ROZHOVOR: Evanjelickí farári a vzdelanci pomohli prežiť nášmu národu

ROZHOVOR: Evanjelickí farári a vzdelanci pomohli prežiť nášmu národu

Pôvodne to mal byť „ten“ klasický vianočný rozhovor. Kapor, koláče, koledy, kostolíky, všeobecná kríza povolaní v cirkvách, Štúr, Rúfus, artikulárne kostoly… Lenže to nie je možné, ak robíte rozhovor s Ivanom Eľkom – generálnym biskupom Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku.

Biskup Eľko ťahá na hlbinu a je odvážny. Vstupuje do spoločenských debát a nebojí sa pomenovať veci pravým menom. 

Teraz vám prinášame vianočný rozhovor plný inšpiratívnych, ale aj znepokojivých momentov. Dozviete sa aj čo-to z histórie slovenských evanjelikov, ale napríklad aj to, prečo americký kresťan šepkal, keď prišla reč na nové formy sociálneho inžinierstva. 

Aký bol váš tohtoročný advent? Čo v ňom rezonovalo.

Pred druhou adventnou nedeľou sme, žiaľ, pochovávali našu zosnulú kolegyňu, veľmi dobrého človeka a svedomitú farárku. Pri rozlúčke s ňou zaznelo, že „pri nej sa už advent stal skutočnosťou“. Tieto slová sa ma dotkli. Advent totiž získava dosť vecný charakter. Nemám ani tak na mysli celú tú kultúru reklám a nákupov. To patrí k trendu sekulárnej spoločnosti a nemá zmysel to kritizovať. Mám skôr na mysli fakt, že advent vnímame ako vec, nástroj. Advent však nie je vec, ale existenciálny fakt – fakt Božieho prichádzania k nám v Duchu Svätom aj druhého príchodu Krista na svet. Fakt plynutia nášho života, a teda aj postupného približovania sa k Bohu v čase. Jednoducho advent, to je existenciálny fakt stretnutia človeka s Bohom. 

V takomto ponímaní však kladie na človeka oveľa väčšie nároky. Mohli by ste to pomenovať?

Advent prináša nesmierne vážnu existenciálnu tému a očakáva od človeka vážny postoj. V minulosti tá vážnosť bola vyjadrená aj tým, že to bol tichý čas. Nekonali sa žiadne spoločenské, či umelecké podujatia, tobôž nie v prostredí cirkvi. 

Čím som starší, tým viac som s tým vnútorne stotožnený. Toto sa však radikálne zmenilo. Akurát, dva „koronaadventy“, keď sme boli zamknutí, nám pripomenuli tie staré, dobré, tiché adventy minulých dôb. 

Existenciálny rozmer adventu, zvesť, že nech už je človek kýmkoľvek, musí byť konfrontovaný s Bohom, musí byť zdôraznený veľmi výrazne. Nesmie ho prekryť niečo iné. 

Opakujem, nehovorím o prostredí sekulárneho sveta, ale o prostredí cirkvi. Aj doňho sa totiž vtiera poňatie adventu ako smerom dopredu natiahnutých Vianoc. Sladkasté a nežné… Brr!

Človek, ktorý je v duchovnej službe, sa rok čo rok stretá s tou istou témou. Akokoľvek je téma Vianoc alebo Veľkej noci inšpiratívna, môže zovšednieť. Ako sa držať v duchovnom naladení, aby sme znova a znova mohli prežívať tajomstvá týchto sviatkov?

Začnem trocha zo širšia, aby porozumeli aj čitatelia, ktorí v cirkvi, jej zvykoch a mentalite nie sú celkom doma. Tak, ako merajú bežný tok času občania (občiansky rok), školáci (školský rok), účtovníci, poľovníci či futbalisti, tak ho merajú aj kresťania, bez ohľadu na konfesiu. Poznajú takzvaný cirkevný rok. Ten sa začína niekedy na prelome novembra a decembra Prvou adventnou nedeľou a končí sa koncom ďalšieho novembra Poslednou nedeľou cirkevného roku.

V našej evanjelickej tradícii má názov Nedeľa večnosti. Tie názvy bývajú niekedy rozdielne. Cirkevný rok je teda seriál bežných nedieľ – každá z nich má svoj názov, obsah a posolstvo a k tomu zvláštne kresťanské sviatky. Mnohé z nich ležia mimo nedieľ a majú tiež názov, obsah a posolstvo, a to ešte v znásobenej miere. 

Celý tento seriál nedieľ a sviatkov – ak ho človek dôsledne sleduje, teda ak navštevuje pravidelne bohoslužby, vníma texty Písma, ktoré sa čítajú a pozorne počúva kázne – má svoje prastaré usporiadanie, dramaturgickú logiku a jasný obsah. Poslucháčovi postupne rozpráva a odkrýva dramatický príbeh Boha a ľudí, aj s jeho praktickými dôsledkami pre náš život a pre našu nádej. Prináša všetky dôležité dôrazy vo vyváženej miere a na nič nezabúda. 

Takto to znie veľmi dobre. Je to presné, ale aj trocha abstraktné. Mohli by ste to sprítomniť nejakým osobným postojom či postrehom?

Od chvíle, keď som toto celé pre seba v období dospievania objavil ja, a zrejme hovorím aj v mene tisícov iných kresťanov, je môj život meraný dvoma spôsobmi: z určitej perspektívy ho odmeriava plynutie času občianskeho roku a z určitej perspektívy plynutie času cirkevného roku. 

Človeku, ktorý to nezažíva, je ťažké vysvetľovať, čím je naplnená vaša bytosť a čo dokážete prežívať, keď je Nedeľa Deviatnik, Svätodušný pondelok, Kajúca nedeľa alebo Predposledná nedeľa cirkevného roku. 

Tieto nedele dávajú vášmu životu podobnú štruktúru, tvar a obsah, ako mu dávajú dôležité dátumy občianskeho kalendára. 

Keď som takto ponorený do toku cirkevného roku a sledujem jeho posolstvá, neviem sa dočkať, kedy príde advent a zaznejú autentické adventné témy. A kedy Vianoce, kedy pôst, Veľký piatok, Veľká noc, poveľkonočné nedele, Vstúpenie, Zoslanie Svätého Ducha, Svätá Trojica, Kajúca nedeľa, Poďakovanie za úrody zeme, Pamiatka reformácie. 

Každý z týchto dní a každé z týchto období je ako vzácny priateľ, ktorého príchod očakávate a úplne sa naň koncentrujete. Ste zvedavý, čo vám povie a chcete mu niečo povedať vy.

No a tá inšpirácia, naproti ktorej stojí rutina?

Rozumiem otázke… Pýtate sa, ako farár prežíva riziko straty inšpirácie a zovšednenia Vianoc či Veľkej noci. Hlavne v súčasnosti, keď sa ľudia rad za radom sťažujú na vyhorenie. 

Vyčerpanosť a prázdnota môžu postretnúť aj farára a môže to byť celkom trauma. Najmä v prostredí evanjelickej cirkvi, v ktorej je tradíciou kázeň Božieho Slova, ktorá by mala mať biblické, duchovné aj literárne kvality, peknú minutáž a ktorú zhromaždenie očakáva ako vrchol Služieb Božích. 

Kázeň musí byť pripravená pre každú príležitosť zvlášť a akcentovať práve ju. Na tohtoročné Vianoce, keď na Štedrý večer doobeda bude ešte Štvrtá adventná nedeľa a počas troch sviatkov budú ešte aj nejaké tie Služby Božie pre deti alebo pre dôchodcov v penzióne, treba vyprodukovať štyri až šesť dobrých kázní. A predniesť ich na viacerých miestach. Za tri dni aj desať až dvanásťkrát.

Plus ešte farár často odrežíruje aj detský program a odohrá či oddiriguje spevokol detí a dospelých. To je celkom hutný autorský, dramaturgický a hlasový výkon. 

Kým to však všetko príde, je ako kazateľ – autor kázní – odkázaný iba na tri plus jednu vec: na to, že je sám v Písme ponorený každý deň, pozná ho v súvislostiach a čerpá z neho, ďalej na to, že sám žije intenzívny duchovný život, ktorý má reflexívny a modlitebný rozmer a že jeho súčasťou je aj inšpirujúce čítanie kvalitnej duchovnej literatúry. No a napokon, že je citlivým pozorovateľom, ktorý vidí, čo sa deje v kultúrnom kontexte okolo neho a vníma, aké témy, problémy a výzvy život prináša. No a to štvrté – že je sám radostným kresťanom, ktorý má schopnosť kultivovane sa deliť s tým, čo sám prežíva.  

Keď to takto rozmeníte na drobné, vidno, aké veľké nároky táto služba kladie na človeka v duchovnej službe. Je to veľmi náročné. V tej odpovedi rezonovalo aj to, že evanjelici kladú veľký dôraz na znalosť Písma. Teda aspoň v minulosti to tak bolo. Ako je to dnes? A kto je hlavným poslom viery v dnešnej dobe?

Možno by som tú formuláciu poopravil a namiesto „znalosť Písma“ by som použil „ukotvenie svojej viery v Písme“. Nejde totiž iba o nejaké intelektuálne a rutinné poznanie Biblie ako knihy. Ide o to, aby naša viera mala ukotvenie. Aby vedela seba samú zdôvodniť a vyznať, kto a čo je jej obsahom. A aby viera mala aj smerovanie a prejavy, na osobnej aj spoločnej úrovni. 

Viera kresťana pozná tento pohyb medzi dvoma pólmi: na jednej strane je to akt prostej detinskej dôvery voči Bohu, v ktorom existuje iba Boh, ja a dôvera a na druhej strane potrebuje racionálne zdôvodnené brehy. Ukotvenie v pomenovateľnom obsahu a hraniciach. Toto ukotvenie sa dá urobiť aj tak, že ho nadiktuje nejaká duchovná autorita. 

Evanjelici však vzišli práve zo skúsenosti, že takéto riešenie prináša veľké riziká. Môže sa vymknúť a môže viesť na scestie. 

My sme presvedčení, že ak sa kresťan a cirkev podobajú na nádoby, ktoré majú byť naplnené autentickým obsahom, potom ich treba napĺňať tými obsahmi, ktoré prináša Písmo. To je ten tradičný dôraz na Písmo. 

Niektoré z týchto obsahov sú v Písme akoby v elementárnej podobe a sú ihneď použiteľné. Mnohé z tých obsahov treba spojiť a interpretovať a tak ponúknuť človeku. Interpretáciu v takomto zmysle slova začala robiť cirkev už v ranom období svojich dejín. V roku 2025 si pripomenieme tisícsedemsté výročie ekumenického koncilu v Nicei, ktorý na základe spojenia a interpretovania výrokov Písma formuloval pravoverné učenie o osobe Pána Ježiša Krista a ponúkol ho ako obsah a ukotvenie našej viery. Vyjadril, že v Ježišovi sa skutočný Boh stal skutočným človekom. 

Neberte to prosím ako provokáciu, ale ste asi prvý evanjelik, ktorý sa odvoláva na takýto starobylý snem. Zväčša sa začína pri Lutherovi. Samozrejme, rezonuje Stará Zmluva, ale tieto cirkevné snemy ostávajú trocha bokom.  

Aj my, evanjelici, prijímame výsledky tohto a ďalších šiestich ekumenických koncilov z prvých storočí cirkvi. Naše takzvané Symbolické knihy, teda spisy, ktoré vznikli v 16. storočí v období reformácie a ktoré vyjadrujú obsah našej konfesie, sa začínajú skvelým ekumenickým gestom – priznaním sa k tomu, že spoločne so všetkými kresťanmi na tvári zeme vyznávame Apoštolské, Nicejské (Nicejsko – konštantinopolské) a Athanáziovo vyznanie viery. Teda prvé všeobecne prijaté vyznania obsahu kresťanskej viery. Z nich vychádzame a s nimi musí byť naša viera a akýkoľvek náš prejav kompatibilný. 

Keď o tom takto hovorím, je z toho asi jasné, že hlavným poslom viery v dnešnej dobe je pre evanjelika Písmo. Áno, aj evanjelici majú svojich obľúbených literárnych autorov, kazateľov, či obľúbené postavy z vlastných či všeobecných dejín cirkvi. 

Samozrejme, nie na úrovni svätých, ktorých by vzývali, ale inšpiratívnych, príkladných postáv. Ale „prameňom viery a pravidlom života“ – ako hovorí jednoduchá veta, ktorú sa učia generácie evanjelikov – je Biblia, Písmo Sväté.  

Spoločnosť dnes čelí ťažkým výzvam. To je však súčasťou každej doby. Keď sa pozriete na tých 500 rokov, čo majú evanjelici za sebou, ktorá z tých dôb bola najťažšia? A ako ste v tom obstáli?

Mohlo by sa povedať, že sme prešli zložitými dejinami, ale ako kresťania by sme mali asi vyznať, že sme prešli zložitou školou. V roku 1523, teda v období, keď sa v prostredí nemecky hovoriacich banských miest začali formovať prvé luteránske komunity, kráľ Ľudovít II. vydal nariadenie o zhabaní majetku evanjelikom. V roku 1525 Uhorský snem prijal 4. článok, už s hrdelným trestom pre evanjelikov. Z roku 1527 poznáme prvých po mene známych martýrov, farára Nikolaiho a učiteľa Gregoriho z Ľubietovej, ktorí boli upálení. Do istej miery tolerantná doba prišla za Maximiliána II. (1564 až 76) a luteránska aj kalvínska reformácia v Uhorsku sa výrazne upevnili. To vyvolalo organizovanú snahu, v ktorej sa zjednotili hlavy habsburgských panovníkov, najvyšších predstaviteľov rímskokatolíckej cirkvi a veliteľov vojenských jednotiek, ktorej hovoríme protireformácia. Pod jej tlakom už v roku 1604 vypuklo povstanie Štefana Bočkaia, prvé zo stavovských povstaní, ktoré mali nie iba politický, ale aj „ľudskoprávny“ obsah, teda týkali sa aj slobody svedomia a náboženskej tolerancie. 

Tých povstaní bolo napokon sedem, až po povstanie Františka Rákociho II. a Satmársky mier z roku 1711. Potom však trvalo obdobie, ktorému hovoríme „tichá protireformácia“. 

Napríklad v mojom rodnom kraji medzi panstvami Branč, Čachtice a Dobrá Voda, boli plošne a vo veľkom odoberané kostoly, fary, školy a boli vyháňaní farári v roku 1734. Päťdesiat rokov tieto zbory oficiálne neexistovali, evanjelici sa stretávali iba ilegálne. 

Tolerančný patent Jozefa II. z roku 1781 bol predzvesťou novej doby, aj keď dôvodom patentu nebolo to, že cisár by bol konfesionálne tolerantný katolík, ale to, že bol špičkovým reprezentantom nového civilizačného trendu – osvietenstva – ktoré presadzovalo, že určitá náboženská tolerancia je vhodnejšia pre spoločenský aj ekonomický rozvoj ako spoločnosť, ktorá v sebe nesie konfesionálnu rozbušku. 

Ťažké časy protestantov v Uhorsku sa zrkadlia aj v literárnej tvorbe. Ešte ako študenta slovenského jazyka ma zasiahli svedectvá prenasledovaných evanjelikov Z vlasti na galeje. Aká to bola doba?

Bola to asi najťažšia doba. Takzvané desaťročné prenasledovanie za Leopolda II., v rokoch 1671 až 1681. Počas neho sa napríklad konali tri takzvané Bratislavské súdy. Boli to vykonštruované monsterprocesy s luteránskymi a kalvínskymi farármi, učiteľmi, dokonca v niektorých prípadoch aj žiakmi. Na Tretí bratislavský súd plánovali predvolať 2 600 osôb. Bolo ich predvolaných 735 a dostavilo sa 336. Boli nútení buď podpísať reverz, že sa zriekajú svojej konfesie, alebo v priebehu niekoľkých dní opustiť územie Uhorska, alebo svoju konfesiu síce nezaprieť, ale byť za to predaní do otroctva na galeje do Neapola. 

Tam po predchádzajúcich väzeniach na Branči a v Leopoldove pochodovala asi stovka z nich, s reťazami na nohách. Kto by chcel čítať autentické zážitky týchto úbožiakov, živých mŕtvol, môže si prečítať memoáre zázrakom preživších, „renesančných Wetzlera a Vrbu“ – farárov Jána Simonidesa, Tobiáša Masníka, či Juraja Lániho. Nepredstaviteľne drastické dobrodružstvo a žiaľ, nepredstaviteľná krutosť zo strany protagonistov protireformácie. 

K tomuto obdobiu patria aj povestné Prešovské jatky z roku 1687, keď bolo v hermeticky uzavretom Prešove postupne v priebehu pol roka verejne mučených a štvrtených 24 zo 60 väznených významných evanjelikov mesta Prešov – bolo tu aj pár nahodilých obetí, ktoré sa žiaľ omylom ocitli na nesprávnom mieste. 

V tomto čase bola evanjelická cirkev na väčšine územia dnešného Slovenska organizačne rozdrvená a zahnaná do ilegality. 

Z ťažkých vecí a ťažkých podmienok ale často vzniknú veľké diela. Slovenskí evanjelici potvrdzujú túto ťažko zaplatenú starú pravdu…  

Áno. Z vecí, ktoré ma na vyše dvoch storočiach systematickej protireformácie pozitívne fascinujú, spomeniem vznik fenomenálneho spevníka chrámových piesní Cithara sanctorum z roku 1636 od sliezskeho farára Juraja Tranovského. 

Ten musel pre zmenu musel utiecť z Čiech do Poľska a potom do Uhorska. Tento spevník skoncipoval ako farár v Liptovskom Mikuláši. Postupne bol rozširovaný a spievali sme z neho až do roku 1993! Je to skutočný duchovný a kultúrny poklad. 

Druhé, čo ma fascinuje, je sledovať jav, ako vždy, keď bol vytvorený čo i len milimetrový priestor na náboženskú toleranciu – zvyčajne po stavovských povstaniach, evanjelici ho využili a ukázali sa ako konfesionálne aj organizačne maximálne životaschopní a tvoriví. 

Tak napríklad v kratučkej medzierke za palatína Juraja Thurzu v roku 1610 zorganizovali synodu v Žiline a organizačne sa na dvoch tretinách územia dnešného Slovenska oddelili od rímskokatolíckej cirkvi. To isté urobili v roku 1614 za Kryštofa Thurzu v oblasti dnešného východného Slovenska. Po Šopronskom mieri v roku 1681 v priebehu jednej stavebnej sezóny si postavili svoje takzvané artikulárne chrámy. Dodnes sa týchto svedkov ťažkých čias zachovalo päť a sú to úžasné stavby. Alebo po Tolerančnom patente v roku 1781 si v priebehu jednej stavebnej sezóny postavili takzvané tolerančné chrámy a okamžite sa zorganizovali, často po päťdesiatich rokoch neexistencie. A tak ďalej. Ak by som mal na tomto mieste svojej milovanej cirkvi niečo priať, prial by som jej práve toto – aby aj dnes bola životaschopná a tvorivá, ako vtedy.

Za ten povestný „evanjelický čas“ však môžeme právom označiť 19. storočie. Ako by ste ho popísali?

Naša cirkev prestávala cítiť už konfesionálny protitlak, ale začala byť konfrontovaná s protitlakom jazykovo-národnostným. Dôvod bol jednoduchý: práve prostredie našej cirkvi bolo mimoriadne koncentrované na používanie zrozumiteľného jazyka v chrámoch aj v školách. Bolo teda výraznou prekážkou uskutočnenia politického konceptu asimilácie všetkých národov do jedného politického národa v Uhorsku. 

Ak niekto chcel zmeniť tento fakt – čo chcel – musel drasticky zasiahnuť do života evanjelickej cirkvi a zmeniť ho na veľmi citlivých miestach: počnúc jej liturgickým a vyučovacím jazykom, cez jej územnosprávne usporiadanie, až po snahu o jej vieroučnú a organizačnú úniu s maďarsky hovoriacou reformovanou (kalvínskou) cirkvou. 

Evanjelickí farári a vzdelanci sa vtedy zaslúžili o radikálnu obhajobu jazykových, kultúrnych, národnostných a politických práv slovenského národa. Nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že sa zaslúžili o prežitie národa. 

Hurban a tí ostatní so šabľou v ruke je iba pomerne krátka, aj keď dôležitá epizóda. Ale Hurban ako farár a neskôr ako superintendent (biskup), chrániaci jazykovú, územnú a vieroučnú integritu evanjelickej cirkvi ako prekážky realizácie veľkého konceptu vytvorenia jednotného politického národa v Uhorsku, to je päť desaťročí zápasu. 

Potom sme tu mali dve ťažké obdobia. Druhá svetová vojna so svojimi tragédiami a štyridsať rokov komunizmu. Dá sa to zhrnúť niekoľkými vetami?

Ak urobíme takýto vami navrhovaný historický prestrih, dostaneme sa do obdobia vojnového Slovenského štátu, keď evanjelici niekoľkokrát pocítili, že sú politicky trpenou menšinou. Keď Generálne presbyterstvo, teda predposledný najvyšší orgán našej cirkvi, protestovalo proti deportácii židov, či keď sa evanjelici ukázali ako demokrati a protagonisti protifašistického odboja a pomoc židom bola na mnohých farách aj v domácnostiach úplnou povinnosťou. 

Potom komunistický režim, s jeho orwellovskými heslami a drakonicky vykonávanou kontrolou nad cirkvami. Hrozné, tristné obdobie, samozrejme, nie iba pre cirkvi. 

Dôležité ale je, že v komunistických väzniciach a pracovných táboroch sa stretali už bok po boku vo vzácnom „ekumenickom súzvuku“ biskupi a farári všetkých konfesií. Dokonalá kultúrna zmena! 

V takom Leopoldove už jezuiti nedávali tĺcť pažbami muškiet protestantských farárov, ktorí počas omše v kostole v pevnosti nedodržiavali liturgické zvyky. Kostol bol pekne-krásne zbúraný a eštebáci mučili väznených duchovných ako nepriateľov socializmu. Tých, ktorí nevydržali, hádzali do hrobov bez mena. 

Záujemcom o toto obdobie z pohľadu osudov evanjelických farárov a ich rodín odporúčam zatiaľ dva zväzky portrétov perzekuovaných farárov od generálneho biskupa našej cirkvi a väzňa Pavla Uhorskaia – Cirkev v útlaku. 

Na ťažkosti som poukazoval aj preto, lebo kým bol zápas, bol aj zápal. Teda keď je treba niečo obhajovať, vždy je tam dosť energie a inšpiratívnych síl na vzopätie sa. Trochu inak to je, keď všetko valcuje skepticizmus a relativizmus. Má ešte kresťan silu zakričať ako to nevinné dieťa v Andersenovej rozprávke: Kráľ je nahý? 

To slovo „zakričať“ mi pripomenulo asi rok starý zážitok, skutočne pamätný. V tej danej situácii ma totálne zaskočil. Ilustruje, kam až dospela Amerika a vôbec západná civilizácia, ktorá dala svetu hodnoty náboženskej a občianskej slobody a demokracie. 

Cestoval som v aute naprieč Slovenskom s kresťanom – občanom Spojených štátov. Na dlhej ceste sme sa veselo bavili o všetkom možnom. Prišli sme až k hodnoteniu toho, aká je situácia ohľadom šírenia progresivistickej ideológie v Amerike. 

Môj spolucestujúci zrazu stlmil hlas. Začal rozprávať šeptom. Predstavte si, zapla sa mu presne tá istá kontrolka, ktorá sa zapínala nám počas komunizmu. 

Jednoducho – aj keď to znie neuveriteľne – Američan mal strach. Bol naučený si dávať veľký pozor. Svoj veľmi kritický názor na dianie v jeho domovine si nechával pre seba, maximálne bol ochotný ho zašepkať kamarátovi do ucha v aute. 

Myslím, že ani za svet by sa nedal presvedčiť, že by mal svoj názor verejne zakričať. Vie veľmi dobre, akej odozvy by sa mu dostalo a že už aj Amerika pozná hrozbu „kádrových dôsledkov“. 

Jednoducho, čím viac takzvanej tolerancie a takzvaného porozumenia a takzvaného zmyslu pre inakosť a takzvanej lásky, tým viac sa sťahuje pomyselná slučka nad západnou civilizáciou a nad hodnotami, ktoré mal západ garantovať.

To sa počúva veľmi zle. No kresťan má perspektívu. To je našou veľkou devízou. V súvislosti s tým je potrebné si položiť otázku, ako komunikovať vieru modernému človeku, ktorému na jednej strane smrdí všetko kresťanské, no na strane druhej je ochotný veriť ezoterickým taľafatkám. 

To, čomu hovoríme ezoterické taľafakty, môže byť v rozsahu širokého spektra, od umelo vyprodukovaného horoskopu v obrázkovom časopise, až po nablýskaný celebritný program vo verejnoprávnej televízii, kde hostia na rozlúčku dostávajú sošku anjela aj s prísľubom jeho ochrany a je im z hrubej múdrej knihy prečítané, ako sa anjel volá a aké sú jeho vlastnosti. 

A to ešte nehovoríme o prvkoch náboženstva a ezoteriky v politických ideológiách a rozličných druhoch súčasného, najmä environmentálneho aktivizmu. 

Ezoterika sa dá hodnotiť aj ako jedno obrovské a zisk produkujúce odvetvie ekonomiky. Asi pred pätnástimi rokmi som videl jednu štatistiku týkajúcu sa Nemecka, svedčiacu, že ezoterika je finančne produktívnejšia ako pornografia a sexpriemysel. 

Popularita ezoteriky svedčí o tom, že človek je bytosť duchovná. Že je v ňom, klasikom povedané, „diera v tvare Boha“, ktorá chce byť zaplnená. A že keď sa v človek kresťanstve sklame, alebo sa s ním vôbec nestretne, nestane sa tým pádom „materialistom“, ale pýta sa a lačno hľadá ďalej. 

Otvára sa mu celý vesmír možností. Dostáva odpovede aj z prostredia ezoteriky a najmä z neho. Ono je totiž akoby bezhraničné, ničím nelimitované. Každý si môže nájsť a namixovať svoju vlastnú variáciu cesty ku šťastiu, sebaistote, zdraviu, prosperite a možno ešte niečomu ďalšiemu v ďalších životoch… 

S takýmito problémami sa ale borila aj cirkev už vo svojich počiatkoch. Zdá sa, že to prekračuje rámec dejín, len to má nové tvary a pomenovania. 

Tak, ako boli pre najstaršiu cirkev obrovskou výzvou náboženské, filozofické a hermetické, teda tajuplnú náuku tradujúce podoby antického gnosticizmu – a výrazné stopy polemiky s nimi nachádzame aj v niektorých spisoch Novej zmluvy, tak pre dnešnú spoločnosť na západe je obrovskou výzvou postmoderná podoba gnosticizmu – ezoterika. 

Tvrdý oriešok pre tých, ktorí v cirkvi kážu, vyučujú, pastorálne sa starajú o ľudské duše. Pravdupovediac, neviem, či v súčasnosti cirkev čelí väčšej výzve, akou je ezoterika. Ľudia, ktorí sa s ňou dostali do kontaktu, ktorí sa o ňu živo zaujímajú, ktorých pohltila a ktorí ju aj praktikujú, nie sú iba mimo, často sedia aj v kostolných laviciach.

Nepripustia a nechápu, že by robili niečo zlé, že sa zahrávajú s niečím, od čoho by sa mali radikálne oddeliť, lebo je to v presnej opozícií s tým, čo znamená ich kresťanská viera. Berú to ako duchovné a duchovné, jedno aj druhé. 

Každý kresťanský kazateľ a učiteľ, ktorý sa dostal do styku s niekým, kto bol ponorený do ezoteriky, vie povedať, že vyslobodenie z duchovnej moci ezoteriky nie je vecou jedného rozhovoru, ale častokrát dlhého a sústredeného úsilia. Mnohokrát je akoby beznádejné. 

Človek nechápe, že ezoterika sa postavila medzi neho a Boha, že to je jej skutočné miesto, že tam sa dobre cíti. O to úžasnejšie je, keď zažijeme skúsenosť „ahá!“ efektu a človek, ktorý sa zaoberal ezoterikou, pochopí základnú pravdu, že to, čo hľadá ako najdôležitejšie, nemôže nájsť v ponorení do seba, alebo do tajuplných štruktúr tohto sveta, ale odpoveď a riešenie je mimo nás a svet.

Je v Bohu, obdarovávajúcom nás v Kristovi. „Všetko je milosť“, zašepká umierajúci dedinský farár v novele Georga Bernanosa „Denník vidieckeho farára“. Táto veta je druhý najväčší objav ku ktorému môže dospieť ľudská myseľ. Je v protiklade ku všetkému, čím je a čo znamená ezoterika a očarenie ňou.  

Vianoce majú v centre pozornosti dieťa. Chudobné dieťa, v ktorom prichádza Boh. Keď sa na tento príbeh pozrie človek, nemôže sa ubrániť dojmu, že Boží plán je šialenosť. Ako vnímate tento príbeh, ktorým sa dal Boh poznať človeku?

Betlehemské jasle, tam, kde sa „Slovo stáva mäsom“, to nie je jediné a izolované miesto, akoby stred kružnice, na ktorom sa odohráva paradox, že nekonečný Boh sa dáva poznať v konečnom človeku. Nemáme dočinenia s kružnicou, ale s elipsou. Jej druhým ohniskom je kríž, miesto hrôzy a úbohosti: tu Boh dokazuje všetku svoju moc a múdrosť. 

Starší český profesor Novej zmluvy Jozef B. Souček je autorom knižôčky Bláznovstvo kríža. V jej úvode sa zaoberá paradoxom ako takým a mapuje celú zbierku paradoxov v Novej zmluve. Potom konštatuje, že človek, ktorý nemá zmysel pre paradoxné myslenie, ten ťažko prijme obsah kresťanskej viery. 

Na Vianoce hovoríme o tom, že by nikto nemal byť sám, v minulosti dokonca utíchli aj boje medzi znepriatelenými stranami. Dotknime sa rozmeru ľudskej bolesti, samoty, opustenosti a strachu. Kým človek nepoznal Krista, musel po zemi kráčať neukotvený, alebo ukotvený v nejakom vymyslenom filozoficko-teologickom konštrukte, ktorý ho však v čase krízy zo svojej podstaty nemohol podržať. Čo sme ako kresťania dostali spolu s poznaním Boha?

Každý kresťan by si mal robievať v sebe inventúru a položiť si otázku: Čo som vlastne dostal, keď som poznal Boha „po kresťansky“? A druhú, s tým súvisiacu: Ako sa môj život líši od života tých, ktorí kresťanmi nie sú? Pomôcť zodpovedať tieto otázky človeku, ktorý je naplno ponorený do víru roboty, sveta a vlastného života a pritom chce byť kresťanom, by malo práve pravidelné načúvanie kázní. Farár by mal byť v tomto zmysle skutočne múdrym súpútnikom ľudí. Mal by im pomôcť formulovať si tieto odpovede pre seba. 

Skúsim teda iba niekoľko základných línií. Ako kresťania sme vierou prijali a pochopili, že Boh je svätý. Je absolútne iný ako svet, nie je časťou sveta. Jeho vlastnosti nie sú iba trochu vylepšenými vlastnosťami človeka.

Boh je Osoba, inak to vyjadriť nevieme. Osoba milujúca. Boh je milujúca Osoba – to je najväčší objav, ku ktorému môže dospieť ľudská myseľ. Tým druhým je to, čo zašepkal umierajúci vidiecky farár.

Boh je určite Jeden a Traja, Jeho Osoba má štruktúru. Jeden a ten istý Boh stvoril všetko a presahuje všetko. V Ježišovi sa stal súčasťou tohto sveta. V Duch Svätom napĺňa maličký priestor ľudského tela a vedie človeka k osobnej premene.

Boh odkrýval seba samého v dejinách národa Izrael.  

Boh definitívne odkryl seba samého v človeku Ježišovi. Poznali sme Ho cez Ježišov život, slová a skutky. Cez Ježišov kríž.

Boh konal pri Ježišovi, keď Ho vzkriesil z mŕtvych. V Ježišovom vzkriesení sa začala večnosť. Jej súčasťou môže byť každý, kto je s Ježišom spojený Svätým krstom, slávením Večere Pánovej, modlitbou, láskou a nasledovaním. 

Nadprirodzený život, ktorý je v Ježišovi, je do nás vložený mocou Svätého Ducha. Je udržiavaný jednoduchým spôsobom, pomenovaným vyššie.

Hriech nie je prázdne slovo, ale stav, v ktorom sa nachádzam a ktorý má nekonečný počet dôsledkov – som oddelený od Boha. Hriech nie je iba málo dobra, ale porušenosť života. Ja a spoločnosť okolo mňa sa nestaneme lepšími žiadnymi revolúciami a sociálnym inžinierstvom. 

Všetko dobré v mojom živote sa začína pokáním, osobnou kapituláciou pred Bohom. Nie moja pýcha, ale On sa môže stať stredom mojej existencie. Paradoxne sa presvedčujem, že práve kapitulácia je prejavom mojej slobody.

To najdôležitejšie, čo v živote hľadám, nemôžem nájsť v sebe, v svete, v kozme. Dostáva sa mi toho ako daru od Boha, v Kristovi. Všetko je milosť.

Milujem. Nie preto, že je to spoločensky vhodné. Ale preto, že som nekonečne milovaný Bohom a delím sa o túto skúsenosť.

Môj život nie je iba moje výsostné vlastníctvo. Či mám rodinu, alebo som sám, delím sa o svoj život a o to, čím som bol obdarovaný. Cirkev je priestorom pre poňatie života ako služby, svedectva, budovania komunity. 

Všetko, čo je z Krista a v Kristovi má zmysel, pretože On premohol neosobné, iracionálne, osudové sily sveta a stvorenstva, je Živý a Mocný.

Pozerám do budúcnosti. Viem jediné: Ježiš ma svojou smrťou oslobodil spod osudovej moci smrti a vo vzkriesení mi otvoril večnosť. Má nado mnou konečnú moc. Od Jeho lásky ma neoddelí nič, ani smrť.

Čo by ste odkázali ľuďom na Slovensku? Odhliadnuc od toho, či veria alebo neveria. Nájde sa jednotiaci prvok Vianoc, ktorý môžu akceptovať všetci?

Tak, ako jestvuje jednotiaci prvok v pohľade kresťana a sekulárneho človeka na Veľký piatok – a ním je súcit s umierajúcim, bolesť nad zradou, mučením a smrťou, tak jestvuje jednotiaci prvok aj v pohľade na Vianoce – a ním je úžas a radosť z nového života, neha, ktorú vyvoláva maličké dieťa a ktorá pôsobí odzbrojujúco voči všetkým druhom chladu a cynizmu. Takéto odzbrojenie by som želal Slovensku aspoň do Troch kráľov.

Ale, ako sa hovorí: Božie Slovo milujeme preto, že je realistické. Ono nás dobre pozná. Vie, ako naša prílišná emocionalita môže byť problémom. Nechce dovoliť, aby sme sa v roznežnenosti nad Jezuliatkom emocionálne zamotali, stáli, nerástli, nepohli sa ďalej. Slovami apoštola Pavla (list Efezským 4, 13) nám pripomína, že najdôležitejším pohľadom na Ježiša je pohľad na Ježiša – dospelého muža „v plnosti“, teda pripraveného konať dielo spasenia človeka. A že aj naším životným programom má byť podobne dospieť „v muža dospelého, k miere veku plnosti Kristovej“. A v úvode spomínaný múdry cirkevný rok nám to isté povie ešte inak. Tak, že hneď na Druhý sviatok vianočný nám postaví pred oči drsný príbeh prvého kresťanského mučeníka Štefana. Človeka, ktorý dospel a pochopil do posledných dôsledkov, čo sú Vianoce a čo je Veľká noc.


ZDROJ: https://standard.sk/526558/evanjelicki-farari-a-vzdelanci-pomohli-prezit-nasmu-narodu