžil pre kázeň pri 20. výročí úmrtia prvej ordinovanej farárky Dariny Bancíkovej. Divné sú cesty Božie, je to jej výrok. Je to aj kniha, ktorú som dostala do daru. Zaujímavosťou je, že syn Samuela Bancíka odišiel do Leštín za farára a dneska Leštiny vrátili farára Kokave. “Chcem sa z tohto miesta poďakovať za celý cirkevný zbor, za presbyterov, veľa krásnych slov tu odznelo, ale to čo odznelo, je pravda. Si naozaj citlivý, dobrý človek. Ty nám ukazuješ cestu. Máme Ťa veľmi radi, moje poďakovanie patrí aj pani manželke, každé služby Božie nám spríjemňuje nádherným spevom a hrou na organe. Sme veľmi radi, že Vás tu máme.” 
            Aj pri týchto slovách, mnohým od dojatia sa objavili slzy v očiach, ako aj pri Sárinkinej hre na husliach. Slávnostné chvíle umocňovala hra na organe Janka Siromu.
            Inštalácia je pre každého farára slávnostným a vzácnym dňom. Slávnosť ukončil inštalovaný kňaz Vladimír Ticháň týmito slovami: Dôstojný brat generálny biskup s pani manželkou, vážená sestra seniorka s bratom seniorálnym dozorcom, verní oltárni bratia našej i priateľskej rímskokatolíckej cirkvi, moji vzácni priatelia manželia Žitníkovci z Českej republiky, drahí prítomní, starostovia domácej obce aj z Utekáča, moji najmilší, rodina, vzácni hostia, bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi! Ďakujem, že ste prijali moje pozvanie. Táto udalosť je jedným z kamienkov vložených do formujúcej sa mozaiky môjho osobného života… Keď sa s odstupom dívam na mozaiku, ktorá ma tvorí, občas žasnem, ako všetko do seba zapadá ako kľúč do zámku, že, to čo hľadám, alebo pootrebujem si ma nájde, aby ma korigovalo ak treba, ale bo povzbudilo, že za tým všetkým je tajomný spiritus rector - riadiaci duch, nami kresťanmi zvaný Boh. Napríklad: Ako študenti teológie sme s bratom farárom Pačmárom z Brezna snívali o originálnych kňazských talároch z Nemecka, a tu v Kokave, v penzióne u Katreniakovcov som zhodou okolností stretol pani, ktorá v krajčírskej dielni v Norimbergu naozaj šije z vlny kňazské taláre pre nemeckých duchovných. A dnes vďaka podpore cirkevného zboru, za čo ďakujem, sa mi tento dávny sen plní… Toto sú jemné elegantné kamienky, ktorú vytvárajú postupne mozaiku ľudskej bytosti. No niekedy do nás narazia aj kamene, ťarchy, ktoré svojou silou môžu pôvodnú mozaiku zbúrať…  Ježiš Nazaretský, ústredný symbol nášho chrámu, na nás s láskou hľadí a pýta sa: Čo to teda znamená, keď je napísané: Kameň, ktorý stavitelia zavrhli, stal sa uholným kameňom? Verím, že to znamená rečou veľkonočných obrazov vykročiť smerom od hrobu rezignácie, sťažovania sa a bedákania, ktorými pochovávame radosť zo života, k novým začiatkom. V nich nás Kristus predchádza. A robí to tak, že obnovuje naše vlastné zdroje, stratené vyhľadá, porozháňané zavráti, poranené obviaže a choré posilní. Táto terapia sa deje skrze vzťah, keď ako kľúč do zámku, na moje boľavé miesto prichádzajú ako náplasť vzácni ľudia, ktorými ste Vy. Patrí Vám vďaka, dotvárate moju mozaiku. Pretože to, čo robí náš život zmysluplným, je láskyplný vzťah…
            Naša 6- ročná dcérka Sárinka sformulovala túto múdrosť po svojom, keď nám napísala: “Rodina je pre mňa veľmi dôležitá, ďakujem za vašu lásku mojej rodiny. I ja ďakujem za lásku mojej rodiny - manželky Nikušky a dcéry Sárinky, ktorá ma dotvára, dopĺňa… Tá pieseň od Jaroslava Spišiaka pokračuje slovami: „Dobre tomu, čo má ženu...“, a ja som vďačný, že Vás mám. Liečite mnohé moje bolesti a robíte život zmysluplnejším.”
            V závere svojho príhovoru sa všetkým poďakoval, rodičom, že mu umožnili vyštudovať, najbližšej rodine, bratovi, svokrovcom, švagrovcom, cirkevníkom, že tu na evanjelickej fare našli druhý domov. „Želám si, aby dnešná slávnosť naladila v nás spoločné tóny ku Kristovej láske.“             Myslím, že tak citlivo zvolené slová sú dôkazom jeho skromnej osobnosti. Slávnostné služby Božie boli zakončené spoločným spevom evanjelickej hymny: Hrad prepevný.
            Po slávnostnom ukončení bolo v záhrade pripravené pohostenie, guláš z jeleňa, baraní guláš, zákusky a množstvo iných dobrôt, táto kokavská pohostinnosť sa neopomenula ani v slávnostných prejavoch. A všetci boli k sviatočnému jedlu pozvaní. Keď mi pán farár zavolal, či by som napísala o tejto slávnosti článok, zrejme netušil, že z toho bude nakoniec veľká reportáž. „A nezabudnite tam dať toho barana“. Na grile sa opekala ovečka „Kučierka“ z jeho stáda (pôvodná valaská ovca zapísaná v plemennej knihe SR s najvyššou triedou hodnotenia ER. S úctou a láskou ďakujeme). Nezabudla som, tak ako sa on nezabudol poďakovať všetkým, ktorí sa pričinili o krásny priebeh tejto výnimočnej udalosti. Zároveň mi poďakoval za krásny dar. Každý dar venovaný z úprimného srdca spôsobí obdarovanému radosť v duši, je vzácnym darom. Ako mi v mobile povedal, veľmi si želal rozprávky Boženy Němcovej, básne Milana Rúfusa a liate zvonce pre svoje ovečky. Všetko sa mu splnilo. „ Zobral som do rúk knihu ako dar. Neveľký. Dobre však viem, že veľkosť daru sa nemeria podľa toho, akú má podobu. Veľkosť daru sa meria tým, čo spôsobí v ľudskom vnútri.“
„Co musím udělat, abych dosáhl svatosti?“ „Jdi, kam tě táhne srdce,“ pravil Mistr (Anthony de Mello). Želám Vám, milý pán farár, nech Vás na tejto krásnej ceste, vydláždenej odvahou a vierou v Pána Boha, sprevádza láska Božia. 

Galéria k článku

Ján Huba,PhD. a Ján Severíni