Príhovory počas Služieb Božích v Bardejove- 490. výročie Augsburského vyznania

Príhovory počas Služieb Božích v Bardejove- 490. výročie Augsburského vyznania MARIÁN ŠOTH

Bratia a sestry, ponúkame vám príhovory prednesené počas slávnostných Služieb Božích, 28.6.2020 v Bardejove, pri príležitosti 490. výročia Augsburského vyznania.

Kázeň generálneho biskupa ECAV Ivana Eľka, pri príležitosti 490. výročia Augsburského vyznania

Poďte, plesajme Hospodinovi, jasajme zvučne skale našej spásy!
Predstúpme pred Neho s poďakovaním, zvučne Mu jasajme chválospevy!
Jeho je more – On ho učinil; aj pevnina, čo Jeho ruky utvorili.
                                                                                                          Žalm 95, 1-2.5

     Milí bratia a sestry tu v chráme, i vy doma, pri televíznych prijímačoch. Tento týždeň v stredu 25. júna uplynulo 490 rokov od prednesenia vyznania evanjelických stavov na nemeckom ríšskom sneme v Augsburgu. Vyznanie sa týkalo dvadsiatich ôsmych veľkých tém: ako evanjelik rozumie Bohu, Kristovi, Duchu Svätému, hriechu, milosti, záchrane človeka, cirkvi, sviatostiam, kresťanskému životu a tak ďalej. Vyznanie dostalo neskôr pomenovanie Augsburské vyznanie. Dalo tým i pomenovanie našej cirkvi. Tá sa začala už veľmi skoro utvárať okolo vieroučných formulácií Augsburského vyznania. Počas týchto Služieb Božích zaznie prednáška odborníka na vierouku našej cirkvi, Prof. Ľubomíra Batku, v ktorej si vypočujeme určite množstvo hodnotných informácií.

     Dnes tu ale nie sme ako akademické zhromaždenie, ktoré sa prišlo iba vzdelávať. Sme cirkev. Sme zhromaždení v mene Pána Ježiša Krista. Slávime Služby Božie. Ich stredobodom je Pán Ježiš Kristus. Aj stredobodom a zmyslom nášho života a jestvovania cirkvi je Pán Ježiš Kristus. Žijeme z Jeho Slova. Čím nás teda oslovuje Božie Slovo v týchto slávnostných momentoch?

     Pri výbere kázňového textu som bol jednostaj srdcom vedený k prečítaným trom veršom z 95. žalmu. Tento žalm je piesňou chvály, radosti, úžasu a vďaky, ktorú Žalmista prežíva pred Bohom. V piatom verši svojej opíše Žalmista veľkosť a majestátnosť Božiu tak, že spomenie dve slová – more a pevnina. Aj toto učinil Boh, aj toto má Boh vo svojej moci: more, teda nespútanú silu nedoziernych vôd a pevninu, teda neústupnú pevnosť brehov. Myslím, že nie je vôbec náhodou, že slová more a pevnina, prúdy vôd a brehy, sa tu nachádzajú takto vedľa seba. 

     Podržme si pred očami tento obraz, obraz mora a pevniny, prúdov vôd a brehov. Čím nás tento obraz oslovuje?

Čím oslovuje našu duchovnú predstavivosť? Čoho môže byť symbolom? Čo nám chce cez obraz mora a pevniny povedať Duch Svätý?

     Keď si predstavíme more, uvedomíme si, že tento obraz v niečom súvisí s vierou človeka. Viera je osobná dôvera voči Bohu. A osobná dôvera voči Bohu je vec veľmi spontánna, slobodná, vnútorná, nezávislá, áno, mnohokrát doslova živelná. Skutočne ako mocné prúdy vôd.

     Keď si predstavíme pevninu, uvedomíme si, že tento obraz súvisí s niečím takým, ako je vierouka, doktrína cirkvi. Teda to, čo cirkev učí a vyznáva. A vierouka je vec veľmi premyslená, racionálna, otestovaná skúsenosťou cirkvi, prediskutovaná a premodlená. Je daná pevne, ako pevnina, ako brehy.

    More a pevnina. Viera a vierouka. Otázka znie: Aký je vzťah medzi morom a pevninou? Aký je vzťah medzi vierou človeka a vieroukou cirkvi? A otázka, ktorú priniesla dnešná doba: Potrebuje vlastne moja viera vierouku? Nemá byť moja viera iba niečo spontánne, živelné, slobodné, vnútorné, nezávislé? Má sa nechať viera usmerňovať a spútavať niečím takým, ako je vierouka? A povedané úplne konkrétne: Teší sa moja viera z toho, že 490. rokov tu má postavené pevné brehy, ktorými je Augsburské vyznanie?

     Na základe obrazu mora a pevniny, prúdov vôd a brehov, povedzme k tomu štyri odpovede a štyri posolstvá pre náš kresťanský život:

1. Brehy spútavajú silu a živelnosť mora. Teda vierouka vlastne chráni vieru a z nej plynúci život. Totiž, množstvo biblických miest nás učí dôležitej pravde, že viera nie je uchránená od nebezpečenstva deformácií. Ba práve naopak, aj viera stojí pod silnou paľbou pokušení. Z viery sa ľahko môže stať jej karikatúra – teda povera, sebaklam, modloslužba. Aby sa tak nestalo, na pomoc viere prichádza vierouka. Vierouka dáva spoľahlivé brehy našej viere!

Rodiaca sa evanjelická cirkev v 16. storočí Augsburským vyznaním povedala: Toto sú naše pevné brehy, ktoré chránia vieru a z nej plynúci život. V ich ohraničení sa bude slobodne rozlievať šíre more našej viery a života. Bratia a sestry, odnesme si do svojho života toto prvé posolstvo, že vierouka našej cirkvi chráni aj našu vieru, aby sa nezdeformovala na poverčivosť, sebaklam, či modloslužbu.

2. Množstvo biblických miest nás učí ďalšej pravde. Je celkom samoúčelné a nezmyselné sústreďovať sa na stále precíznejšie formulovanú vierouku, keď samotná viera chradne a vyhasína. Nemá veľký zmysel budovať brehy, keď pomedzi ne už netečie žiadna voda. V dobe Pána Ježiša Krista v židovskej spoločnosti kvitlo zákonníctvo, snaha teologicky čo najpresnejšie vyjadriť, čo znamená život podľa Božej vôle. Samotný život s Bohom ale vyhasínal.

Pána Ježiša to bolelo a často na to kriticky poukazoval. Sme hrdí na to, že v čase rodiacej sa evanjelickej cirkvi v 16. storočí si naši reformační otcovia nekládli ako najdôležitejšiu úlohu formulovať vierouku. Vierouka nemá zmysel sama osebe. To, čo bolo postavené na najvyššie miesto, bol Ježiš Kristus, viera v Neho a z viery plynúci život! Bratia a sestry, odnesme si do svojho života toto druhé posolstvo, že prízvukovanie samotnej vierouky bez živej viery a povedomého kresťanského života sa mení na cirkevníctvo, zákonníctvo a formalizmus.

3. Brehy dávajú prúdom vody smer, takže je možné pozorovať, odkiaľ tie mohutné prúdy vody tečú.  Naše Augsburské vyznanie sa netvári pyšne a nevyhlasuje o sebe, že ono je prameň. Že ním sa začína jediná správna vierouka. Pri čítaní nášho Augsburského vyznania je vidno, že ten prúd vody, ktorý Vyznaním akoby preteká, má svoj počiatok v dávnych, dobre známych a spoľahlivých prameňoch! Naše Vyznanie vyteká predovšetkým z biblického svedectva o osobe a diele Pána Ježiša Krista. Vyteká z prvých kresťanských vyznaní viery. Vyteká zo zápasov cirkvi prvých storočí proti falošným učeniam. Vyteká z duchovnej múdrosti starých autorít kresťanského západu, z takzvaných Cirkevných otcov. Vyteká z uznesení ekumenických koncilov z prvých storočí cirkvi, formulujúcich kresťanské učenie. Augsburské vyznanie nám chce povedať: Pozri, v tomto všetkom ja pramením, z tohto všetkého vytekám, s týmto všetkým som spojené. A cezo mňa si s tým spojený aj ty! Bratia a sestry, odnesme si do svojho života toto tretie posolstvo: Kto Augsburské vyznanie považuje za svoje, ten je ním spojený s tými najlepšími a najzdravšími biblickými, apoštolskými a ranokresťanskými tradíciami cirkvi.

4. Brehy, strácajúce sa v diaľke naznačujú, akým smerom budú ďalej mohutné prúdy vôd tiecť. Naše Augsburské vyznanie vo svojej dobe odpovedalo na množstvo aktuálnych otázok, ale určite nie na všetky. Jasne však ukázalo, akým smerom veriť, uvažovať a žiť ďalej. Ako bude veriť, uvažovať a žiť cirkev a človek, ktorý príjme tieto brehy.   Augsburské vyznanie smeruje cirkev a človeka k tomuto: Nech všetko vedie k úcte a poslušnosti Ježišovi Kristovi, nikomu a ničomu inému. Nech ľudská duša nachádza zmysel života a záchranu v smrti len v Kristovi. Nech si cirkev a ľudská duša nevytvára žiadne svoje vlastné konštrukcie, ako môže obstáť pred Bohom svojou duchovnosťou, zbožnosťou a morálkou. Nech ľudská duša a celá cirkev žije z Božieho Slova. Nech je ľudská duša a celá cirkev čím najďalej od formálneho náboženstva a mechanicky vykonávaných náboženských úkonov, v ktorým môže človek i cirkev prepadnúť ilúzii, že si pred Bohom môže niečo zaslúžiť. Nech je ľudská duša i celá cirkev schopná radikálne zatiahnuť ručnú brzdu a vrátiť sa, ak zistí, že sa vzdialila od autentického biblického kresťanstva a závislosti na Pánovi Ježišovi Kristovi. Bratia a sestry, odnesme si do svojho života toto štvrté posolstvo: Máločo nás tak nástojčivo a vrúcne pozýva ku Kristovi a povzbudzuje k osobnému i spoločnému pokániu a k zmene životného kurzu, ako naše Augsburské vyznanie.

     Milí moji, žalmista vyznáva o Bohu, že „Jeho je more – On ho učinil; aj pevnina, čo Jeho ruky utvorili“. Bohu patrí more – naša viera a Bohu patrí aj pevnina – naša vierouka. Ako cirkev chceme v tejto slávnostnej chvíli v duchu spojení vyznať, že:

     Naše Augsburské vyznanie chráni našu vieru a z nej plynúci život pred zdefomovaním.

     Naše Augsburské vyznanie nechce mať zmysel samo osebe, ale chce, aby medzi jeho brehmi prúdila živá viera a povedomý kresťanský život jednotlivého človeka a celej cirkvi.

     Našim Augsburským vyznaním sme spojení s tými najlepšími biblickými a apoštolskými tradíciami kresťanskej cirkvi.

     Naše Augsburské vyznanie nás denne volá k Pánovi Ježišovi Kristovi a povzbudzuje k autentickejšiemu kresťanskému životu.

     Sme Bohu veľmi vďační za generáciu wittenbergských reformátorov, tvorcov Augsburského vyznania.

     Sme Bohu vďační za našu evanjelickú konfesiu, vyjadrenú v Augsburskom vyznaní a v ďalších Symbolických knihách našej cirkvi.

     Sme Bohu vďační za 490 rokov jestvovania našich cirkevných zborov na Slovensku okolo Augsburského vyznania.

     Sme Bohu vďační za našu cirkev dnes. Je pre nás vzácnym duchovným domovom, bezpečným zázemím pre náš život!

     Celú jej budúcnosť a každú jednu Kristovi vernú ľudskú dušu vkladáme do Božích rúk.

     Nech je dnes i zajtra nami všetkými vzdávaná úcta, chvála, vďaka, česť a služba Trojjedinému Bohu!

     Amen.


     Ivan Eľko, gen. biskup ECAV, Bardejov, 28. jún 2020.

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Príhovor biskupa VD ECAV na Slovensku Mgr. Petra Mihoča K ORDINOVANÝM pri príležitosti 490. výročia Augsburského vyznania

Milí bratia a milé sestry,

pri príležitosti 490 výročia Augsburského vyznania chceme v mene cirkvi vyjadriť vďačnosť za vernú službu ordinovaným, ktorí stoja v úrade cirkvi, ale aj všetkým neordinovaným, ktorí slúžia v rôznych funkciách, či rozmanitej službe v našej drahej ECAV.

Dr. Martin Luther vo svojom diele „O slobode kresťana“ prihovára sa k duchovným nasledovne: Pýtaš sa, aký je rozdiel medzi kňazmi a laikmi v kresťanstve, keď všetkých pokladáme za kňazov? Odpovedám: Tým slovám – kňaz, pop, duchovný a im podobným sa stala krivda, keď sa ich význam zo všetkých kresťanov preniesol na úzky okruh, ktorý sa teraz označuje duchovným stavom. Písmo sväté medzi nimi nerobí iný rozdiel, len že učených a vysvätených menuje služobníkmi, sluhami a šafármi (ministros, servos, oeconomos), ktorí sú povinní iným zvestovať Krista, vieru a kresťanskú slobodu. Lebo hoci sme skutočne všetci rovnako kňazmi, jednako nemôžeme všetci slúžiť alebo rozkazovať alebo kázať. Tak hovorí sv. Pavel v 1. Korintským 4,1: „Tak zmýšľaj o nás každý ako o služobníkoch Kristových a o šafároch tajomstiev Božích.“ Od šafárov sa vyžaduje, aby každý bol verný.“

Služobný a šafár, služba a spravovanie zverených vecí - takto definuje Luther hlavné poslanie duchovných v cirkvi. Od služobníka sa očakáva, že v pokore bude načúvať hlasu svojho pána, že jeho vôľa mu bude potešením, jeho cesta životnou pravdou. Šafár je správcom zverených darov a tajomstiev, ktoré odkrýva len prítomnosť Pána v živote šafára. Šafár pochopil, že všetko čo v živote prijal, mu nepatrí, ale bolo mu to zverené jeho Pánom. Týchto „služobníkov a šafárov tajomstiev Božích“ ( 1 K 1,2) povoláva Kristus a vyzbrojuje ich duchovnými darmi na dielo služby budovať cirkev - telo Kristovo (Ef 4,8.11).

Milí duchovní v našej drahej ECAV, nech vaša služba a spravovanie Kristových tajomstiev evanjelia je presiaknuté vedomím Pánovej prítomnosti a jeho pohľadu. Nech vás to vedie k zodpovednosti za zverených, stratených aj hľadajúcich, nájdených aj zranených. Ako služobníci a šafári preukazujte si vzájomnú úctu a v pokore iných pokladajte za hodnejších ako seba samých. Lebo iba takto sklonení pred Pánom sa odhaľujú tajomstvá evanjelia. Najväčším tajomstvom vášho úradu sa skrýva v Kristových slovách: Viete, že vládcovia panujú nad národmi a mocnári ich utláčajú. Medzi vami to tak nebude! Ale kto by sa chcel stať medzi vami veľký, bude váš sluha a kto by chcel byť medzi vami prvý, bude váš otrok.  Ani Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a dať svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20, 25 – 28). 

Nech vaša učiteľská, kazateľská a pastierska služba je presiaknutá obetavosťou, aby ste takto dokazovali svoju vernosť Pánovi. Lebo služba duchovných, diakonov, kaplánov, farárov, seniorov, biskupov, nesmie byť „panovaním nad dedičstvom“, ale obetavou službou a správou zverených Božích tajomstiev, ako hovorí apoštol Peter: „Paste Božie stádo, ktoré je u vás, nie s nevôľou, ale dobrovoľne, ako Boh chce; nie pre nečistý zisk, ale ochotne. Ani nie, ako by ste panovali nad dedičstvom, ale buďte vzorom stádu, a keď sa zjaví Arcipastier, dostanete nevädnúci veniec slávy“ (1 Pt 5, 2 – 4)

Vernosť v tejto službe sa rodí z poslušnosti Pánovmu slovu a úprimnosti našej viery. Teda od služobníkov a šafárov sa vyžaduje byť verný Pánovi, jeho príkladu a jemu zverenému poslaniu. Nič viac a nič menej, nech toto poznanie preniká všetkým čo robíme pre Pána a pre jeho cirkev.

Mgr. Peter Mihoč (biskup VD ECAV na Slovensku)

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Príhovor generálneho dozorcu Jána Brozmana k 490. výročiu Augsburského vyznania

Nie je to len tak, prehodiť si kabát otcov cez plecia, používať ich múdre slová a rozprávať o ich viere. Je to žiť život viery, to, čo platí o spasení, o novom živote v Kristovi, stáť verne na Písme – ako svedectvo pre tých, ktorí prichádzajú po nás. Toto svedectvo totiž nieslo sa 490 rokmi v Augsburskom vyznaní, ako spojenie s biblickými a apoštolskými tradíciami počiatkov cirkvi, v zdravej a jasnej kresťanskej identite a my ho nesieme ďalej.

Pozývam vás, neordinovaných bratov a sestry, bratov dozorcov, sestry dozorkyne, presbyterstvá, všetkých členov Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania pri tejto vzácnej príležitosti k vernej službe, bez egoizmu, pýchy a sebaľútosti, aby táto služba bola v radosti nesenia evanjelia. Nech je naša viera zjavná, denne sa prejavuje, s tými darmi, ktoré máme od Boha. Vydávajme dobré svedectvo o Božej láske, našom Pánovi Ježišovi Kristovi.

Básnik, spisovateľ, evanjelický kňaz Ladislav Fričovský vnoril do hĺbky básne krásnu výpoveď.

Vyznanie

Neznamená len vypožičať si kabát od otcov.

Ich zopár múdrych slov použiť ako štít, keď príde vlnobitie.

Pýšiť sa cudzím perím a volať:

Ja verím!

Znamená premôcť i vlastný strach o seba i o žitie – kráčať v ich šľapajach!

 

Ján Brozman, generálny dozorca ECAV, Bardejov, 28. 6. 2020, slávnostné Služby Božie k 490. výročiu Augsburského vyznania

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

490 rokov Augsburského vyznania

SLB Bardejov 28. júna 2020

Prof. Ľ. Batka, Dr. theol.  

Augsburské vierovyznanie je vyjadrením evanjelickej zodpovednosti za jednotu cirkvi. Súčasne je príkladom sily, ktorú človeku dáva evanjeliom oslobodené svedomie.

1. Kontext

Evanjelická reformácia v Svätej rímskej ríši nemeckého národa sa začala výzvou Martina Luthera na teologickú diskusiu o odpustkoch 31. októbra 1517.

Ďalším významným historickým medzníkom bol ríšsky snem vo Wormse v apríli 1521, na ktorom bol prijatý tzv. „Wormský edikt“. Obsahoval ríšsku kliatbu nad Lutherom a jeho ochrancami – teda pozbavenie právnej ochrany života a majetku. Nariadenie, aby všetky Lutherove spisy boli zničené. Zákaz čítania a šírenia Lutherových textov. Príkaz zavedenia cenzúry pre biskupov a teologické fakulty.

No Wormský edikt nezabránil šíreniu reformačných myšlienok, predovšetkým v Sasku, Hesensku ale i v ríšskych mestách ako napr. Norimberg a Štrasburg. Úlohu tu zohrala aj skutočnosť, že až do roku 1527 cisára Karola V. zamestnávali vojnové ťaženia proti Francúzsku a v Taliansku.

Ďalším medzníkom na ceste k Augsburskému vyznaniu (AV) bolo zasadanie snemu v meste Špeyer na rieke Rýn, v lete roku 1526. Pôvodným zámerom bolo presadiť Wormský edikt formou panovníckeho zákona. Vývoj sa uberal opačným smerom. Slobodné ríšske mestá a časť kniežat tento návrh zákona nepodporili. Namiesto toho bolo prijaté kompromisné riešenie. Do zvolania celocirkevného koncilu bolo uplatňovanie Wormského ediktu ponechané v kompetencii jednotlivých kniežat a miest, ktoré – ako znie text uznesenia – „budú žiť, vládnuť a konať tak, aby to každý dokázal zodpovedne obhájiť pred Bohom a cisárom.“

Toto provizórium trvalo tri roky, až do ďalšieho ríšskeho snemu v roku 1529. To umožnilo šírenie reformácie v ďalších častiach ríše. Na rozdiel od počiatočných fáz reformácie, keď išlo o reformáciu v cirkevných zboroch, v tomto medziobdobí zodpovednosť za reformáciu prevzali kniežatá a svetská vrchnosť. Začali sa formovať krajinské evanjelické cirkvi a kniežatá sa stávali aj hlavou cirkevnej správy – akýmisi núdzovými biskupmi (Notbischof). Jednoducho povedané, reforma cirkvi a cirkevná správa (cura religionis) sa stali záležitosťou spravovania vecí verejných. V Sasku, napríklad sa začali plošné vizitácie cirkevných zborov, čo dalo, o. i. podnet aj na vznik Lutherovho Malého a Veľkého katechizmu.

Ako som povedal, ďalší snem zasadal v roku 1529 - opätovne v meste Špeyer. Politické dianie v Nemecku v tomto období bolo už poznačené hrozbou vojny s Osmanskou ríšou. Hlavnou témou na sneme bola teda otázka „pomoci proti Turkom“. Zároveň ale aj – ešte stále otvorená a nedoriešená – otázka uplatňovania Wormského ediktu.

Na rozdiel od toho predchádzajúceho, sa tento snem pre evanjelické stavy skončil nepriaznivo. Snem zakázal ďalšie reformačné zmeny pod hrozbou ríšskej kliatby, zrušil kompromisné závery zo snemu v roku 1526 a potvrdil platnosť Wormského ediktu.

Z tohoto dôvodu vznikol tzv. „Špeyerský protest“, ktorý podpísali Ján vojvoda saský, kurfirst, Juraj, markráb brandenburgský, Arnošt, vojvoda brunšvický a lüneburgský, Filip landgróf hesenský, Ján Fridrich vojvoda saský, František vojvoda lüneburský, Wolfgang, knieža z Anhaltu, ako i 14 ríšskych miest. Uvádzam to preto, že ide o tie isté kniežatá, ktoré o rok nato predkladali evanjelické vyznanie viery na sneme v Augsburgu.

Hlavná myšlienka „Špeyerského protestu“ evanjelických stavov sa opierala o – citujem – „výhradu svedomia menšiny v otázkach viery a spáse duše a to aj za cenu, že stojí proti mienke a názoru väčšiny.“ Aj keď niektorí historici tu hovoria o „momente zrodenia protestantizmu“ – snahou oboch strán bolo zachovávať jednotu, vyhnúť sa eskalácii napätia, čo potvrdzovala aj dohoda nepostupovať proti druhej strane s násilím.

Z tohoto úvodu je možné lepšie pochopiť historické predpoklady pre vznik Augsburského vyznania viery.

Pol roka po skončení snemu v Speyeri, dňa 21. januára 1530, zvolal Karol V. ďalší snem. Tentokrát do starobylého – Rimanmi založeného – mesta Augsburg, v dnešnom západnom Bavorsku. Vo februári 1530 bol Karol V. v Bologni pápežom Klementom VII oficiálne korunovaný za cisára, čím sa stal – defensor fidei – obrancom viery Západnej cirkvi. Karol V. teda prebral na seba zodpovednosť za čisté učenie a za jednotu Západnej cirkvi. Treba dodať, že aj on bol zanieteným kresťanom, ktorý si uvedomoval potrebu reforiem v cirkevnej praxi. Jeho situácia nebola ľahká. Všetky strany na neho vznášali svoje očakávania: ako evanjelické ríšske stavy, tak i radikálne antiluteránske stavy, i samotný pápež, zároveň hrozila ďalšia vojna, keďže v 1529 boli Turci už pred Viedňou.

Cisárovo pozvanie na snem znelo mierne – ba vyznievalo až nádejne. Za hlavné body rokovaní boli stanovené: 1. ochrana pred tureckým nebezpečenstvom a 2. vyriešenie náboženských otázok. Cisár v pozvaní vyjadril dobrú vôľu slovami: „v mene Ježiša Krista vypočuť v láske a dobrotivosti ... každú dobre premyslenú mienku a názor, a porovnať ich s jednotnou kresťanskou pravdou, aby sme všetci žili pod jedným Kristom v spoločenstve cirkvi a v jednote.“

Snem začal 20. júna a už o 5 dní nato – ako jeden z prvých bodov rokovania – bolo vo veľkej dvorane biskupského paláca pred cisárom a kniežatami prečítané vyznanie viery evanjelických stavov.

2. Obsah

Text vyznania viery má 28 článkov. Sformuloval ich F. Melanchthon. Práca mu išla pomerne rýchlo, pretože použil texty, ktoré vzišli z vieroučných rozhovorov reformačných teológov v predchádzajúcom roku: články z rozhovorov vo Švabachu, Marburgu a Torgau. Luther – ako „heretik pod ríšskou kliatbou“ – samozrejme nemohol na sneme vystúpiť. No podieľal sa na všetkých prípravných rokovaniach na snem. V Augsburgu bol prítomný prostredníctvom listov, dobrozdaní, výstrah a napomenutí ale aj prostredníctvom pastorálnej útechy – zvlášť pre Filipa Melanchthona.

V jednom zo svojich listov sa Luther vyjadril pochvalne o obsahu vyznania: „Prečítal som si Apológiu (AV) Magistra Filipa. Veľmi sa mi páči a neviem, čo by som na nej mohol vylepšiť alebo zmeniť. Ani by som sa na to nehodil, pretože ja nedokážem tak pokojne a tíško kráčať ako on. Náš Pán, Ježiš Kristus, nech pomôže, aby priniesla mnohé a veľké ovocie. Toho sa nádejame, o to prosíme. Amen“

Cieľom vyznania predneseného v Augsburgu bolo zjednotiť a spojiť zástancov reformácie a aj zástancov rímsko-katolíckej teológie. Vyznanie viery nebolo formulované so zámerom vymedziť sa, vyhlásiť nezávislosť, oddeliť sa od Ríma, rozbiť jednotu cirkvi. Išlo o integráciu, a samotní reformátori považovali obsah vyznania v súlade s učením rannej cirkvi a v súlade s Písmom svätým.

Text obsahuje dve časti: články 1-21 sa týkajú náuky a viery. Sú usporiadané veľmi logicky. Rozprávajú akoby dejiny spásy: O Bohu, o hriechu ľudí, o Synovi Božom, ktorý prináša ospravedlnenie skrze zvestované evanjelium, na ktoré nasleduje nová poslušnosť a život v cirkvi. V tejto cirkvi sa prisluhujú sviatosti Krstu a Večere Pánovej, zachováva sa spoveď a udeľuje sa rozhrešenie. Kresťan žije v cirkvi, ktorá sa spravuje aj navonok svojimi ustanoveniami, súčasne žije aj v občianskej spoločnosti. Na konci vekov príde Kristus na súd. Patria sem aj články o slobodnej vôli, príčine hriechu, viere a dobrých skutkoch, o vzývaní svätých.

Články 22-28 hovoria o nesprávnej praxi cirkevného života, resp. o ich odstránení: o slávení sviatosti pod obojím, o možnosti manželstva pre kňazov, o záslužnom charaktere omše, o forme spovede, o význame pôstu, o kláštorných sľuboch a o svetskej moci biskupov.

AV pripravovali teológovia, no podpísali ho a cisárovi predložili, kniežatá - tí istí, ktorí podpísali Špeyerský protest, k tomu gróf Albrecht z Mansfeldu – a magistráty ríšskych miest Norimberg a Reutlingen.

Zatiaľ čo v roku 1521 Luther vo Wormse vyznal vieru a svoje učenie ako jednotlivec, teraz išlo o kolektívne vyznanie evanjelických cirkví, ktoré sa medzičasom rozvinuli. Zastupovali ich krajinskí panovníci a mestské magistráty.

Saský kancelár Kristián Beyer prečítal AV pred cisárom a ríšskymi stavmi v nemeckej reči. Karol V. prevzal aj nemecké aj latinské znenie vierovyznania: Nemecký rukopis od Melanchthona bol dlho uchovávaný v archíve Mohučského arcibiskupa, dnes sa považuje za stratený. Latinské vydanie bolo uchovávané v cisárskom archíve v Bruseli, neskôr ho vojvoda Alba preniesol do Španielska, kde bol pravedpodobne zničený. Dnešné preklady sa opierajú o tlačené vydanie AV napísané Melanchthonom v roku 1531.

3. Recepcia

Karol V. poveril teológov Jána Ecka, Jána Fabriho a Jána Kochleusa, aby napísali odpoveď na evanjelické vyznanie viery. Dňa 3. augusta 1530 títo predložili „pápežskú konfutáciu“, ktorá bola tiež prečítaná pred ríšskymi stavmi. Tým považoval Karol V. AV za vyvrátené. Melanchthonom napísanú Obranu AV už neprijal. Dňa 19. novembra ríšsky snem v Augsburgu prijal uznesenie, ktoré nebolo evanjelikom naklonené: opätovne bol potvrdený Wormský edikt. Všetky doterajšie ústupky boli zrušené. Bolo nariadené sláviť bohoslužby podľa pôvodných poriadkov. Cirkevné majetky mali byť vrátené. Kňazom, ktorí sa oženili, hrozil trest. Bola zavedená cenzúra pre kázne, kníhtlač a obchod s knihami.

Avšak toto neznamenalo koniec pre AV. Práve naopak. Keď v roku 1531 vznikol obranný Šmalkaldský spolok, za právny a politický základ si evanjelické stavy vybrali práve AV. To znamená, že všetky následné politické rokovania s cisárom, otázky mieru a prímeria sa od tohoto obdobia začali vzťahovať práve na toto vierovyznanie. V oficiálnej reči sa začalo hovoriť o „prívržencoch AV“, alebo o „príslušníkoch Augsburskej konfesie/vierovyznania“. Dodnes sa evanjelické cirkvi v krajinách bývalej Rakúsko- Uhorskej monarchie nazývajú ako Evanjelické cirkvi podľa Augsburského vyznania.

Tu ešte dodám, že presne na 50. výročie prednesenia AV bola v Drážďanoch v roku 1580 vydaná aj Kniha svornosti – Symbolické knihy Evanjelickej cirkvi.

Z dejín pôsobenia uvediem ešte pár slov týkajúcich sa nášho územia. Prvá reformačná synoda v Prešove (1546) zaviedla reformu v učení, liturgii, a cirkevnej štruktúre podľa Augsburského vyznania a Melanchotonovho diela Loci communes. Ako prostriedok politicko-náboženskej ochrany evanjelikov treba vnímať aj vytvorenie troch hornouhorských vyznaní viery: Confessio Pentapolitana z roku 1549, Confessio Montana z roku 1559 a Confessio Scepusiana z roku 1569. Tieto významné teologické, ale aj literárne diela na území dnešného Slovenska sa vo svojej štruktúre a obsahu zakladajú na Augsburskom vyznaní viery.

4. Čo robí AV aktuálne aj po 490 rokoch?

Musíme si uvedomiť – evanjelici i katolíci – že naša situácia sa značne líši od tej v roku 1530. Jednota Západnej cirkvi, hoci bola v tej dobe vážne ohrozená, nebola ešte rozbitá. Napriek rozdielom v presvedčení sa „náboženské strany“ v tom čase ešte stále cítili byť „pod jedným Kristom“ a oddaní tejto cirkevnej jednote.

Spoločná Rímskokatolícko-evanjelická komisia vatikánskeho Sekretariátu na podporu jednoty kresťanov a Svetového luteránskeho zväzu vydala v 1980 stanovisko ohľadom Augsburského vyznania. Členovia komisie vyjadrili nádej, že jednomyseľnosť, ktorá je v ňom vyjadrená, urýchli jednotu našich cirkví. Ekumenický dialóg posledných rokov a teologické výsledky porozumenia ako napr. Spoločného vyhlásenia o učení o ospravedlnení z roku 1999, či spoločná evanjelicko-katolícka pripomienka reformácie 2017 Od konfliktu k spoločenstvu  ukazujú, že snaha o jednotu v cirkvi a medzi cirkvami je napokon tým jediným správnym riešením.

AV sa stáva živým dokumentom pre dnešok, predovšetkým keď si uvedomujeme jeho ekumenický rozmer. Evanjelici budú udržiavať Augsburského vyznanie živé, ak ho budú čítať a študovať v duchu jeho zámeru hľadať vyjadrenie jednej spoločnej kresťanskej viery a jednota cirkvi bude ich (ekumenickou) prioritou.

AV privádza aj k štúdiu Biblie ako tej poslednej normujúcej normy pre kresťanskú vieru a život. Skúšobným kameňom aktuality Augsburského vyznania je skúmanie, do akej miery sa vďaka nemu do popredia dostáva biblické posolstvo o ospravedlnení hriešneho človeka spravodlivým a život dávajúcim láskavým Bohom. Ak AV pomáha kresťanom i dnes pochopiť moc evanjelia pre človeka, má svoje oprávnené miesto v živote – nielen evanjelickej – cirkvi.

Augsburské vierovyznanie je vyjadrením evanjelickej zodpovednosti za jednotu cirkvi. Súčasne je príkladom sily, ktorú človeku dáva evanjeliom oslobodené svedomie.